Nová škola, nové pravidlá, noví ľudia. To je môj terajší život. Konečne je zo mňa takmer normálna tínedžerka, ktorá rieši len vysokú školu a veci, ktoré riešia jej rovesníci. Som na intráku so Stefanie, mojou momentálne najlepšou kamarátkou.
Nedávno som sa rozhodla zmeniť výzor. Bola to kompletka. Vlasy som si dala skrátiť a prefarbiť. A na viete ako? Farebno! Ale nie, žartujem. Sú fialovo-modré. Ale kým som sa dokopala k tejto farbe, vyskúšala som viac účesov a farieb. Raz som mala celú oranžovú hlavu, potom moje vlasy boli do jedného tyrkysové a vystriedala som asi celé zvyšky z jednorožca. Viete, čo myslím. Predsa dúhu, ktorú vracajú. Neviem naisto, či ju skutočne vracajú, ale to teraz nie je dôležité. A samozrejme sú teraz tie vlasy celkom zničené, keďže prestriedali toľko farieb. No to nevadí.
Viete, kto ma prehovoril na farbenie vlasov? Stefanie! A presnejšie povedala: ,,Počuj, keď už sme na tej vysokej a teba nemá kto karhať ani strážiť, tak čo nezmeniť vizáš?" Viem, že som vtedy na ňu nechápavo zazrela. ,,No myslím to tak, že ak by si si vyliala dúhu na hlavu, tak ťa za to nikto nezje. Maximálne ja, ak to budeš mať zlé."
,,Čo tým naznačuješ?" spýtala som sa jej.
,,Okej, nejdem to naťahovať. Prefarbi si vlasy," vysvetlila. Hovorila to rýchlo, no aj tak som to postrehla.
,,Zbláznila si sa?!" vyvalila som na ňu oči.
,,Nie! Ja by som si len želala, aby mala moja najlepšia kamarátka minimálne také vlasy ako ja."
,,Takže sa mám prefarbiť. Okej. Fajn. Objednaj ma," nakázala som jej.
,,Dobre si sa rozhodla," so smiechom už vytáčala telefónne číslo na kaderníčku.
Viem, že bola potom celá natešená a ešte v ten deň si išla kúpiť polaroid, aby sme sa vraj 'raz' odfotili. Vytlačili sme okolo dvadsať fotografií.
Teraz ich máme zavesené na internáte a vždy, keď sa na ne pozrieme, pripomenieme si nejakú spomienku.
•••••
,,Čo stresuješ?!" vykríkla som po Stefanie. Bola som u nej, lebo potrebovala pomocnú ruku na balenie vecí. Ja som bola už našťastie zbalená.
,,Nestresujem! Len hľadám zubnú kefku!" ďalej stresovala a pri tom držala kefu na vlasy.
,,Tú si si už balila," pripomenula som jej.
,,Aha, jasné. Myslela som zubnú pastu."
,,Tú si si balila aj s kefkou."
,,No hej. To máš pravdu. Alé ja hľadám kefu na vlasy!" zase vyšilovala.
,,Och, bože!" vzdychla som. ,,Stefanie, ukľudni sa! Kefu na vlasy máš v ruke, kozmetiku zbalenú, oblečenie tiež, tak čo ti ešte chýba?!"
,,Ja neviem!" s náznakom histerizmu vykríkla.
,,Ale ja asi viem. Že ty máš krámy?" hádala som.
,,Hej. Ako to vieš?" ostala prekvapená.
,,Už som sa videla v zrkadle, keď som mala svoje dni," uškrnula som sa. ,,Si dosť nervózna a všetko ťa vytočí."
,,Aha, no a čo s tým?" nechápala.
,,Zbaľ si plienky, ty trubka!"
,,Ozaj! Vložky!" zvolala. ,,Ešteže ťa mám," povedala a usmiala sa.
Povzdychla som a zatlieskala jej. Niekedy by sa mi naozaj hodila tabuľka s nápisom applaus.
,,Okej, asi to už naozaj preháňam," povedala asi sebe samej, no aj tak som to počula.
,,Asi?" zasmiala som sa. ,,Určite!"
To si vždy bola taká trápna? ozvala sa mi v hlave Izabell, moje otravné podvedomie.
Ó, ty si si aj spomenula, že máš majiteľku? odvrkla som jej.
,,Ja nemám dostatok balíkov!" vystrašene (a znova aj nervózne) vykríkla Stefanie.
,,Zober, čo máš, potom skočíme do drogérie," s pohľadom alá Prestaň nervovať, lebo cestu na intrák neprežiješ, som jej odvetila.
,,Dobre, ale sľubuješ, že pôjdeš so mnou."
,,Božemôjdrahý! Hej!"
Je ona normálna?
Úplne.
Nezdá sa mi.
Ani mne.
A nezdá sa ti, že si tak trochu serieš do huby?
Nie. Možno.
Ani ty nie si normálna.
Až na to, že ja som ty a naopak. Inak, dlho si sa neozývala, čo sa stalo?
Nepotrebovala si ma.
Lebo teraz ťa potrebujem, že?
Prestaň s tým sarkazmom! Budeš ma potrebovať.
Nechápem.
Neskôr porozumieš.
Nechala som to tak a zas sa chcela venovať Stefanie.
,,Už si zbale-" sekla som sa. Očividne, keď som viedla rozhovor s mojím drahocenným podvedomím, išla si odskočiť.
Zatiaľ som si sadla na jej posteľ a premýšľala.
