Malý domček Brillskej bylinkárky, Faruzy, voňal po samozrejme po sušených rastlinách. Tauren, Uhtdo, sem doniesol Erosen po tom, čo dala nakladačku majiteľovi stajní. Nemŕtva už vtedy tušila, že tu si zrejme už koňa nepožičia.
S čiernymi obtiahnutými nohavicami a gázou cez prsia, ktorej hlavnou úlohou bolo, chrániť ranu po vrhanej dýke, stála pred zrkadlom. Na takmer odhalený chrbát jej sálalo teplo z krbu.
„Zas som v prdeli," zasmiala sa žena a pokrútila hlavou.
Ucítila na sebe oči a obrátila sa na taurena, ktorý sklopil zrak: „Prepáč, nechcel som tak zízať."
„V pohode," trocha otrávene prešla k stolu a sadla si k Faruze, ktorá sa prehrabovala v miske s niečím zosušeným.
„Vieš," odhmkol si a nervózne pošúchal stehná, „ešte som nevidel žiadneho nemŕtveho tak fit. A už vôbec nie ženu."
„Hm, ďakujem," jemno sa pousmiala.
„U nás v Mulgore vás moc nevidieť, jedine v Thunder Bluffe."
Faruza šúchala suché byliny medzi prstami: „Ako si sa dostal do týchto končín? Nie je zvykom, že civilisti cestujú samy také diaľky."
„Známy zo Silvermoonu oslavoval svoje štyri sté narodeniny, navyše vraj nie je krajšieho mesta, kde možno oslavovať letný festival ako Silvermoon," venoval im široký úsmev, „vracal som sa práve domov a v Brille som si krátil čas na čakanie na vzducholoď."
„Och, Uhtdo" zasmiala sa bylinkárka, až zaklonila hlavu dozadu, „keby si ty vedel s kým si si začal."
„Bude to v pohode?" tauren premiestnil hnedé oči na Erosen v miernych obavách.
„Jasné," zvážnela Faruza, keď videla, že Erosen mlčí, „Zacharian je čurák, to vie v Brille každý."
Tauren sa postavil: „Ak by ste dovolili, zanedlho tu bude vzducholoď."
Erosen sa s ním patrične rozlúčila a vymenili si adresy, ak by náhodou jeden z nich zavítal do ich krajov. Za Uhtdom sa zabuchli dvere a zranená nemŕtva si sadla k Faruze.
„Taureni," uškrnula sa žena a ovoňala si prsty od strieborníka, „svojím spôsobom sú kultivovanejší než náramne dôležití elfovia."
„Hm."
„Nedivím sa, že si ťa zastal. Krvavý elf by niečo také neurobil," pokrčila nosom, „tí by sa nás ani len nedotkli."
„Nesúhlasím," reagovala pohotovo.
Hlavou jej prešla spomienka. Modré lesy Ashenvale a prvý dobrovoľný dotyk, ktorý pocítila v podobe Rogama.
„No jasne. Zastávaš si toho svojho elfíka," drgla do nej a Erosen s bolesťou v ramene ucukla, „nedivím sa ti, Sebrez je kus."
V hlave mohla napočítať pomaly do päť, kým si spomenula, že Sebrez bol ten, kto ju po smrti objal ako prvý. Jej hlavu však úplne zatienili biele vlasy a zelené oči.
„Čo? Hrabe ti? Sebrez nie..."
„No tak Rogama si evidentne nechala, tak prečo nie náhradu," pokrčila ramenom.
„Faruza, neblbni," zasmiala sa Erosen, lebo ich dialóg jej prišiel absurdný, „nikto tu nikoho nenecháva."
„Ale," na chvíľku sa zastavila a pozrela niekde do hora, „hm...keby sa nerozpadám toľko... Ale ty Erosen, ty by si mohl-"
„Jeb už na to!!!" na oko sa rozhnevala, pretože myšlienka, ktorú jej kamarátka zasadila do hlavy, sa jej nepáčila, „radšej mi povedz, že čo som to našla v Deathknelli."
