,,Cathleen, ponáhľaj sa, lebo prídeš neskoro... A to hneď v prvý deň!" kričala na mňa zdola z kuchyne mama. Bola z nástupu na vysokú viac nervózna ako ja. Väčšinou to bolo naopak, pretože som bola dosť hanblivá.
,,Veď už idem." prevrátila som oči a po schodoch som zišla dolu za ňou.
,,No to je dosť, že si prišla." šomrala mama ,,Tu máš, jedz." posunula predo mňa lievance s malinovým sirupom. Spokojne som sa usmiala. ,,Ale nezvykaj si.. To len preto, že ťa čaká dôležitý deň." žmurkla na mňa.
,,Keby to tak videl tvoj otec.. Aká z teba vyrástla krásna mladá slečna." povedala zrazu, zatiaľ čo ja som sa doslova napchávala tými kráľovskými raňajkami, čo mi pripravila. Prišlo mi to trochu ironické vzhľadom na moje plné líca. A aj keby v nich to jedlo nebolo, neverila by som jej. Nikdy som sa nepovažovala za krásnu. S mojou tmavšou pleťou, havraními vlasmi a sivými očami som si skôr pripadala ako čarodejnica. Ale to som jej, samozrejme, povedať nemohla.
,,Ach mami." vzdychla som, odsunula od seba už prázdny tanier a vstala som, aby som ju objala. Ocko zomrel pred 3 rokmi pri autonehode a s mamou sme to ešte poriadne nerozdýchali, preto sa o ňom snažíme hovoriť čo najmenej. Bolí to o to viac, aký to bol láskavý človek. Mal obrovské srdce. A takmer celé bolo naše.
,,Dobre moja choď už nech nezmeškáš. A dávaj si pozor. Ľúbim ťa." pustila ma.
,,Aj ja ťa ľúbim mami." dala som jej pusu na rozlúčku vzala tašku, prehodila som si ju cez rameno a vyrazila.
Kráčala som pomaly, lebo školu som mala len kúsok od domu. Veď načo sa aj ponáhľať, keď dopredu viem, že tam zase budem za sivú myš. Ani v predošlých školách som si nevedela nájsť kamarátov. A aj tak o mňa nikto nejavil záujem, tak načo?
Blúdila som po chodbách školy a hľadala svoju triedu. Premávalo sa tu množstvo žiakov a bola tu riadna tlačenica, ktorí mi vôbec nepomáhali. Stále to do mňa niekto vrážal a nedokázala som sa sústrediť na tých zopár písmen a číslic.
Ešte raz som sa pozrela na lístok: dvere 34. No fajn. Ale kde tie prekliate dvere sú?!
,,Nechceš pomôcť??" ozval sa spoza mňa mužský hlas. Keď som zodvihla hlavu pozerala som sa do tých najkrajších hnedých očí, aké som kedy videla. Možno to bolo tým, že som sa skoro nikdy nikomu nepozerala do očí. Kto vie.
,,No... ja..." podala som mu lístok. ,,potrebujem nájsť tie dvere."
,,Jasné, poď, ukážem ti, kde sú." usmial sa a už si prerážal cestu pomedzi ostatných. Chvíľu mi trvalo, kým som sa pohla za ním, pretože som akosi neodkázala vstrebať to, že mi chce niekto pomôcť. A že ten niekto je pekný chlapec. Napokon som však odlepila päty od dlážky, lebo sa mi začal strácať z dohľadu.
,,Tak, tu to je. Dúfam, že cez dvere už trafíš." uškrnul sa a už ho nebolo. Musela som uznať, že pri tom vyzeral čertovsky sexy. Keby som tak vedela ako sa volá...
,,Hej cica," zjavila sa predo mnou blondína na vysokých opätkoch, v krátkej čiernej minisukni a obtiahnutom bielom tričku a zatarasila mi cestu ku dverám ,,ten fešák je môj jasné???!" Tvárila sa, akoby som bola len smetie, ktoré jej stálo v ceste. V tej chvíli vo mne vzkypela zlosť. Neviem či to bolo tým, že mi zastala cestu alebo tým, že si privlastňovala toho chalana, ale v živote som nebola taká naštvaná.
,,Takže po prvé 'cica'," povedala som nenúteným tónom ,, nepatrí ti. A po druhé, vypadni mi z cesty!" odstrčila som ju a prešla dverami. Sadla som si úplne dozadu a zložila si tašku. Ešte som zachytila jej nenávistný pohľad a už jej nebolo.
,,Hej bola si fakt dobrá." otočilo sa na mňa dievča s rovnými červenými vlasmi a hnedými očami, ktoré sedelo o rad predo mnou. ,,Ku Sarah si toto ešte nikto nedovolil."
,,Tak to už bolo na čase. Zaslúžila si to." poznamenala som odhodlane a v duchu som sa čudovala, kam sa stratilo moje staré ja. Takéto výstupy ku mne nikdy nepatrili.
,, Mimochodom ja som Camille. Kamoši ma volajú Cammy." usmiala sa na mňa a podala mi ruku. Iba na momentík som zaváhala a podala som jej svoju.
,,Cathleen. Ale volaj ma Cath."
,,Vieš, Cath, ani som nedúfala, že si hneď na začiatku nájdem kamošku." zverila sa mi. Páni tá je presne ako ja! Bola som nadšená. Aj to bol ešte slabý výraz.
,,Tak to sme sa asi našli, lebo som na tom podobne." usmiala som sa pre zmenu ja.
,,Priateľky??" spýtala sa a nastavila malíček. Hľadela som naň a chcelo sa mi kričať z plných pľúc od radosti. Vždy som túžila niekoho ako Cammy nájsť. Celý svoj život som po tom doslova prahla, a konečne sa na mňa usmialo šťastie. Bol to úžasný pocit.
,,Priateľky." potiahla som zaň.
Potom sa otočila, vzala si veci a presadla si ku mne. Nanešťastie potom prišiel učiteľ, a tak sme sa nemohli viac rozprávať.
Po prednáške som sa s Cammy rozlúčila s tým, že sa vidíme zajtra a myslela som na to, ako príjemne sa tento deň vyvinul. Keď som sa však vracala domov zatarasila mi cestu Sarah a celý dojem mi pokazila. Už druhýkrát. ,,So mnou sa nezahrávaj nová. Nevieš, čoho som schopná.." zasyčala a odkráčala preč. Super. Poštvala som proti sebe kráľovnú školy hneď v prvý deň. Zlý začiatok.
Tak, môj úplne prvý príbeh tu sa dočkal prvej časti! Snáď sa nájdu taký, ktorým sa budú páčiť :)