Včerajší trest som úspešne zvládla. Celú dobu sme boli v tichosti. Odmakali sme si dve hodiny a každý sa pobral svojou cestou.
Dnes sa chystám k mame a bratovi na hrob, lebo dnes je 1. novembra. Aspoň dnes sa s nimi porozprávam...
O šiestej som vstala z postele a nachystala sa do školy.
Za hodinku som opustila byt a vybrala sa do školy. Dnes sa mi tam vôbec nechcelo ísť, ale musela som sa premôcť.
Za pätnásť minút som sedela v lavici a čakala.
O päť minút sa spoza dverí vynorila Sofiina hlava. Pokukovala po všetkých, kým ma nenašla. Usmiala sa a vykročila k mojej lavici.
Hneď si sadla na voľnú stoličku a začala. ,,Ahoj, Kate! Ako sa máš?"
,,Ujde to, ale bolo aj lepšie." Povzdychla som si.
,,Mi hovor. Teraz máme s Markom krízu..." zdôverila sa mi potichu.
,,Čože? Ty máš krízu???" čudovala som sa. Sofia nikdy nemala krízu vo vzťahu s Markom.
,,Áno, vôbec neviem, čo to do neho vošlo. Správa sa, ako keby som bola vzduch..." tvár si skryla do dlaní.
,,Neboj sa, to prejde." ubezpečovala som ju, aj keď som tomu sama neverila.
,,Dúfam, že máš pravdu." potiahla nosom. Takúto smutnú som ju ešte nevidela.
,,Poď sem," objala som ju. Asi sa jej uľavilo, lebo mi objatie opätovala. Potrebovala ma, ako aj ja ju.
,,Čo máš dnes na pláne?" pozrela sa mi do očí.
,,Tak najskôr pôjdem do kvetinárstva kúpiť dve kytice a potom za mamou a Štefánom." zaleskli sa mi oči smútkom. Strašne mi chýbajú...
,,Haha," znova potiahla do nosa, ,,fňukáme tu ako dve trosky.." nasadila smutný úsmev.
,,Máš pravdu, musíme byť silné." pozerali sme si do očí.
,,Nechceš ísť so mnou. Aspoň prídeš na iné myšlienky," navrhla som jej.
Chvíľu uvažovala, no nakoniec dodala. ,,Nechcem ťa zaťažovať aj v tvojich chvíľkach. Aj ty potrebuješ svoj vlastný priestor..."
,,Tak teda dobre," vzdychla som si.
,,Ideš dnes domov?" zmenila tému.
,,Samozrejme. Včera som mala posledný deň trestu." moja nálada sa hneď zdvihla, lebo som tu už nemusela trčať do pol štvrtej v otravnej jedálni.
,,Tak sa vidíme po škole?" pozrela sa na mňa, keď vstávala zo svojho dočasného miesta.
,,Jasné," usmiala som sa.
Sofia odišla na svoje miesto. Škoda, že nesedíme spolu, inak by nikam chodiť nemusela. Boli by sme stále spolu. Tak to dopadne, keď sa skamarátia práve dve dievčatá rovnakej psychickej ujmy na zdraví.
Zrazu sa predo mnou objavil vysmiaty Tobias. ,,Ahoj," hneď pozdravil.
Periferne som ho vnímala a len mu kývla hlavou. Videla som aj to! ako pokrútil tou svojou.
Zaujímalo by ma, na čo teraz myslí...
Zazvonilo a všetci si posadali na svoje miesta. Profesorka do triedy vošla za pár sekúnd. ,,Dobrý deň žiaci. Dnes, podľa učebného rozvrhu by sme..." a ďalej som nepočúvala. Mali sme akurát filozofiu, no to nie je nič pre mňa. Ja ju priam nenávidím! Ešte že ju máme len raz do týždňa.
Celú hodinu som uvažovala, aké kvety vyberiem mame a aké Štefánovi.
Vždy som im brala biele gerbery a asi ani tento rok nebude výnimkou.
Budem musieť kúpiť aj sviečky...