„Och, frigida...takže," postavila sa a hodila pred ňu jej mešec, „toto, čo si doniesla je zoschnutá mierulenka. Jej biele lupene boli tak zničené, že som ju skoro ani nepoznala. Problém je, že jej tam vraj nikdy moc nerástlo a z toho, čo vidím skôr vôbec. Situácia sa tam zrejme zhoršila."
„Nenašla som ani žiadne korene Biarthornu," smutne pozrela na zelenkavú látku pred sebou.
„To je normálne, všetky možné zveri ju zvyknú okusovať, ale divím sa, že si nenašla moc strieborníku. Ten rastie aj v extrémnych podmienkach."
„Takže nezostáva mi nič iné, ako prevetrať okolie Brillu."
Ukázala na ňu prstom: „To by som ti doporučovala. Malo by ti stačiť za hrsť z každého, aby si mala dosť surovín pre pár elixírov."
„Nemám na pláne ísť hneď za Carolai. Nemôžem tak dlhú dobu nechať Sebreza samého, však sa zblázni..."
„Ó, chudááčik Sebrez," spojila dlane a tvárila sa ako týraný pes, „len aby sa bez teba neposral..."
„...Sebréééz!" zamávala mu žena a on z dverí kostola jej išiel naproti.
Venujúc jej úsmev, podišiel k nej: „Ahoj Maquell."
Jediná osoba, s ktorou rád pokonverzoval v Deathknelli. Vysoká asi ako Erosen, s handrami zvyčajne červených farieb s odhaleným bruchom. Končeky plavých vlasov sa jej ladne dotýkali ramien a žltým pohľadom vždy naňho príjemne pozerala. Bola milá a ako zvyknem hovoriť, zachovalá. No nedala sa vyrovnať Erosen... to snáď nikto. Avšak na krku mala nové, nepekné podliatiny. Elf sa na ňu zamračil: „Čo to máš to tam máš?"
„Ále nič," uhla mu pohľadom na fádnu trávu po ich ľavici, „menšia hádka so zákazníkom."
„Aha a to je dôvod na škrtenie?" naštvane nadvihol obočie, stisol pery a uvedomil si, že vlastne ani nevie, ako sa Maquell živý.
Pokrčila ramenami a než sa Sebrez stihol spýtať na jej povolanie, prerušila ho: „Kedy sa vráti Erosen? Už niekoľko dní je preč."
Ešte väčší hnev pohltil jeho myseľ a on prekrížil ruky u hrude: „Netuším, tá krava mi ani nepovedala, že ide preč."
Žena sa nahlas rozrehotala, až sa chytila za brucho. Neraz si všimol podobnosť týchto dvoch osôb. Alebo len možno nepoznal dosť nemŕtvych žien.
„Erosen si vždy robí, čo sa jej zachce. Pochop," tvár jej trocha zvážnela.
„Dobre, ale nechať ma tu v štichu..."
Rozložila rukami náramne dôležito: „A je ti tu zle?"
„No," odkašlal si, nechcel ju totižto uraziť, „nie je mi tu ani dobre."
„Tak ako...nedivím sa. Samotný Quel'dorei zo Silvermoonu v zatuchnutom rodisku undeadov."
Uškrnul sa a žmurkol na ňu: „Anu belore dela'na."
„No môjti bože! Nikdy som Thalassiančinu nepočula, aspoň nie priamo z úst elfa. Znie to tak vznešene."
Sebrez sa pustil do ešte väčšieho rehotu. Opäť sa mu ukázalo, že Maquell vie zlepšiť náladu.
„Vlastne, ak to chceš konkrétne narodil som sa v časti dnešného v Ghostlandu."
„Zaujímavé," na chvíľku ruky založila v bok a potom vykročila, „smer krčma!"
„...tu máte," obsluhujúci Dannal doslovne šľahol jedlo pred nich.
„Diky," odfrkol mu Sebrez.
„Vidím, že si sa už trocha adaptoval," Maquell sa napravila, sledujúc svoj obec.
„Nemá cenu sa tu s niekým rozprávať pekne," poobzeral si tavernu, ktorá bola plnšia než normálne, „až na teba."
„To mi lichotí," pousmiala sa a obzrela si Sebrezovu porciu.
