Z Justinovho pohľadu.
Prvý krát som sa nevedel dočkať kedy konečne bude koniec koncertu. Chcel som si Nataly k sebe pritiahnuť, pobozkať ju a do ucha jej šepkať, čo k nej cítim. Ale vedel som, že to nebude jednoduché. Veď akoby aj mohlo byť, keď tu je Selena? Moja frajerka... Stále ju ľúbim, to áno, ale moje srdce sa delí na kúsky a mám pocit, že ten najväčší kus patrí Nataly. Musím to skončiť, ale čo mi na to povie? Aký jej dám dôvod? A čo mi povedia moji beliebers, keď ju opustím kvôli druhej?
Táto posledná otázka sa mi preháňala po rozume, keď som hľadel na toľkých ľudí, ktorý mi pomohli tam kde som. Ktorých tak veľmi milujem...
S úsmevom a očakávaním, že ma tam bude čakať Nataly som vošiel do zákulisia. Ako prvú som objal Selenu, lebo tam stála s roztiahnutou náručou, ale keď ma šla pobozkať, tak som sa odtiahol a miesto toho ju ešte raz objal. Všimol som si, že zamrzla, ale nijako to zatiaľ neriešila. Rýchlo som sa presunul k mame a poriadne som ju vyobjímal. Následne som sa šiel k otcovi, Jazzy a Jaxonovi. Potom som len stál, lebo zo mňa dávali dolu mikrofón. Hľadel som okolo seba a hľadal som Nataly, ale nikde som ju nevidel.
„Kde je Nataly?“ spýtal som sa nahlas a pozrel som sa každému do tváre, ale nikto mi neodpovedal. Všetci, okrem Freda, len mykli plecom a pokračovali ďalej. Fredo podišiel ku mne a potichu mi hovoril: „Odkazuje ti, že jej je to veľmi ľúto, ale že nemala na výber a nemáš sa na ňu za to hnevať.“
„Čože?“ opýtal som sa a vyvalil som oči. „Akože jej je to ľúto? Čo sa stalo? Ona odišla?“
Fredo prikývol a pozrel mi do očí.
Otvoril som ústa a rukou som si vošiel do vlasov. Do riti! Všetko zo mňa naraz ušlo. Srdce, duša, rozum, kyslík. Ona odišla! Ako mohla len tak odísť potom všetkom čo sa stalo? Nedokázal som to pochopiť. Veď ma pobozkala a potom odišla? Čo tým akože myslela? Bozk na rozlúčku alebo sa so mnou len zahráva?
Vytrhol som sa nejakému chlapovi čo stál vedľa mňa, od zlosti som ani nezaregistroval kto to je a rozbehol som sa po chodbe do svojej šatne. Zabuchol som dvere a chrbtom som sa o ne oprel. Hlavu som zaklonil a znovu si vošiel prstami do vlasov. Mal som chuť rozbíjať všetko čo sa dalo. Vedel som, že smútok a žiaľ ešte len príde. Najprv si musím vybiť zlosť, natoľko sa už poznám alebo sa cez to aspoň preniesť.
Sklonil som hlavu, pretože mi išla vybuchnúť z toľkých myšlienok. Nevedel som, čo mám riešiť ako prvé. Či jej mám zavolať, či mám porozbíjať všetko okolo, či sa najskôr upokojiť a o všetkom v kľude popremýšľať. Bol som s rozumom v koncoch.
Spustil som ruky pozdĺž tela a pohľadom som prešiel po miestnosti. Oči mi zastavili na zrkadle a poriadne som zaostril, aby som sa uistil, že sa mi to nezdalo. Pribehol som bližšie k zrkadlu a rukami som sa oprel o roh stola, pretože som mal chuť rozbiť to zrkadlo.
Prepáč.. –Nataly
Prepáč?! Nič viac? A ešte k tomu napísane?! Potom všetkom som si nezaslúžil nič viac?
Hľadel som na ten nápis a zožieral sám seba, keď sa rozleteli dvere. Ani som sa neunúval otočiť, aby som zistil kto to je. Veď on/ona sa ozve a podľa hlasného nárazu dverí o stenu, som usudzoval, že má naponáhlo, čiže sa to dozviem čo najskôr. Pomaly, ale isto som začínal byť apatický.
„Čo si jej, do riti, spravil?!“ zavrčal za mnou Twistov nasratý hlas. Zaostril som na neho pohľad v zrkadle a pozeral som na neho bez výrazu tváre.
„Komu?“ spýtal som sa potichu bez výrazu, bez chute, bez nálady, bez života. Znova som sa pozrel na seba a ignoroval som to, že Twist sa za mnou trasie od zúrivosti.
„Komu asi?! Nataly, preboha!“
„Čo, už to nie je tvoja babe?!“ Rýchlo som sa vystrel, otočil na päte a podišiel som k nemu. Zhora som mu hľadel do očí a čakal som čo mi odpovie. Potrebujem si vybiť nervy, Twist mi padol pod ruku ako prvý a na neho mám nervy už riadne dlho.
„Čo máš za problém, Bieber?!“ dožadoval sa odpovede Twist a už zvyšoval hlas. Videl som, že aj on je riadne nasratý a mňa to vytáčalo ešte viac do nepríčetnosti. Čo sa on do toho vôbec pletie? Veď to nie je jeho vec, tak nech si dá pohov!