,,Slečna Peroit zopakujte mi poslednú otázku!" zakričala piskľavým hladom profesorka na moju adresu.
,,Prepáčte, ale nepočúvala som," Ojoj, bude prúser...
,,Ak nechcete ísť do riaditeľne tak vám radím, aby ste dávali pozor!" z toho piskľavého hlasu ma náhle rozbolí hlava.
,,Dobre." oznámila dom jej kľudne. Mám to na háku...
Zvyšok hodiny som radšej dávala pozor, aby znova niečo nekomentovala na moju adresu.
Stále ma pozorovala nepekným pohľadom.
Konečne prednáška skončila. Táto hodina neskutočne dlho ubiehala. Vydýchla som si a čakala na ďalšiu hodinu: obchodné právo.
Tento predmet nás vyučuje triedny profesor, tak ho mám celkom rada. Niekedy ma aj baví, čo si ale nechcem priznať.
Keď zazvonilo na hodinu, do triedy vošiel môj obľúbený profesor.
Pozdravil sa a začal vysvetľovať nové učivo. Uši som mala napnuté a nenechala sa ničím vyrušovať. Bola som úplne zabratá do počúvania.
Zrazu do mňa niekto ostro buchol. ,,Au," pošúchala som si rameno. Pozrela som sa doprava. Tobias sa usmieval. ,,Fakt smiešne!" chcela som ho ignorovať, no nedalo sa to. Keď som sa od neho otočila, vždy ma buchol.
Nevydržala som to a škaredo som sa pozrela na neho.
,,Aký máš problém?!" vyštekla som potichu.
Prstom ukázal na Sofiu. Pozrela som sa na ňu.
V ruke zvierala papier. Pozrela som sa na profesora, ktorý bol otočený k tabuli.
Prikývla som jej a ona mi ten papierik hodila na lavicu.
Chytila som ho a vystrela. Tobias očkom pokukoval do papierika a tak som ho spražila pohľadom. Pochopil to a nechal ma prečítať si ho.
Milá Kate!
Pozerala som sa na teba hodnú chvíľku,
ale ty nič.
Stále si sa pozerala na tabuľu ako na niečo dôležité.
A tak sa pýtam:
•Čo sa to deje?
•Nie si náhodou chorá?
Preberieme to po škole.
S pozdravom tvoja
najlepšia kamarátka Sofia. :D
P
rekrútila som očami.
Keď som dočítala, pozrela som sa na ňu. Zakývala mi a potichu sa začala smiať.
Mám taký pocit, že ešte stále nevyrástla. Že je ešte ste tá samá pätnásťročná puberťáčka, ktorá píše úplne kraviny.
Kvôli takejto blbosti, som namáhala svoje očné viečka, no nemám je to za zlé.
Pretože, Sofia, je Sofia.
,,Tak toto je nadnes všetko, môžte sa pobaliť..." otočil sa profesor na nás a začal sa baliť aj on.
Ďakujem ti Sofia, teraz som nepočula celý výklad a musím si ho teraz dobrať z učebníc, ktoré musím požičiať v knižnici, pomyslela som si.
Papier som použila ako záložku do knihy. Zavrela som ju a schovala do tašky.
Nasledujúcu hodinu máme v inej učebni, tak som zobrala všetky veci a pobrala ku skrinke.
Odomkla som skrinku a vybrala potrebné učebnice a pomôcky. Naspäť som ju zamkla a rozhodla sa ísť za Sofiou.
,,Čo to malo znamenať? Ty a počúvanie na hodine? To mi nejde vsunúť do mojej primitívnej mysle..." povedala mi hneď ako som k nej prišla.
,,No a čo? Zaujalo ma učivo." obraňovala som sa. Bola to pravda...
,,No dobre teda, ale veľmi som rada, že si spravila pokrok..." chytila ma za rameno.
,,A, trochu od veci, prosím ťa, nič do svojej primitívnej mysle nevsúvaj." Zasmiala som sa. Smutne sa na mňa pozrela.
,,Stále myslíš na Marka?" spýtala som sa.
Prikývla mi. Nevládala to slovne pripustiť.