On ju napodobnil. Nevyzeralo to ani zďaleka tak dobre, ako jedlo trebárs v Orgrim...vlastne kdekoľvek. Dedina, i keď bola domovom mnohých začínajúcich nemŕtvych, stále bola veľmi biedna. Elf znechutene pozeral na niečo, čo vraj bolo trhavé mäso s dusenými klobúčikmi lesných hríbov. Trpasličie čierne pivo, ktoré chutilo ako zo spodku suda. Katastrofa. Sebrez s nespokojnou grimasou vzal vidličku a napichol si prvé sústo.
„Bože, netvár sa tak," ozvala sa Maquell a medzi prsty vzala surové baranie mäso, „na toto si si ešte nezvykol?"
„Za tie dva týždne?" zdvihnuté obočie mu vytvorilo tri podlhovasté vrásky na čele, „na obsluhu, áno. Na jedlo, nie."
„Zvykneš si. Nezabúdaj, že na tomto mieste sa moc varené mäso neje, neočakávaj gurmánstvo. Možno by som sa aj stavila o to, že si jediný, komu tu jedlo tepelne spracovávajú."
„No to ani náhodou! Nebudem si na toto tu zvykať. Dúfam, že až tak dlho tu nebudeme, aby som to stihol."
„Si akýsi moc ubručaný odkedy odišla," Maquell si hodila kus mäsa konečne do úst a začala spokojne prežúvať.
Sebrez by sa bol aj povracal, keby nemal skúsenosti. Barania krv jej stiekla z kútiku úst a ona si ich rýchlo pretrela: „To je idiot ten Dannal! Keby to mäso aspoň nechá poriadne odkrviť."
„No len nebuď nabručaná," hodil na ňu elf s úsmevom a zvalil obsah taniera dobrovoľno-nedobrovoľne.
Hlad mu stískal žalúdok už niekoľko hodín, no nemal čas sa ísť najesť. Snažil sa prísť svojmu výcviku na kĺb a nechcel sa zdržovať obedom, ktorý je tak hnusný, že ho bol schopný zjesť len vyhladovaný. Únava naňho doľahla, tak ako každý deň. Deň, strávený v kostole spolu s kopou zombíkov, ktorých mohol nazývať spolužiakmi. Rozlúčil sa s Maquell a vypochodoval pomaly schody hore. Padol do postele a s tvárou otočenou na prázdnu polovicu vedľa seba zaspal...
Praskanie podlahy vypáčili elfa zo snov. Prudko sa posadil a rozospatými očami ťažko spoznával osobu v dverách. Bola malá a v rukách stískala svietnik s troma sviecami, ktoré boli jediným zdrojom svetla.
„Kľud, to som ja, Erosen..."
Ticho podišla k stolíku vedľa postele a položila horiace sviečky. Zložila si kapsu a malátne sa zviezla na kraj matracu. Pretierala si oči, keď jej do hlavy udrelo niečo mäkké. Premiestnila zrak na elfa s rozpustenými vlasmi a nahou hruďou, ktorý držal v ruke vankúš: „Kde si bola, ty blbka?!"
„V Brille...hovorila som, že tam chcem ísť."
„Chcem a odídem je rozdiel, mŕtvola!" ospalo po nej zručal a napravil sa, aby sa chrbtom opieral o čelo postele, „a navyše si bola preč skoro týždeň."
„Prepáč," na ňu až moc skleslo prehovorila, „ale veci sa trocha skomplikovali."
„Veci...hm...aké? Ožrala si sa na letnom festivale?"
„Drž hubu, elfisko!" opätovala mu jeho škaredý tón a postavila sa.
Zložila zo seba tmavohnedý plášť a odhalila prefačované rameno, pričom gáza z runovej látky na hrudníku mala slúžiť ako tričko. Sebrezovi sa oči rozšírili strachom: „Čo sa ti stalo?"
Odlepil nahý chrbát od dreva a vyskakujúc na nohy, prešiel k nej. Ruky jej spočinuli na ramenách a zelené oči si ju obzerali od hlavy po päty. To isté robili aj oči Erosen, lebo deficit trička ju trocha vyvodzoval z miery.
„Zacharian sa najedoval, že som mu nedoniesla koňov na čas."
