Matka ju prinútila ísť s Beatrix na menšiu vychádzku. Lenže odkedy k nim prišli aj jej priateľky z bohatých rodín, nedalo sa s nimi vydržať. Stále sa chichotali nad hlúposťami, a Madlene mala pocit, že zošalie. Keď si aj našla chvíľku, aby mohla utiecť z klietky, zastavila ju matka a všetko pokazila.
Preto teraz kráčala odovzdane za skupinkou pojašených mladých slečien. Nevšímala si ich, ani ony ju. Napriek tomu počula, ako sa z nej vysmievajú. Mala na sebe svoje obvyklé šaty do mesta. Chýbala jej len plátenná čiapka.
„Netvár sa tak," ozval sa Luka, ktorý sa k nej prikmotril. Na malú chvíľku mal pokoj od ich vrtochov. Zladil s ňou krok.
„Ako sa nemám tváriť? Myslela som si, že sa stratím aspoň na celý deň, ale nepodarilo sa."
Zafúkal vietor, rozohnal trochu horúčavu. Stromy zašumeli.
„Nepotrvá to dlho. Len čo bude po oslave zásnub, všetci odídu!" povzbudzoval ju. Jemne sa na neho usmiala.
„Som rada, že si išiel aspoň ty. Takto sa mám s kým porozprávať."
„Vieš, že pre teba by som spravil všetko."
Chytila mu ruku a poriadne stisla. Bolo to gesto plné priateľstva.
„Neuveríš mi, ale uvažovala som, že by sme sa mohli prejsť. Teraz sa mi to splnilo," zasmiala sa končene veselo. Lukovi sa tiež zlepšila nálada.
„Dlho sme neboli nikde takto vonku. V poslednej dobe bolo toho akosi veľa," povedal a pozrel na nebo. Bolo jasné, modré ako blankyt. Slnko pálilo.
„Máš pravdu," prikývla, myšlienky jej zaleteli ku Alici a následne k Sethovi. Keď na neho myslela, srdce jej začalo rýchlejšie biť. V hrudi mala zrazu oheň, ktorého príčinu nepoznala.
„Deje sa niečo, Madlene?" spýtal sa jej začudovane Luka, keď si všimol ako ostala ticho.
„Och, prepáč. Trochu som sa zamyslela. Neboj sa, nebude sa to opakovať. Venujem sa len tebe," usmiala sa neho, ale zdalo sa mu, že to nebolo úprimné.
Chcel sa jej na to opýtať, keď začul svoje meno. Hľadala ho Beatrix a niečo od neho súrne chcela. Musel pustiť Madlene. So skrývaním hnevom sa pobral za jej sesternicou a ju nechal samú.
Šla svojim zvyčajným tempom, keď začula ako sa hlasnejšie smejú a rozprávajú. Najprv si to nevedela vysvetliť, ale keď prešla za ohyb cesty, zbadala jazero. Na tom by nebolo nič výnimočné, keby sa v ňom nekúpali mládenci. Podľa šiat, ktoré mali na brehu, ich tipovala na obyčajných meštiakov.
Len čo ale druhá skupina zbadala dámičky, začali pískať a ešte viac sa jašiť vo vode. Ukazovali svoje mladé hrude a telá. Madlene sa uškrnula. Ešte šťastie, že mali na sebe spodky, lebo to by úplne pohoršili dievčatá.
No ale čo ju najviac zarazilo bolo, že sa mýlila. Mladé ženy spomalili a začali si ich obzerať. Akoby boli na trhu s otrokmi. Stačilo si len vybrať. Títo chlapci by si ale určite nenechali rozkazovať.
Ako išla popri jazere aj ona, skákala z jedného na druhého. Ju si nikto nevšímal, keďže oblečená ako chlapec nikoho nepriťahovala. Až na jedného. Vyšiel von z vody, obliekol si nohavice a šiel k nej. Musela prižmúriť oči, aby ho spoznala.
Seth k nej kráčal celý mokrý, z vlasov mu stekali pramienky vody až na hruď. Videla že je chudý, ale keď kráčal a dýchal, videla každý jeden sval zocelený prácou. Keď stál tesne pred ňou, uvidela staré jazvy z vojny.
„Je zaujímavé ťa tu stretnúť," poznamenal a nespúšťal z nej zrak. Luca ich pozoroval z diaľky, narastala v ňom závisť.
„Nemôžem za to. Moja sesternica sa chcela prejsť," zdvihla ramená v odovzdanom geste. „Zdá sa mi, že ani tebe sa nechcelo sedieť doma."
„Je horúco, tak sme sa prišli trochu schladiť. Asi by sme mali ísť. Nie je vhodné, aby nás takto videli tvoje priateľky."
„Nie sú to moje priateľky. Zabudol si? Tou je len Alica."
