Strhla som sa.Zvuk ťažkých kovových dverí sa ozval znova.Vŕzgajúc sa pomaličky otvárali.Uprela som na ňe zrak.Čakala som najhoršie.Možno prišiel John,aby ma šiel znova zbičovať....Alebo Sarah,ktorá sa prišla vysmievať...Možno mi napľuje do ksichtu...Áno,aj takéto myšlienky mi krúžili v hlave.Nakoniec moje dohady neboli správne.Dnu neistým krokom vošla žena.Kovové dvere sa za ňou s rachotom zaplesli.Pripomínala mi slúžky so starodávnych filmov.Na hlave mala biele čepiec olemovaný čipkami.Iba tmavohnedý prameň,čo si nervózne zastrkovala za ucho prezrádzal farbu jej vlasov.Bledozelené oči sa na mňa s ľútosťou pozerali.Prikročila bližšie.Jednoduché čierne šaty s dlhým rukávom za ňou viali.Napravila si bielu zásterku lemovanú čipkami rovnako ako čepiec.Až vtedy si moje unavené oči všimli,že v ruke drží kapsu. ,,Kto ste?"spýtala som sa unavene. ,,Som Rosetta...prišla som ťa ošetriť.A smiem vedieť tvoje meno?"usmiala sa.Nedávalo mi to zmysel.Prečo by ma najskôr týrala a potom nechala ošietriť?? ,,Cathleen."šepla som. ,,Pekné meno.Aj moja kamarátka sa tak volala."posmutnela. ,,Už nežije?" ,,Zabili ju."snažila sa skrývať emócie.No nešlo jej to. ,,Prečo?" ,,Spravila niečo,čo nemala." ,,Tak ako ja..."šepla som skôr pre seba ako pre ňu.Sledovala som ako sa jej ruky ponárajú do tašky a zase vynàrajú.Nechápala som ako môže v tejto tme niečo vidieť.Rozkladala veci pekne vedľa seba. ,,Ako ty?"spýtala sa a ani sa na mňa nepozrela. ,,Áno...no neľutujem to." ,,Čo také si spravila?" ,,Zamilovala som sa...." ,,Ach,láska...Tiež som sa raz zamilovala...No zlomil mi srdce.Láska je zákerná a podlá.Podkopne ti nohy,ale zdvihnúť sa musíš sám....Dobre ti radím...nenechaj sa oblbnúť." ,,On je iný..."namietala som. ,,Pche..to vravia všetci."Opatrne ma odlepila od steny a chrbàtom otočila k sebe. ,,Môžem?"ukàzala na tričko.Prikývla som,a tak mi ho vyzliekla. ,,Nevravela by si to,keby si ho videla."stále som ho bránila. ,,Možno..." Zasyčala som. ,,Prepàč."ospravedlňujúco mykla plecami,no ďalej mi čistila rany akousi vodičkou. ,,Takže....čo tu vlastne robíš?"spýtala som sa pre zmenu ja. ,,Pracujem tu.Ako doktorka,ošetrovateľka ...nazvi si to ako chceš.Nikdy som sa nepýtala,čo tu s mojimi zverencami robia.Vieš dobre tu platia a....aj tak by som nemala kam ísť.." ,,Nemáš rodinu?"zahryzla som si do jazyka,aby som znova nesykla. ,,Mala som...Brata,otca,mamu,tety...všetkých..To bolo predtým než....."potriasla hlavou,akoby sa chcela tej myšlienky zbaviť.Radšej som to nechala tak.Ticho som trpela až pokiaľ mi neobviazala rany. ,,Tak..to by sme mali."spokojne sa usmiala. ,,Vďaka Rosetta." ,,Je to moja práca."s úsmevom ukladala veci späť do tašky. ,,Máš ju rada?" ,,Koho?"pozrela na mňa. ,,Svoju prácu." Sadla si vedľa mňa a tašku položila vedľa seba. ,,Milujem ju...Je to pre mňa niečo...zázračné.Pomáhať tým,ktorí si sami pomôcť nedokážu.Vidieť ako sa po mojej dobre odvedenej práci zotavujú,hoci tu nie nadlho.Je to super pocit vedieť,že toho dotyčného si aspoň trochu zbavila bolesti."rozprávala to s takým nadšením,takou láskou,že som sa musela usmiať,hoci som sa ocitla v takejto situácií.Chvíľku bolo ticho.Sústredila som sa na stúpanie a klesanie môjho hrudníka. ,,Chýba ti?" ,,Ani si nevieš predstaviť ako.Cítim sa ako kvet bez vody.Auto bez benzínu.Motýľ bez krídel.Ceruzka bez tuhy.Prázdna.Smutná.Pomaly odumierajúca.Som iba prázdna schrànka.Keby zafúkal vietor,odvial by iba prach.Prach čierny od smútku a vlhký od sĺz...."sklonila som hlavu.Jej ruka spočinula na mojom pleci. ,,Nikdy som ešte nikoho nepočula takto hovoriť.Bolo to také precítené...Musíš ho veľmi milovať..." ,,Nekonečne."smutne som si vzdychla.Videla ako ma to ničí,tak radšej zmenila tému,za čo som jej bola nesmierne vďačná. ,,Niečo píšeš?Máš takú poetickú dušu."usmiala sa.Moje kútiky sa zodvihli do nemotorného úsmevu. ,,Písavala som si texty pesničiek,ktoré som si potom hrávala."Ach staré dobré časy. ,,Vieš hrať na nejakom nástroji?"nadšene zatlieskala. ,,Na gitare." ,,To je super...Ja som vždy chcela vedieť hrať na klavíri..." ,,On to vie..Možno,ak to prežijem,ťa to naučí."Úsmev jej zmizol s pier.Akoby zistila,že všetko,čo povie sa úzko dotýka aj jeho. ,,Napadá ťa teraz niečo?"prerušila ticho.Oprela som sa o stenu a zatvorila oči.Tápala som v hlbinách mojej mysľe.Slovà sa doslova samé začali rinúť z mojich úst....