„Panebože," Sebrez zaklonil hlavu do tmavého stropu, „nakoniec dobre, že si odišla."
Výčitky, ktoré mal pre ňu pripravené si odpustil, pretože mal o ňu strach. Naposledy, čo ju niekto doriadil, bola mimo pol roka.
„To ste spolu bojovali?"
„Áno," radšej odstúpila krok, aby ukončila relatívne intímnu situáciu a sadajúc si naspäť na posteľ, začala vyprávať príbeh o gentlemanskom taurenovi a rozhnevanej rogúne.
Sebrez ju pozorne počúval. Kýval hlavou a sledoval jej modré oči, ktoré sa i tak v malom svetle výrazne leskli. Po tomto rozhovore obaja upadli do spánku. Sebreza čakal ďalší ťažký deň a Erosen cestovala pešo. Nehovoriac o tom, že po ceste do Deathknellu ju pristavil Gordo, zošitý strážca, ktorý potreboval nazbierať trochu tmavej buriny pre nejakého lekárnika...
„Ľudia," ozvala sa Korya a kľakla na kolená, „mám dosť..."
„Som rada, že si to dnes neprehnala s krvou," ozvala sa nočná elfka a zložila si prilbu z hlavy.
Jej spotené líca dostali ľadový šok. Rozpustila si modrý cop a trepala prstami pri korienkoch, aby aj tie trocha ochladila. Popritom reflexné oči nasmerovala na Evadesa s Kazraxom, ktorý kráčali k nim. Lučištník sa zohol sa ku Koryi: „Si v poriadku?"
„Jasné, len som dostala zabrať...keby ten idiot rýchlejšie liečil."
„Nebola si jediný tank," ozval sa za ich chrbtami pevný hlas a osoba pristúpila bližšie k nim, „a ja som nebol jediný liečiteľ, tak ma z ničoho neobviňuj."
Vysoký elf s dlhými svetlozelenými vlasmi v majestátnej koženej zbroji a s ešte majestátnejšiou zbraňou v podobe nablýskanej palice. Bola z tmavého očarovaného dreva, na ktorom sa pohupovali pierka sfarbené do šedej farby. Bol to ten elf, s ktorým sa nejakú dobu dozadu Kazrax, nadratý ako delo, začal zhovárať v Dalaranskej krčme.
„Proste si mal byť rýchlejší, Nechme."
„Nebuď citlivka," odpovedal kľudne aj napriek tomu, že ona sršala podráždenosťou.
„Sklapni, socka," strelila po ňom, no hneď vzápätí zaskučala bolesťou, „museli ste ma nechať toľko krát umrieť?"
Znova sa ozval liečiteľ: „Je tu predsa ten váš známy paladin, prečo ťa neliečil on?"
„Ježiš, je to len nejaký draenei, ktorého sme zachránili. Jak som mohla vedieť, že je v našom spolku? Nenosí nad hlavou meno ani názov guildy v zátvorkách," štekla po ňom.
„Dobre," muž z Darnassusu odvrátil tvár, „nejdem sa s tebou hádať. Nie je môj problém, že na nájazd do Ulduaru prišlo toľko málo ľudí."
Korya stíchla a šúchala si polámané rebrá. Sedeli tam hodnú dobu, kedy sa väčšina členov vytratila na okrídlených zvieratách. Posledný zostal spomínaný paladin a nejaký človek, čo sa s ním zhováral. Človek, ktorý pokiaľ si dobre spomínam bol bojovník a tiež vyzeral zničene. Po chvíli aj on nasadol na ebenového griffona a už ho nebolo. Fialová bytosť si pretrela vysoké čelo a následne sa obrátila na skupinu.
„Celkom zaberák, čo?" zasmiala sa Lanathiel na paladina.
„To áno, minimum členov sa uráčilo prísť, bude to chcieť pár dní oddych," prišiel k nim a mohutne sa nadýchol, „volám sa Saphyrus."
„Teší nás," nočná mu venovala ešte širší úsmev, „ani sme sa ti predtým nepredstavili."
