A viete čo?Budem písať ďalej...Aj keď to nebude čítať nikto.Prosto ma to baví :). No to nič nemení na tom,že by som rada videla aj nejaké komenty prípadne votesAsi toľko ...Pa :*
Mrholilo.Do očí sa mi dostávali malé kvapôčky dažďa a zahmlievali mi výhľad.Nebola som zvyknutá na takéto počasie.Ale teraz.... keby svietilo slnko a ja by som bola smutná moc by som svietila.Tak ako aj malé svetielko svieti na konci tunela.Všimnete si ho aj keby bolo neviem ako ďaleko.Lebo doteraz ste vnímali iba tmu.A zrazu BUM!Svetlo....Takto, keď je sychravo, aspoň splývam....Snažila som sa prinútiť môj mozog,aby dával mojim nohám presné inštrukcie-pravá,ľavá..Nedarilo sa mi to.Mnohokrát som zastavila.Ani neviem prečo.Akoby som čakala kým ma niekto dobehne...Nie!zahriakla som sa.Spomeň si na Amine slová...Dýchaj...Znova som vykročila.Pod nohami mi čľapkala voda.Pred očami sa mi roztápal chodník.Asi som sa zbláznila. ,,Hej!"ozvalo sa za mnou.Prosím už nie.Už nie... ,,Prepáčte slečna..neviete koľko je hodín?" Uf,ale mi odľahlo. ,,Asi vás sklamem..naozaj neviem."pokrčila som plecami a otočila sa,že pôjdem. ,,Ste tu nová?Ešte som vás tu nevidel."Dobehol ma zniva ten chlap.Vyzeral tak na 30 viac-menej.Mám mu vôbec odpovedať? ,,Ehm..no...." spýtavo sa na mňa pozrel. ,,Vlastne áno..som"placho som sa usmiala.Ulice boli úplne prázdne.Mrholenie sa zmenilo na dážď,ale popravde bolo mi to ukradnuté.Akurát sme prechádzali okolo kratšej uličky.Nebola by som si ju všimla keby jeho ruka neobopäla moje zápästie a nezatlačila do nej.Bože čo som komu urobila,že mi to robíš už druhýkrát???Po lícach mi stiekli slzy a miešali sa s dažďom.Pripadala som si tak... podvedená...krehká...zraniteľná...sama.Prečo vždy ja?Nosím snaď na čele napísané Prosím znásilniť? ,,Takže si tu nová..."zamýšľal sa. ,,Čo znamená,že tu nikoho nepoznáš...Plus pre mňa."uškrnul sa. ,,A ďalšie plus pre mňa-milujem mladé čajočky."vdychoval moju vôňu.Čakala som na najhoršie,keď sa zrazu neďaleko odo mňa ozvalo ,,Pusť ju!"a vzápätí päsť neznámeho dopadla na ksicht to úchyla.Chytil si nos z ktorého mu statočne tiekla krv a utekal preč.Zmorená strachom a bolesťou som sa zviezla na zem.Z vlasov mi tiekli po bunde potôčiky dažďovej vody.Hlavu som si položila na kolená.Vzlyky mi otriasali celým telom. ,,Hej."jemne sa mi prihovoril môj záchranca a položil mi ruku na plece.Zodvihla som hlavu.Moje oči zakotvili v tých jeho.Až vtedy som si ho poriadne všimla.Mal tmavohnedé vlasy upravené na kohúta a smaragdovozelené oči,ktoré sa na mňa s obavami upierali. ,,Si v poriadku?"spýtal sa starostlivo.Čo som mu mala povedať?Nie?Rozhodla som sa radšej pre klamstvo. ,,Áno."smrkla som.Pomohol mi vstaťa podoprel ma. ,,Vďaka za záchranu."pokúsila som sa o úsmev. ,,To by spravil každý.." ,,Nie.Každý nie." pozrela som na neho.On na mňa.Palcom mi zotrel slzy.Preglgla som. ,,Mali by sme ísť." preťal ticho. ,,Kam?"mojím hlasom bol presiaknutý strach. ,,Viem,čo si zažila...ale prečo by som ťa zachraňoval, keby som ti chcel ublížiť?Porozmyšľaj..."nechal mi chvíľku priestoru. ,,Musíš mi prosto veriť."Chvíľku som na neho hľadela,ale nakoniec som pomaly prikývla. ,,Ku mne domov je to len kúsok." Svetelnou rýchlosťou som na neho otočila hlavu. ,,Stále mi neveríš." našpúlil pery.Pristalo mu to. ,,Čo mám urobiť,aby som si zaslúžil tvoju dôveru?"povedal skôr pre seba ako pre mňa.Zrak neupieral na mňa, ale na svet pred nami.Na ten zachmúrený svet plný nebezpečenstva a samých prekàžok.Akoby ani nechcel,aby sme v ňom boli.Chcel byť prosto iba on.Bez nás ľudí.Akoby každý z nás bol jeho malé podvedomie,iná vlastnosť,ktorých sa chcel zbaviť.Za každú cenu.Stavím sa,že ja by som bola smútok alebo bolesť....
Z myšlienok ma vytrhol až jeho hlas. ,,Tak pôjdeme na verejné miesto...Pozývam ťa na horúcu čokoládu.Čo ty na to?" ,,Nemusíš ma mňa mínať peniaze.." ,,A čo ak chcem?" čosi na tom,čo povedal a ako sa tváril ma donútilo sa červenať. ,,Tak dobre." venoval mi úsmev a stále ma podopierajúc sme vyrazili...