,,Máš ho rada?" musela som sa jej to spýtať opäť.
,,Milujem ho!" do očí sa jej začali tlačiť slzy.
,,Nevšímaj si ho ani ty! Potom uvidíš." poradila som jej, ale neviem, či dobre. Nie som správna osoba na vzťahové poradenstvo, ale myslím si, že na jej mieste by som to skúsila.
Lebo keď neskúsiš, nevieš.
,,Skúsiť to môžem." pozrela sa do mojich očí. Znova som ju objala. ,,Ty to zvládneš, musíš byť silná!"
,,Ďakujem, že stojíš pri mne, aj keď som troska." ďakovala mi.
,,Snažím sa ti pomôcť, ako aj ty mne." priznala som sa.
Nemala som radosť, keď som ju videla v takomto bezmocnom stave.
Zazvonilo a my sme sa pobrali do učebne, kde prednášali občianske právo.
Všetci už sedeli na svojich miestach a mne neostalo iné miesto, ako pri Tobiasovi.
,,Môžem?" spýtala som sa.
,,To nie je možné! Vážená slečna Peroitová sa so mnou rozpráva!" začal rozhadzovať rukami.
,,Tak sorry, že som ťa obťažovala, blbec!" chcela som odísť, no chytil ma za ruku. Prebehli mnou iskričky, až som sa trhla. Moje telo vysiela voči nemu reakcie, ktoré moja hlava a čistý rozum netoleruje. No aj tak tomu neodkážem zabrániť.
,,Ja som to tak nemyslel, však humor!" usmial sa.
,,Tak ja potom tvojmu humoru nechápem a ani nechcem chápať." sadla som si vedľa neho a položila som si veci na lavicu.
Do triedy prišla profesorka. Začala blábotať o nejakých princípoch, asi. Pozerala som sa na ňu, ale nevnímala ju.
Po dlhých a nekonečných minútach utrpenia odznelo jej posledné slovo a mne prebleslo hlavou, že tu budem musieť byť ešte dve prednášky.
No našťastie tieto tri hodiny ubehli veľkou rýchlosťou. Zazvonilo a všetci sme sa pobrali domov.
Ja som počakala Sofiu pred školou. Musela ísť niečo urgentne vybaviť.
Asi po desiatich minútach čakania som sa nakoniec dočkala smutnej Sofii.
Celú cestu sme kráčali v tichosti. Nechcela som ju zbytočne trápiť otázkami, tak som bola ticho. Asi jej to vyhovovalo.
Keď nastal čas rozdelenia, objala ma. ,,Naozaj ti veľmi ďakujem, že si tu teraz pri mne. Neviem, čo by som bez teba robila."
,,Aj ja ďakujem tebe, že si ma z toho najhoršieho vytiahla. A teraz si choď užívať." žmurkla som na ňu a ona prikývla. Potrebovala rozptýlenie, no ja som dnes nemohla. Dúfam, že to nepreženie...
Po rozdelení som sa vybrala do spomínaného kvetinárstva. ,,Dobrý deň. Prosím vás, dve kytice bielych gerberí a dve sviečky." poprosila som a zaplatila.
Keď som zaplatila, rozhodla som sa ísť na cintorín pešo. Síce cesta trvá skoro hodinu, ale potrebujem vypustiť paru a zaťažovať teraz už zdravú nohu.
Prešla som sa, zdolala strmý kopec a išla k dvom hrobom s mramorovým obkladom a rovnakým kamenným náhrobným nápisom
Tu odpočíva rodina Peroitová
HANA PEROITOVÁ + 6.10.2009
ŠTEFAN PEROIT + 6.10.2009
Na hroby som položila kytice a zapálila sviečky.
,,Chýbate mi." vzlykla som. Slzy mi prúdili ako vodopád.
,,Prepáč, môžem prejsť?" zašomral niekto za mnou. Otočila som sa a myslela, že odpadnem. Nohy sa mi podlomili a obraz, ktorý som videla pred sebou už nebol taký stály, ale veľmi pohyblivý, priam točiaci.
Predo mnou totižto stál Tobias.