„Vieš, čo je môj problém, Twist?“ opýtal som sa potichu a podišiel som k nemu ešte bližšie. Stáli sme od seba možno na pár centimetrov a bol som od neho vyšší, tak som na neho hľadel zvrchu. „Môj problém si ty a táto tvoja skurvená zvedavosť! Na čo sa vôbec staráš do niečoho, čo sa ťa vôbec netýka?“
„Mňa sa to vôbec netýka? Tak prepáč, že sa o Nataly zaujímam aspoň ja, keď ty stále utekáš za Selenou a ty si hovoríš kamarát? Čo myslíš, prečo bola v jednom kuse so mnou? Prečo píše skôr mne než tebe? Pretože ty na ňu zvysoka serieš,“ zavrčal mi do tváre a jeho pohľad bol tvrdý ako kameň. Jeho slová boleli, lebo som vedel, že má pravdu, ale nech zabudne, že mu to priznám.
„A ako som mal byť s ňou, keď ona išla zakaždým za tebou?“ opýtal som sa už s hnevom v hlase a vyhodil som ruky do vzduchu. Viem, hral som sa za tupého, ale vážne som chcel vedieť čo mi teraz trepne.
„Takto sa ťa opýtam, mala vôbec na výber? Prišla za tebou na tvoje Tour a čo mala z toho? Len trápenie! Ty, ani ona si to možno neuvedomujete, ale ona trpí týmto. Neprizná si to, ale ju to bolí, keď ju vymeníš!“
„A kto ju vymenil? Nebyť teba, Twist, tak všetko by bolo v poriadku!“ vyštekol som do tváre a znechutene som na neho pozrel.
„Mňa?“ spýtal sa Twist prekvapene a priložil si jeden vztýčený prst k hrudi. „Ako za toto všetko môžem ja? Za to, že TY spravíš nejakú pičovinu a odoženieš ju? Áno, to je moja chyba, Bieber. Preboha, už sa uvedom a láskavo mi povedz, čo si jej, do riti, spravil!"
„Prečo by som ti ja mal hovoriť, čo sa stalo? A odkiaľ ty vôbec vieš, či sa niečo stalo?“ spýtal som sa naštvane a týmito otázkami som sa snažil vyhnúť mojej odpovede. Toto sa nemusí dozvedieť nikto a Twist už vôbec.
„Asi, že nie som tupý?!“ opýtal sa Twist rečníckou otázkou a mykol hlavou do strany. „Všade som ju hľadal a potom sa od Freda dozviem, že ona mi odkazuje, že ju mrzí, že musela odísť? Nezdvíha mi mobil, neodpisuje na smsky a ty si s ňou bol posledný! A ešte k tomu, chceš mi nahovoriť, že ten odkaz s jej menom na tvojom zrkadle sa tam dostal len tak?"
Práve som otváral ústa, že mu niečo odpoviem, keď sa za jeho chrbtom ozval ženský hlas: „Už prestaňte!“
Asi by som veľmi veľa chcel, aby ten hlas namiesto Seleny patril Nataly, že?
Pozrel som sa na ňu cez Twistovo plece, ktorý sa tiež obzrel a všimli sme si, že za ňou stojí ešte aj Fredo, ktorý s hnevom prehovoril: „Vy dvaja sa láskavo upokojte! Nestačí to, že Nataly odchádzala s plačom a vy dvaja sa tu teraz zbytočne hádate, namiesto toho, aby ste zistili, či je aspoň v poriadku?! To pre vás dvoch sú vaše hádky dôležitejšie než Nataly? Keby áno, tak by ste sa tu teraz nehádali ako malé deti a ustili sa, či je v poriadku!“
„Ale ako mám asi zistiť, či je v poriadku, keď si vypala mobil?“ odvrkol Twist a rukou sa chytil za krkom. Prechádzal si po tetovaní, ktoré znázorňovalo Young Money a hľadel Fredovi do tváre s pokrčeným čelom.
„Počkaj,“ zastavil som ho rýchlo a zdvihol som jednu ruku do vzduchu, akoby som ho chcel zastaviť v niečom nerozvážnom. „Alfredo, Miley už odletela? Prosím, povedz mi, že áno!“
„Hneď po tom čo odspievala,“ odvetil Fredo po chvíli, ktorú strávil rozmýšľaním a so slabým prikývnutím venovaním mne, obišiel Selenu.
Prvý krát za tento deň som si vydýchol. No v podstate druhý. Spadol mi obrovský kameň zo srdca, keď som jej to povedal. Načo som jej to hovoril?! Teraz to len zbytočnem ľutujem, dúfam len v to, že sa čoskoro vráti, pretože ja nemôžem ísť za ňou, nech chcem akokoľvek.
Pozrel som na všetkých s prosbou v očiach a spýtal som sa: „Necháte ma, prosím vás, všetci samého?“
Twist bez slova a toho, aby na mňa aspoň pozrel, vyšiel z miestnosti s tým, že si vyťahoval mobil z vrecka. Fredo mi pozrel do očí a potom sa otočil na päte. Pokiaľ oni odchádzali, ja som sa zvrtol k zrkadlu a hľadel som na jej písmo. Zaregistroval som Selenin pohyb a potom už stála pri mne s rukou na mojom chrbte.
„Všetci, Selena,“ zopakoval som pevným hlasom a stále som hľadel na to jedno slovo, ktoré mi trhalo srdce na miliónov kúskov. Cítil som, že jej ruka ma opustila a ona odišla z miestnosti ako posledná. Počkal som pokým zavrie dvere a potom som si vytiahol mobil, aby som skúsil aspoň šťastie. Nič. Nataly bola vypatá..
Vzdychol som si a musel som jej napísať aspoň smsku: Prepáč?! Nič viac, než prepáč som si nezaslúžil?!
Vedel som, že by som jej nemal písať nahnevané sms, ale musel som jej to napísať. