Zayn:
Hľadel som na svoje prsty dopadajúce na klávesy.
Biele a čierne.
Svetlo a temnota.
Radosť a smútok.
Šťastie a bolesť.
Láska a nenávisť.
Plné a prázdne.
Zaujímavé,čo všetko mi teraz pripomínajú obyčajné veci.Veci,ktoré som si predtým tak nevšímal...
Ozval sa prvý tón.Pripomenul mi jej hlas.Väčšinou veľmi tichý,akoby nedokázal vydať hlasnejši zvuk ako šepot.Doteraz si ho pamätám,aj keď už je to dlhá doba odkedy som ho počul.Jej šepot znel ako rajská hudba.Vyjadrovala ním viac ako hlasným výkrikom.Dokázala si ma ním podmaniť.Úplne ma ovládala...
Pripojil som ďalšie prsty.Mäkko dopadali na klávesy a jemne ich stláčali.Tak jemne ako jej ruku.Vždy som sa bál,že jej ublížim.Pôsobila tak krehko,krehšie ako porcelán.No vedel som,že bola silnejšia ako vyzerala.Predsa len to bola moja bohyňa.Bohyne v sebe vždy niečo skrývajú a ukážu to len tým,ktorý si to zaslúžia.Podľa nej som si to zrejme zaslúžil aj keď podľa mňa nie.Nezaslúžil som si ju.A ona mi aj tak venovala časť seba.Dôverovala mi.Nebála sa,že jej svojimi dotkmi ublížim.Vedela,že by som to nedokàzal...
Moje prsty sa zosynchronizovali.Tóny sa spojili.Začali dávať zmysel.Vytvárať melódiu.Ako mélodia našich sŕdc.Vždy,keď sme boli spolu naše srdcia tĺkli rovnako.V rovnakom rytme.Rovnakou rýchlosťou.Vytvárali si vlastnú pieseň.Takú,ktorú sme počuli iba my.A iba my sme jej rozumeli.Iba nám dávala zmysel...
Začal som spoznávať hudbu.Postupne sa mi vybavovali jej tóny presne tak,ako som postupne spoznával ju.Ako som ju prvý krát uvidel.Pripadala mi iná ako ostatné.Mal som pravdu.Bola iná.Mala čisté srdce.Nepoškvrnené.Ako som ju postupne spoznával viac a lepšie.Ten krásny úprimný úsmev.Čistý smiech.Sladké bozky.Teplo jej dlaní.Jej povahu.Menenie jej nálad.Lásku k hudbe.Ku mne.Ju celú....
Spoznal som ju.Tú sklatbu.Bol to Bach.Názov som si nepamätal.Ale jedno som vedel určite-bola to pieseň o láske.O nás dvoch.O našich spoločných chvíľach.O ceste,ktorú sme si sami vytvorili.O zádrheloch,ktoré sme spoločnými silami prekonali.A nástrahách,ktoré sme prežili.O nesmrteľnom pute,ktoré nás spájalo.O tom,ktoré nezničí ani hádka,ani vzdialenosť,ani nepodstatné čísla.....a ani smrť.....
Moje prsty sa poslednýkrát dotkli kláves klavíra.Dohral som.Melódia sklatby sa roztrhala na tisícky tónov a utíchla.Pukla tak ako moje srdce.Ako sklo,rozbité na črepy.No bola tu jedna vec,ktorá sa nezhodovala.Ktorá sa nikdy nestane.Moja láska ku tebe,Cathleen,nikdy neutíchne.Nikdy neskončí,lebo je nekonečná ako more sĺz,ktoré si vyplakala.Nikto ju nezadusí ako popol oheň.Nikto jej nezakáže lietať ako motýľovi,ktorému odtrhli krídla.Nikto ju nepretne ako istiace lano.Nikto ju nezabije ako obyčajné zviera.Pretože nikto nevie tak dobre ako my,že keď sme sa už raz spojili bude to trvať naveky.Navždy.Forever....
.....Ani neviem čo mám k tejto časti povedať.Mám chuť sa hodiť o zem.Normálne teraz ľutujem,že som im to spravila.Nikdy to nechcem zažiť a neprajem to ani vám.Láska pekelne bolí.....A prepáčte,že je takà krátka. :*