Lanathiel ukazovala prstom na každého z nich a hovorila mená. Draenei sústredene prikyvoval a očami sa zoznamoval. Všetci sa na neho milo usmiali, len Kazrax s nezáujmom prestupoval z nohy na nohu: „Šiel by som sa ožrať."
...a už hádzal očkom po dvojici elfov.
„Rád sa pôjdem odreagovať. Treba dočerpať manu," povystieral sa Nechme a otočil sa na krvavého elfa.
„Ja neviem. Skôr nie. Musím sa postarať o Koryu."
„Vyliečim ju a môže s nami," oponoval mu druid a Korya na neho prekvapene vzhliadla.
„Tak je dohodnuté!" nadšene sa usmiala Lanathiel a pozrela na paladina, ktorý s úsmevom prikývol.
O pár sekúnd sa na oblohu vzniesli mocné krídla šiestich zvierat, ktoré ich nasmerovali na juh krajiny. Pod nimi sa míňali komplexy budov a námestí, kopy snehu, mihotajúce sa postavy, hlboká priepasť, kedysi slúžiaca ako zdroj energie. Leteli pozdĺž zamrznutého vodopádu do Dalaranu. Večer sa spokojní, vyliečení, umytí a prezlečení stretli na najrušnejšom námestí a pobrali sa do pohostinstva.
„Ach jaj," malá gnómka s copíkmi zastala aj s podnosom uprostred veľkej miestnosti, „vás ale prišlo."
„Prepáč," mávol rukou Kazrax, „mali sme dnes výjazd v Ulduare. Takže mne hneď dve klasiky."
„Máš to mať, zlato," zažmurkala, ako to vždy zvykla, „ostatní?"
„Objednáme si," venoval jej úsmev Evades a Korya sa k nemu inštinktívne priblížila.
Šestica si posadala a zanedlho mala pred sebou alkoholické nápoje. Kvapky medového Lordaronského piva sadli na malý obrus, keď si naraz štrngli. Ozvalo sa už len klepnutie korbelov o stôl a videli ste len zaklonené hlavy dozadu.
„Áááách," ako prvý sa ozval Kazrax, ktorý pivo exnul, „nie je nič lepšie ako toto!"
„Polemizoval by som," povedal Evades a potom daroval Koryi pohľad s nadvihnutými kútikmi.
Pod stolom si na jeho kolene preplietli prsty a bielovláska kukla vedľa na nočnú elfku: „Je divné, že nikto moc nereagoval na náš príchod."
Saphyrus im ukázal biely raz zubov, no aj tak vyzeral akosi vážne: „Asi ste sa stratili v dave."
„No," Nechme sa poobzeral okolo seba, „keď sa pootáčaš po ľuďoch, uvidíš tie divné pohľady."
„Je mi to u prdele!" Korya stiahla svoju dlaň z Evadesovej.
Ten trocha sklamane sklopil zrak a spojil dlane, aby si oteplil ľadovú pokožku na jednej z nich. Bielovlasá elfka, ktorá mala byť jeho manželkou, začala prskať. Vždy, keď niekto načal túto tému nezdržala sa vulgarizmov. Bola na to citlivejšia, než chcela. Smrť a jej opätovný život ju zmenil na toľko, že nedokáže mať vzťah s ním taký, ako predtým. Veselá, šantivá a milá elfka. Teraz je len kus ľadu a netuší, či má pre ňu jej polovička, ak sa to tak dá nazvať, pochopenie.
„No tak dosť," prikryl si uši trol, „Korya, nepindaj. Nemám chuť po celom dni ťa počúvať."
„Ako keby ja mám chuť sa pozerať na to, jak do seba valíš tretie pivo, ožran," prehovorila stroho a trocha pokazila náladu ostatným pri stole.
„Evades," venoval mu krátky pohľad, „skroť si tú mátohu."
„Skurviak!!!" zakričala na neho a jej monštruózny hlas sa rozprestrel v celej miestnosti.
Nastalo ticho. Len desivé echo z jej hlasiviek. Mráz sa pomaly plazil prítomným po chrbte, civilisti sa skrčili do operadiel. Korya si uvedomila, že ju sleduje každý jeden pár očí. Neznášala to. Z duše to nenávidela, lebo jej to pripomínalo, čo za netvora je. Čím bola a čím už nemôže byť. Čo chcela, no s nefunkčným ženským telom už nedosiahne.