V mojej hlave sa vírili otázky typu: Čo ak...? Čo ak nezapadnem? Čo ak si Kevin, Stef a Cris nájdu iných priateľov a mňa odkopnú? Čo ak sa zo mňa stane triedny šašo? Čo ak ma tam nikto nebude mať rád? Čo ak ma budú šikanovať?
Keby ťa šikanovali, tak by si ich položila k zemi. Pamätaj, že nejeden človek ťa učil bojovať.
Izi mala zase pravdu. Nič takého sa nestane. A keby aj, určite by som vymyslela plán, ako Stef, Crisovi a Kevinovi pripomenúť, že ja som ich najlepšia priateľka, že Stef je mi ako sestra, ktorú som nikdy nemala, že Kevin je ako môj nebohý brat Nathan, a že Cris je až moc ako Lukas. Bodaj by nie, keď ich mal rovnaký otec!
Ach Luke... Zas som si na teba spomenula. Bol si tu stále pri mne, až dokým si náhle nezmizol. Tvoje lietadlo padlo. Gravitácia ho ovládla, motory už nemali žiadnu moc. Už nikdy si za mnou neprišiel a už nikdy ťa neuvidím. Veľa ľudí mi ťa pripomína, no ani jeden z nich nie si ty. Dokonca raz, keď som šla na festival do New Orleans, zdalo sa mi, akoby si tam bol. Strašne mi tam jeden chalan pripomínal teba...
Viem, že po čase som na teba zabudla a spomenula som si až teraz, po takej dlhej dobe. Ak si pri tom nešťastí umrel, dúfam, že si našiel pokoj. A tiež dúfam, že ma teraz počuješ.
,,Som tu!" niekto zrazu vykríkol a skočil na mňa.
,,Au!" skríkla som (samozrejme hneď po tom, ako som sa zľakla a otrepala). ,,To bolelo, ty kretén!"
,,Ja? A kretén? To zabolelo."
,,Buď rád, že teba to bolí len psychicky. Mne tvoja váha ubližuje fyzicky. Kevin! No tak, zlez zo mňa!"
,,Ou," povedal a vstal. ,,Prepáč, trošku som nabral."
Nechápavo som zdvihla obočie. Nešlo mi to do hlavy. On a pribrať?
Videl, že nerozumiem, tak začal vysvetľovať: ,,Nabral, akože som nabral svalov. Teraz je zo mňa veľký svalňáč," uškrnul sa.
,,Keď budeš vymýšľať takéto slová, tak z teba nebude svalňáč, ale trubiroh."
Zatváril sa dotknuto, tak som ho buchla do hrude, že to bol len žart.
,,Mel? Preberáš mi frajera?" došla sem Stef.
,,Čo? Prečo?" spýtal sa Kevin.
,,Sa na seba nejak lepíte."
,,Skočil na mňa, keď som bola zamyslená!" hodila som všetko na neho. Len tak-tak som zadržiavala smiech a snažila si udržať vážnu tvár. Vážne som sa snažila.
,,Kevin! No toto!" Stefanie pochopila moju hru a hrala svoju rolu žiarlivej priateľky.
,,Ale to bolo len čisto kamarátske!" bránil sa.
,,Ale iste! To ti tak verím!" pokračovala.
,,Stefanie! Pamätáš si na našu prvú stanovačku, kde sme boli aj s Mel, Ericom, Maddie, Crisom, Lukom, Miou a Davidsonom? Čo ti vtedy natárala Mel, či kto to bol?" bolo vidno, že by ma najradšej zabil. Len on nepochopil, že Stef je v tom so mnou a len hrá svoju rolu.
Prekvapivo jej to išlo výborne.
,,Ehm, ak mám do toho čo kecať aj ja, tak Kevin, mal by si niečo vedieť," ozvala som sa s plánom ukončiť tento "prank". Videla som na ňom, že buď dostane nejaký hysterický záchvat alebo ma zabije nemilosrdnou smrťou. Takto zabije aj Stefanie.
,,Počúvam?!"
,,Nebuď nahnevaný ani na mňa, ani na Stefanie. Ok?"
,,Hej, dobre, hovor už!" súril ma.
,,Stef len hrala moju hru. Vedela, že si z teba zase strieľam."
,,Melánia Katarína Doy-"
,,Melanie Katherine Doyle, prosím pekne," skočila som mu do reči a opravila ho.
,,Ospravedl-, nie. Vieš čo? Je mi to jedno. Už dvakrát si ma napálila. Lezie mi to na nervy."
,,Prepáč, ale nevieš, čo je sranda," povedala som.
,,Áno. No tak, zlato. Bol to len malý výstrelok," riekla Stefanie a nastavila tvár, aby jej dal pusu. Po kratšom rozmýšľaní chytil jej tvár do dlaní a pobozkal ju.
,,No vidíš, že to ide," usmiala sa a povedala pomedzi bozk.
,,Aj tak som nahnevaný," aj keď so smiechom, povedal. ,,Inak, už si zbalená?"
,,Už áno," usmiala sa a ukázala na dva zavreté kufre ležiace pri mojich nohách.
,,Tak to v tom prípade môžme vyraziť," hovorila som.
,,Jo! Poďme!" dramaticky vyhlásil Kevin a schmatol Stefanine kufre do rúk.
Otvorila som mu dvere, aby sa mu lepšie prechádzalo. Nasledovaný mnou a Stef schádzal po schodoch až k autu. Tam už moje, Kevinove a Crisove kufre boli. Už len naložil Stefanine a mohli sme ísť. Ja som si sadla dozadu ku Crisovi a Stef si sadla ku Kevinovi, ktorý šoféroval.
Naštartoval a vyrazili sme.