Ničota,prázdna schránka je 100krát plnšia ako ja...
Moje šťastie odvieva vietor ta,do ďalekého kraja.
Slané slzy z mojich očí obmývajú pohár smútku
ako motýľ bez krídel hľadám útočisku kdesi v kútku......
Po líci sa mi skotúľala slza.Rýchlo som si ju zotrela chrbtom ruky.Rossetine oči na mňa hľadeli s úžasom. ,,Ako si to..."nechápala. ,,Vtedy to ide najlepšie...Keď ťa niečo zasiahne až do hĺbky.Básne potom odrážajú tvoje pocity...Slová sa vynárajú doslova samé.." ,,Si neskutočná..Musíš ma to naučiť."Po prvý raz,čo som tu,som sa schuti zasmiala. ,,To sa nedá naučiť Rose..."Zamrzla.Čo som povedala?. ,,Rose....Rose..." ,,Nemusím ťa tak volať ak nechceš.." ,,Nie ja len...zatiaľ ma tak nazval iba jeden človek....To je jedno."mávla nad tým rukou.Vstala a oprášila si šaty.Akurát vtedy niekto zabúchal na dvere. ,,Rosseta!Okamžite poď von!"vzdychla si a vykročila ku dveràm,ktoré sa zatiaľ otvorili.Venovala mi posledný pohľad. ,,Ako sa vlastne volá?" ,,Zayn...Zayn Malik."jej oči sa o 5 čísel zväčšili.Myslela som,že jej vypadnú z jamôk.Nestihla som sa nič spýtať.Rose sa rýchlo spamätala a odstúpila.Dvera sa s rachotom zatvorili.Ešte hodnú chvíľu som na ňe hľadela.Teraz už som naozaj ničomu nerozumela.V hlave sa mi zakotvil ten obraz.Jej vypúlené oči.Poznala ho?Urobil jej niečo?Do úvahy prichádzalo tak nekonečne veľa možností,až sa mi z toho krútila hlava.Snažila som sa zatlačiť do úzadia a myslieť na niečo iné.No zakaždým to vyplávalo znova na povrch.Na um mi prichádzali stále nové a nové otázky.Dozviem sa to vôbec niekedy?Bola som unavená a myslenie ma ešte viac vyčerpávalo.Ľahla som si na bok,hoci to vôbec nebolo pohodlné.Zem bola tvrdá a studená.A čo si čakala posteľ s baldachýnom? pozrelo sa na mňa povedomie spoza okuliarov.Malo pravdu.Tu ma nič dobré nečakalo.Zatvorila som oči a snažila sa myslieť na niečo pekné.Nedarilo sa mi to.Stále sa mi vybavovali útržky zo snov či zo života.Tie najhoršie.Sarahina tvár ako sa mi vysmieva.Jej smiech,keď na môj chrbát dopadali ďalšie a ďalsie rany bičom.Ten sen,kde ma opustil....Nemysli na to...Nemysli na to...Všetky zmysli som zamerala na jednu vec.Nádych ->výdych.Stúpanie-> klesanie.Pomaly som sa upokojila.V mojej hlave sa začal vynárať text,ktorý ma nakoniec uspal.
Heart beats fast
Colors and promises
How to be brave
How can I love
when I'm afraid
to fall
but watching you stand alone
All of my doubt
suddenly goes away somehow
One step closer
I have died everyday
waiting for you
Darlin' don't be afraid
I have loved you for
a thousand years
I'll love you for
a thousand more
Time stands still
Beauty in all she is
I will be brave
I will not let anything take away
standing in front of me
Every breath
every hour has come to this
One step closer
I have died everyday
waiting for you
Darlin' don't be afraid
I have loved you for
a thousand years
I'll love you for
a thousand more
All along I believed
I would find you
Time has brought
your heart to me
I have loved you for
a thousand years
I'll love you for
a thousand more
One step closer
One step closer
I have died everyday
waiting for you
Darlin' don't be afraid
I have loved you for a
thousand years
I'll love you for a
thousand more
All along I believed
I would find you
Time has brought
your heart to me
I have loved you for
a thousand years
I'll love you for
a thousand more.....