Pozerám sa z okna a čakám , kým zazvoní a ja budem môcť ísť domov. Po chvíli som odvrátila pohľad na Alexandra - môj spolužiak. Do detailu som si ho obzerala. Od 6. ročníka na základnej škole som doň ho bola "zamilovaná" , ale on mi to neopätoval. Mali sme v triede oveľa krajšie baby a to bol asi ten problém. Nebola som ničím príťažlivá, čo by mohlo nejakého chalana zaujať. Moja chyba. A ja mám tých chýb v mojom živote veľa.
*Cŕn*
Zazvonilo a to znamenalo chaos. Všetci sa postavili a začali si baliť veci do tašiek. Jeden do druhého drgali, len aby čo najrýchlejšie boli na obede. Našťastie som na obedy nechodila.
Prezula som sa, pred vchodom školy si dala do uší sluchátka a vydala sa na 5 minútovú cestu domov.
Keď som prišla domov, tak som si sadla na sedačku a rozmýšľala. Bola som sama doma a vtiahla ma depresia. Rozmýšľala som nad tým, či ma má na tomto svete aj niekto rád. Chcela som byť milovaná. Ale nie hocikým. Ale tým pravým.
Z rozmýšľania ma vyrušila kamarátka Natasha.
Natasha
Helou 😁 Ideš von?
Annie
Dnes sa na to necítim. Sorry..
Natasha
Ale noták.. póď.
Annie
No dobre.. tak príď pred môj dom..
Natasha
Okay 😊 hneď som tam ❤️
Natasha býva o tri domy odo mňa.
Prvá naša zástavka s Natashou bol McDonald. Ako vždy.
Spolu s jedlom sme si sadli von,pretože vo vnútri bolo veľa ľudí. ,,Bože, Natasha. Práve si sem sadli nejaký chalani." bolo mi trápne. Natasha sa na nich otočila a potom sa otočila späť na mňa ,,Toho blonďatého poznám. To je Erick. Ale toho jeho kamaráta nepoznám."