Pozoroval ju. Nakoniec si prešiel po vlasov.
„I tak pôjdeme. Chlapci sa teraz budú len predvádzať a nič dobré z toho nemôže vzísť."
Usmiala sa srdečne.
„Drahý Seth, každá bohatá fiflena sníva o špinavom robotníkovi. Bohatí manželia sú príliš nudní."
„Vravíš každá? Takže aj ty?" prebodol ju pohľadom plným očakávania. Uvedomila si, čo povedala. Nikdy sa nečervenala, ale teraz jej na tvár vystúpil mierny rumenec. Seth si to všimol a ešte bližšie k nej pristúpil. Zaplnil celé jej zorné pole.
Hoci si pozerali do očí, neuhla.
„Ja nie som fiflena. Som kto som."
„Viem."
Pozerali na seba, pokiaľ k nim neprišla Beatrix. Keď si ju Seth všimol, odstúpil od Madlene. Jej sesternica na ňu vrhla odporný výraz, ktorý hovoril o tom, že tento bude jej.
„Madlene, zdá sa mi, alebo sa poznáš s týmto fešákom?" spýtala sa, ale pozorne sledovala Setha. „Beatrix Basgon!" predstavila sa.
Pozrel na Madlene potom na jej sesternicu. Nič viac nepovedal, len sa zvrtol a vzal si veci. Rozlúčil sa s priateľmi, ktorí si nevedeli vysvetliť jeho správanie. Keď prechádzal pri nahnevanej Beatrix, zavadil pohľadom o Madlene. Videl, ako si zakrýval ústa, aby sa nerozosmiala.
O
Madlene s Lukom sa vysmiati prechádzali pomedzi ľudí. Všetci sa prišli pozrieť na vystúpenie kočovných cirkusantov, všade navôkol stáli stánky ktoré ponúkali jedlá a dobroty od výmyslu sveta.
Každý sa zabával a smial. Deti behali pomedzi dospelých, chceli ochutnať čo si mohli dovoliť. Mladá barónka dokonca zazrela aj menšie zlodejské skupiny, ktoré rovnako prišli za prácou. Preto niekde videla aj kapitána Bacha, ako hliadkuje so svojimi mužmi. Bola rada, že sa mohla na chvíľu stratiť od svojej sesternice. Tá tu bola tiež, ale opäť so svojimi priateľkami.
Nechala to tak. Bola sa Lukom, preto bola tak nadšená. Vyskúšali niekoľko sladkostí, pár ich rozdali deťom. A hoci bola šťastná a vzrušená, niečo alebo niekto jej chýbal. Snažila sa ale zahnať myšlienky na Setha.
„Poďme na predstavenie!" zakričal jej do ucha Luka. Prikývla. Šli spolu s davom, ale niekto zozadu sa priveľmi ponáhľal a oddelili sa od seba. Luka sa jej stratil niekde v spleti tiel. Preto sa šuchla na bok a snažila sa ho nájsť pohľadom, ale nikde ho nevidela.
Počkala, pokiaľ sa všetci nevzmestnali do šapita, a pohla sa tiež medzi plenty. Už načahovala ruku aby ich odhrnula, keď začula rozhovor dvoch mužov.
„...tí mali šťastie! Chytiť tu barónku! Lucky bude nadšený!"
„Hej! Je to poriadny úlovok. Dokonca chytili aj toho jej strážcu!" ten, ktorý hovoril si odpľul. Obaja sa zarehotali a stratili sa medzi stánkami.
Madlene nezaváhala dlho. Nemohla ignorovať, že hovorili o Beatrix a pravdepodobne Sethovi. Zvrtla sa, potichu a hlavne nenápadne sa pohla za dvojicou. Vypočula si ich ďalší rozhovor, pokým nedošli na kraj zhromaždiska.
Tam na kraji stál malý stan, v ktorom sa svietilo. Pred vchodom stáli dvaja valibuci, a keď uvideli svojich známych, hneď ich pustili dnu. Madlene zastala v tme, aby ju nezbadali. Horúčkovito rozmýšľala, ako sa dostať dnu. V tom zbadala mladého zlodeja a pohla sa k nemu.
„Kradneš?" spýtala sa ho, keď bola pri ňom. Povýšenecky na ňu pozrel.
„Asi si oslepol, kamoš!" povedal a chcel sa stratiť. Chytila ho za rameno.
„Mal by som pre teba dohodu."
„Akú dohodu? Chceš podiel, aby si ma neudal?" pýtal sa nahnevane zlodej, trhol sebou.
„Dám ti dvakrát viac, ak mi pomôžeš."
Uškrnul sa, ale keď vytiahla malý meštek, ihneď prestal.
„Čo by to malo byť?"
„Odlákaj tých dvoch," povedala a ukázala na strážcov pri stane. Zlodej si ju premeral s úsmevom.