,,Ty tu čo robíš?!" sykla som roztraseným hlasom. Poutierala som si narýchlo slzy.
,,Prišiel som za starými rodičmi, ktorí sú blízko tvojich," začal rozprávať, no skočila som mu reči, čo som hneď oľutovala.
,,To nie sú starí rodičia."
V strede cesty sa otočil. ,,Nie?"
,,Nie," vzdychla som si. Musím dopovedať, čo som začala. ,,Je to moja mama a brat..."
,,To mi je ľúto," pozrel sa na mňa so smutným výrazom.
,,Nemusí. Zomreli pri autonehode, no už im je hore dobre." povedala som, pozrela sa hore a zotrela si poslednú stekajúcu slzu.
,,Úchvatné," zatiahol.
,,Čo je?" pozrela som sa na neho.
,,Nikdy som ťa nevidel takú... zranenú... Vieš,ako to myslím... Vyzeráš, ako keby si naozaj bola schopná niečo cítiť. Si celá bledá..." krútil nado mou hlavou. Chcela som mu niečo povedať, ale uvedomila som si, že má pravdu.
,,Nechceš chvíľu počkať, kým im zapálim sviečky?" kývol smerom k hrobu, ktorý nebol až tak ďaleko. ,,Potom by som ťa mohol zviesť, ak nemáš auto..."
Už som otvárala ústa, no zasekla som sa. Nemala som auto a pešo naspäť sa mi nechcelo chodiť.
,,Platí," snažila som sa usmiať. Vznikla z toho divná grimasa, ktorá dohnala Tobiasa k smiechu.
,,Bože, ty nie si normálny. Dieťa," prekrútila som nad ním oči.
,,Okey, to som už od teba počul." povedal s prízvukom.
Tak som ho teda chvíľu počkala a išla s ním k jeho autu.
Sadla som si na miesto spolujazdca a čakala, kým naštartuje.
Auto sa pohlo. Aby tu nebolo ticho, zapol rádio.
,,Prečo sa mi vyhýbaš?" dal otázku.
,,Ja sa ti nevyhýbam." namietala som.
,,Ale áno." presviedčal ma.
,,No ja sa s tebou nebavím." presadila som si svoje.
,,No a prečo sa so mnou nebavíš?" spýtal sa ma upravenú otázku.
,,Lebo si sukničkár a tých ja nemám rada. Netolerujem!" rozčuľovala som sa.
,,Kľud Peroitová. Nemusíš sa teda rozprávať, keď nechceš ja ťa nenútim." rukami naznačil mier.
Znova nastalo ticho. Trápne ticho som prerušila mojou vetou. ,,Vtedy, keď sme sa pobozkali..."
,,No?" nepozrel sa na mňa. Zrak uprieral len na cestu. Bol sústredený. No pravým okom som zazrela, ako jemné stlačil obvod volantu.
,,Nič si pod tým nesľubuj. Bol to len úlet." dokončila som.
,,Ale páčilo sa ti to, nie?" na sekundu sa na mňa pozrel.
,,Nie!" zaklamala som. ,,Mám priateľa, ako sa mi to mohlo páčiť?!" prešla som do útoku.
,,Prepáč, ale ja som nevedel, že máš priateľa..." namietal znova Tobias.
,,Povedala som ti to." nedala som sa. ,,Túto tému uzavrieme a už sa k nej nevrátime."
,,Dobre," jednoducho povedal.
Vystúpila som z auta, keď ma zaviezol pred bytovku. Odkiaľ vie, kde bývam?!
,,Ďakujem," rozlúčila som sa.
_____________________________
Ahojte zlatíčka!❤❤❤❤
Ďakujem, že tento príbeh čítate.📖📖📖
Ospravedlňujem sa za preklepy a chyby.😢😢
Bude veľmi vďačná za každú 🌟 alebo ✒💬 .
Toto bola moja asi najdlhšia kapitola, tak dúfam, že sa páčila.👍😜😇😇
S pozdravom vaša Julka Mrmusová.😛😘😘😛
Bye, bye....✌✌✌