Stála ako prikovaná a keď si povedala, že keď sklopí hlavu a bude ticho, všetko naokolo sa vráti do normálu... do uší jej udrelo detské zahíknutie. Na sucho prehltla a roztrasenými nohami od únavy a vyletela von. Evades len v poslednom zlomku sekundy zaznamenal prichádzajúci plač. Hodil na Kazraxa veľmi prísny a výstražný pohľad a okamžite sa vydal za ňou. Z diaľky počul slabé prepáč od šamana s ružovým čírom, no nereagoval na to.
Evades sa ocitol na ulici, obzerajúc sa. Netušil kam mohla ísť, mohol len dúfať. Bežal, čo mu nohy stačili do Krasusovho prístavu, čo bolo jediné miesto, odkiaľ ste mohli letieť z Dalaranu. Bral schody po dvoch a keď vyšiel na pristávaciu plochu, jeho oči sa stretli s Koryou, ktorá práve vzletela na wyverne. Elf neváhal a požičal si jedno zo zvierat a snažil sa dobehnúť modrými krídlami osobu v diaľke, ktorá smerovala do malej dedinky len kúsok od mesta v oblakoch. Žili tam krvavý elfovia, ktorý si hovorili Sunreavers. Táto sorta prezentovala krvavých elfov Hordy v Dalarane. Korya pristála neďaleko, potom niečo zašepkala wyverne a tá sa vydala na cestu späť. Sledovala odchádzajúce a prichádzajúce zviera. Zotrela si slzy a obrátila sa na les pred sebou.
Nie je krajšieho miesta v Azerothe ako Crystalsong. Mnohí pútnici vyhľadávali toto miesto, len za možnosťou obzrieť si ho. Vôbec nevadilo, že krajina susedila so samotným Icecrownom. V tejto dobe patrí medzi najobávanejšie oblasti. Ani toto neznížilo atraktivitu lesu s fialovou pôdou a kryštálmi, ktoré nespútane žiarili zvnútra a boli tak mocné, že vydávali vlastný zvuk. Tichý a upokojujúci. Nedala sa prehliadnuť silná mágia, ktorú miesto vyžarovalo. Bolo ním doslova presiaknuté.
Spev kryštálov, ako to tak mnohí nazývali, jemne prerušil Evadesov hlas: „Tuskarrská legenda vraví, že kedysi bol tento les ako každý iní. Zeleň, tráva a na stromoch veverky. Odohral sa tu však boj medzi drakmi a mnoho z nich pomrelo. Ich mágia sa po smrti rozptýlila do vzduchu. A keď Veľký modrý drak použil posledné kúzlo, aby nechal skamenieť nepriateľských drakov, tak sa kúzlo vďaka tomu zosilnilo a všetko naokolo sa premenilo na živý kryštál."
„Pekná legenda..." šepla a nespúšťala oči z magickej nádhery, „je to tu tak pokojné."
„Korya," prispôsobil svoju silu hlasu tomu jej, „povedal som, že netreba si všímať okolie."
„Ale ty ničomu nechápeš," hlas zvýšila a obzrela sa za ním.
„Nie, nepochopím tomu úplne, ale na to máš Lanathiel..."
Ráznosť do viet prichádzala každým slovom: „Lanathiel! Prosím ťa, pre tú bola smrť vykúpenie. Prečo si myslíš, že je taká usmievavá?"
„Neviem, aký život viedla zaživa..."
„Mala ho ťažký. Pre mňa je teraz všetko horšie," povzdychla si.
Muž pristúpil ku Koryi, jemne obtrel hánky o tie jej a ona mu vsunula dlaň do jeho. Kútiky sa mu jemne dvihli pri jej dotyku. Nepríjemne chladnom, no jej.
„Mal by si si nájsť inú..."
Ruka ju zaštípala prázdnotou: „Čo to rozprávaš?"
Otočila sa na neho celým telom: „Pretože, ja nie som Korya, ktorú si miloval. Zmenila som sa. Viem, vidím to."
