Škola nás odcudzila

Prológ

Nová škola, nové pravidlá, noví ľudia. To je môj terajší život. Konečne je zo mňa takmer normálna tínedžerka, ktorá rieši len vysokú školu a veci, ktoré riešia jej rovesníci. Som na intráku so Stefanie, mojou momentálne najlepšou kamarátkou.

Nedávno som sa rozhodla zmeniť výzor. Bola to kompletka. Vlasy som si dala skrátiť a prefarbiť. A na viete ako? Farebno! Ale nie, žartujem. Sú fialovo-modré. Ale kým som sa dokopala k tejto farbe, vyskúšala som viac účesov a farieb. Raz som mala celú oranžovú hlavu, potom moje vlasy boli do jedného tyrkysové a vystriedala som asi celé zvyšky z jednorožca. Viete, čo myslím. Predsa dúhu, ktorú vracajú. Neviem naisto, či ju skutočne vracajú, ale to teraz nie je dôležité. A samozrejme sú teraz tie vlasy celkom zničené, keďže prestriedali toľko farieb. No to nevadí.

Viete, kto ma prehovoril na farbenie vlasov? Stefanie! A presnejšie povedala: ,,Počuj, keď už sme na tej vysokej a teba nemá kto karhať ani strážiť, tak čo nezmeniť vizáš?" Viem, že som vtedy na ňu nechápavo zazrela. ,,No myslím to tak, že ak by si si vyliala dúhu na hlavu, tak ťa za to nikto nezje. Maximálne ja, ak to budeš mať zlé."

,,Čo tým naznačuješ?" spýtala som sa jej.

,,Okej, nejdem to naťahovať. Prefarbi si vlasy," vysvetlila. Hovorila to rýchlo, no aj tak som to postrehla.

,,Zbláznila si sa?!" vyvalila som na ňu oči.

,,Nie! Ja by som si len želala, aby mala moja najlepšia kamarátka minimálne také vlasy ako ja."

,,Takže sa mám prefarbiť. Okej. Fajn. Objednaj ma," nakázala som jej.

,,Dobre si sa rozhodla," so smiechom už vytáčala telefónne číslo na kaderníčku.

Viem, že bola potom celá natešená a ešte v ten deň si išla kúpiť polaroid, aby sme sa vraj 'raz' odfotili. Vytlačili sme okolo dvadsať fotografií.

Teraz ich máme zavesené na internáte a vždy, keď sa na ne pozrieme, pripomenieme si nejakú spomienku.

•••••

,,Čo stresuješ?!" vykríkla som po Stefanie. Bola som u nej, lebo potrebovala pomocnú ruku na balenie vecí. Ja som bola už našťastie zbalená.

,,Nestresujem! Len hľadám zubnú kefku!" ďalej stresovala a pri tom držala kefu na vlasy.

,,Tú si si už balila," pripomenula som jej.

,,Aha, jasné. Myslela som zubnú pastu."

,,Tú si si balila aj s kefkou."

,,No hej. To máš pravdu. Alé ja hľadám kefu na vlasy!" zase vyšilovala.

,,Och, bože!" vzdychla som. ,,Stefanie, ukľudni sa! Kefu na vlasy máš v ruke, kozmetiku zbalenú, oblečenie tiež, tak čo ti ešte chýba?!"

,,Ja neviem!" s náznakom histerizmu vykríkla.

,,Ale ja asi viem. Že ty máš krámy?" hádala som.

,,Hej. Ako to vieš?" ostala prekvapená.

,,Už som sa videla v zrkadle, keď som mala svoje dni," uškrnula som sa. ,,Si dosť nervózna a všetko ťa vytočí."

,,Aha, no a čo s tým?" nechápala.

,,Zbaľ si plienky, ty trubka!"

,,Ozaj! Vložky!" zvolala. ,,Ešteže ťa mám," povedala a usmiala sa.

Povzdychla som a zatlieskala jej. Niekedy by sa mi naozaj hodila tabuľka s nápisom applaus.

,,Okej, asi to už naozaj preháňam," povedala asi sebe samej, no aj tak som to počula.