„To je všetko?"
„Úplne."
„Dobre, peniaze vopred!" načiahol ku nej ruku. Vložila mu pár mincí do ruky, zbytok schovala.
„Zvyšok nájdeš pri hlavnom stane cirkusantov. Pri tom veľkom sude, kde majú vodu."
Zamračil sa.
„Čo ak ma oklameš?"
„To isté môžem povedať ja o tebe," usmiala sa potmehúdsky. „I tak ti ponúkam viac ako si sám nakradol. Videl som ťa, veľa toho nemáš."
Chlapcovi to nebolo príjemné. Úplne odhadla jeho situáciu, preto len potichu zaklial a pustil sa ku strážcom. Madlene sa medzitým poobzerala. Našla háby šašov, pár ich farieb. Rýchlo sa do toho navliekla, len tak odoka si potrela tvár. Takto ju isto nikto nespozná.
Keď začula krik, vykukla. Vchod nikto nestrážil, preto sa vybrala k nemu. Na hranici vchodu zastala a chvíľku načúvala.
„...vy idioti!" počula jemný hlas, ktorý sa vôbec nezvýšil, aj keď bolo jasné, že sa hnevá. „Zdá sa vám, že je to barónka Roscová?"
„Ale šéf...dostali sme správu, že tu bude...kto mal vedieť, že sú tu dve barónky?" hájil sa iný, bojazlivý hlas.
„Chlapci, asi si budeme musieť vážne pohovoriť...varoval som vás raz, viackrát to robiť nebudem. Britva sa o tomto zlyhaní už dozvie."
„Nie, Lucky! Počkaj, napravíme to!" viaceré hlasy niečo zamrmlali.
Madlene to viac nevydržala, vošla. Tackavo sa vrútila do priestoru plného ľudí. Hneď zbadala Beatrix, ako leží zviazaná a omdletá na zemi. Vedľa nej Seth na kolenách. Keď sa im stretli pohľady, ihneď ju spoznal. Nebadane na neho žmurkla. Svaly na sánke sa mu napli akoby prehryzol niečo odporné.
„Čo tu chceš?" ozval sa prekvapene Lucky, ktorého spoznala po hlase.
„Ja?" spýtala sa so širokým úsmevom, ledabolo sa zavesila na jedného z chlapov. „Hádam som vo svojom stane, nie?" jazyk sa jej plietol, dúfala, že aspoň trochu pripomína opitého herca.
Lucky pristúpil bližšie, pozoroval ju.
„Zaujímavé. Tento stan sme si kúpili my..."
Pod jeho skúmavým pohľadom sa skoro uvarila. Preto preplietla nohami, už sa nakláňala nad svoju sesternicu.
„A čo robí také pekné žieňa u mňa v stane?"
„Už som povedal, nie je to tvoj stan. Kto si? Vieš, že mi niekoho pripomínaš?" spýtal sa Lucky, snažil sa jej znovu pozrieť do tváre. Jeho chlapi len tak zízali.
„Nemôže byť, pane!" zvolala, prudko sa nahla akoby chcela zvracať. Vydala dávivý zvuk, siahla si na brucho. Chlapi rýchlo uskočili, aby ich náhodou neoznačkovala.
„Vieš, jedna mladá žena z tohto mesta si často berie na seba zvláštne prestrojenia. Niekedy chodí ako robotník, inokedy ako dáma. Práve teraz sa mi marí, že je z nej klaun."
Madlene po celý čas ostala zohnutá, s obavou strelila pohľadom po Sethovi, ktorý bol po jej pravici. Zo šatu vytiahla nôž, ktorý vzala jednému z Luckyho mužov. Podstrčila mu ho nebadane.
„Ach, niečo sa vám isto zdá!" zvolala, rýchlo sa skrútila rovno ku tvári šéfa. Zaspätkovala.
„Začínam o tom pochybovať," povedal s úsmevom. Ten ale nebol milý. „Je zaujímavé, že z teba nie je nič cítiť. Oči máš jasné, pohyby hoci sa zdajú náhodné, tak nie sú. Nepatria opilcovi. Preto mi napadá jediný človek, ktorým môžeš byť."
Madlene sa potila, cítila, že jej farba zlieza z tváre. Skúsila to ešte naposledy, ruka jej pristála na pleci muža. Potľapkala ho po ňom.
„Šéfe, asi ste oslepol!" zvolala so smiechom, hoci jej nebolo do veselosti. Chytil jej ruku, zložil si ju zo seba.
„Máš ale jemné ruky," poznamenal Lucky, viac sa neusmieval.
„Ihneď ju pusti!" skríkol Seth, vyšvihol sa na nohy. Všetci pozreli na Beatrix, len šéf vedel, na koho mladý Lumieré naráža. Ani ním nehlo.