Primračil výraz a chcel ju pohladiť po líci, ale ona mu uhla. Nemohol, nemal čo jej na to povedať. Do očí sa jej hnali muky, slzám zakázala ujsť na povrch a oni horko-ťažko poslúchli. Nikdy nebola lepšia príležitosť otvoriť sa mu, ako teraz.
„Nedávam to najavo. Nehovorím to, ale zožiera ma, kto som a čo som robila."
„Za mnohé veci si nemohla. Lich King ťa ovládal," rozhodol sa znova ju pohladiť a tento krát sa nechala, „a nie som slepý, vidím že sa trápiš."
Na studenom palci z jej pokožky pocítil horúci kontrast. Bruškom jej zotrel slzu a bolestivo si poobzeral všetky rysy elfkynej tváre. V nej sa vôbec nezmenila. Ústa sa jej zatriasli pred tým, než prehovorila: „Mohli sme teraz žiť normálne, byť šťastní a...plodiť deti. Nedokážem ti to dať a preto by si ma mal opustiť."
Chcel ju utešiť, no než stihol, položila mu prst na pery: „Evades je niečo, čo som ti nepovedala."
Srdce sa mu rozkmitalo a udieralo do hrudníku ako hromy v letnej búrke.
„Počúvam ťa," chytil ju za paže a čakal.
Nechcela mu pozerať priamo do očí a tak uhla nimi dole. Kolená sa rozhodli zlyhávať a nebolo to už len kvôli triaške z unavených svalov. Pri spomienke, ktorú sa rozhodla po rokoch vysloviť sa jej skrúcali vnútornosti a krv jej tuhla v žilách.
„Vieš... v ten deň, kedy som zahynula pri Arthasovom útoku," začala opatrne a Evadesom prešli rovnaké pocity ako prechádzali ňou, „... odišiel so mnou ešte jeden život."
Jak to povedala, elf z nej spustil ruky a ustúpil. V hlase neskrýval zdesenie, lebo sa zakoktával: „M-my sme čakali dieťa?"
S hrôzou zašeptal svoje slová a odpoveďou mu bolo nebadateľné prikývnutie. Korya sledovala svoje chudé členky, márne snažiace sa, udržať ju na nohách. Nechcela, nemohla vidieť jeho zelené oči ako sa tápajú v zúfalstve, ktoré z neho sálalo a to sa neho ani nemusela pozerať.
Naraz sa ozval rev z plného hrdla a ona svoj pohľad otočila za mohutným prasknutím dreva. Evades v amoku vlastnoručne vytrhol trám zo zábradlia a zahodil ho, najďalej čo mu svaly dovoľovali. Svoj rozzúrený pohľad obrátil na elfku. Rýchlym krokom prešiel k nej a dlaňami jej zovrel sánky a hulákal: „Prečo?! Prečo si mi to nepovedala?!"
„Ja..." zapípala, že jej ledva bolo rozumieť.
„Ako si mohla?!" zatriasol s ňou a do očí sa mu nahnali slzy, „ako si mohla dovoliť, nepovedať to?! Trpieť! Ako keby si v tom bola sama! Preboha živého..."
Spustil hlavu, opierajúc čelo o to jej. Potiahol nosom. Na radu prišiel smútok a ľútosť.
„Prepáč, nemala som silu to povedať nahlas..." balvan, ktorý jej spadol zo srdca bol tak ťažký, že jeho dopad skoro až počula.
„Korya," prehovoril bolestne a jeho stisk povolil na hranicu normálu, „toto si mala povedať. A nie dusiť to v sebe vyše desať rokov."
Tuho ju stisol v náručí. Plakala mu do hnedého svetru a on sa pokúšal ukľudniť všetky zmysli. Hladiac ju po krátkych bielych vlasoch, jej vtisol do nich bozk. Pevne stisnuté viečka, donútili slzy vytiecť von a omočiť mu riasy. Než si sám stihol uvedomiť, kolísal sa s ňou zo strany na stranu ako matka, keď uspáva dieťa. Z tej myšlienky ho prebodol meč bolesti, keby nebolo princa Lordaeronu...mohol tam s nimi stáť malý elf. Ich objatie ešte viac utuhlo.
„Nikdy som ťa neprestal milovať..."