„Pomôž jej!" zvolala Madlene, vrtko sa vytrhla Luckymu a bežala von. Seth, hoci chcel chrániť Madlene, poslúchol.
„Chyťte toho klauna, idioti!" kričal Lucky, sám sa postavil Sethovi.
V stane to zavlnilo, skupina mužov sa drala von. Pár z nich si ale všimli mladíka, ktorý sa zohol po mladú barónku. Zbavil sa ich, vzal ju k sebe do náručia. Chcel utiecť, keď na neho namieril zbraň Lucky.
„Nemôžete ísť. Videli ste nás."
Seth tam len tak stál, snažil sa niečo vymyslieť.
„Daj to sem, lebo inak budeš mať dieru v chrbte," ozvalo sa spoza muža, ukázala sa ruka.
„Mala si zmiznúť!" ozval sa Seth karhavo, keď spoznal jej šaty a hlas. Vykukla spoza jeho chrbta.
„Veď aj," usmiala sa Madlene.
„Oklamala si ich, však?" spýtal sa ponížený Lucky. Tých idiotov nezachráni nič. Pomaly jej položil zbraň do ruky. Nemohol vedieť, či neblafuje.
„Teraz môžu naháňať každého šaša," zasmiala sa.
„Fajn. Nateraz sa ti to podarilo," uznal, postrčila ho do rohu stanu. Zbraň podala Sethovi, ktorý s ňou určite vie zaobchádzať lepšie. Zviazala ho poriadne.
„Chcete ma tu nechať?" spýtal sa Lucky.
„Kapitán má toho veľa, takže pokiaľ by sa k tebe dostal, i tak by ťa dávno vyslobodili," mykla plecami Madlene.
„Môžeš ma predsa k nemu odviesť."
Sledovala ho.
„Nie. Môžeš mať niekde nejakú pascu. A Beatrix musíme vziať ešte domov," pritom sa zvrtla, podišla ku zamračenému Sethovi. Spolu išli ku vchodu.
„Mala by si si dávať pozor. Si cenný tovar!" zvolal za ňou pokojný Lucky.
Keď boli vonku, pozrel na ňu.
„Čo si to vyvádzala?!"
„Načo presne sa pýtaš?" usmiala sa.
„Vieš to veľmi dobre," povedal a pohol sa smerom k mestu. Šla za ním, keď začula krik mužov. Zastala a otočila sa.
„Odlákam ich..." ozvala sa, pritom ani nepozrela na Setha. Presne vedela, ako sa tvári. Ak by sa ale obzrela, nechcelo by sa jej od neho.
„Nič také, pôjdeme spolu."
„Neskoro..." hlesla s úsmevom. „Vezmi ju ku kapitánovi."
Rozbehla sa preč, nezabránil jej v tom ani jeho nahnevaný ston. Prebehla pri Luckyho mužoch, ktorí si ju všimli a trielili za ňou. Odlákala ich ďaleko od utečencov, až sa jej ich nakoniec podarilo striasť. Preto šla krokom, pozorne sa otáčala na všetky strany. Nakoniec ju upútal červený stan, vošla do neho.
Za stolom sedela pekná žena, na ňom mala vyložené karty. Pozrela na Madlene a pokývala rukou, aby prišla bližšie. Nezaváhala, sadla si pred veštkyňu. Tá jej bez slova začala vykladať karty.
„Poviete mi budúcnosť?" spýtala sa s úsmevom. Žena iba pritlačila palec k ústam, aby bola ticho. Naďalej sa zaoberala obrázkami, až pokým neboli vyložené všetky.
„Prišla si, lebo potrebuješ úkryt. Ale aj napriek tomu ti môžem odpovedať na jednu otázku."
Madlene predpokladala, že je to jedna z tých zlodejov, ktorý využívajú poverčivosť iných.
„Čo to má byť za otázku?"
Žena ju pozorovala.
„Tvoj život sa spojil s mužom...Ochrancom. Máte medzi sebou puto. Chceš vedieť, či patríte k sebe?"
Zneistela. Ako mohla vedieť o Sethovi?
„Ako, či patríme k sebe? Má ma chrániť."
„Niečo sa tu rodí," povedala žena, ukázala prstom na jej hruď. „U neho možno tiež. Chceš to zistiť?"
Hlúposti! Povedala si v duchu Madlene, odhodlane pozrela na veštkyňu.
„Chcem!"
„Ako si želáš!" tlesla rukami, stan sa naplnil omamnou vôňou. Nechcela sa nadýchnuť, ale urobila to. Hlava sa jej zatočila.
„Čo..." dvíhala sa na vratkých nohách, chcela odísť.
„Dýchaj a sleduj," započula hlas z diaľky, zacítila chladný večerný vzduch na svojej tvári. Musela byť vonku, keď sa zvalila na zem. Alebo do perín? Bolo to také mäkké a poddajné.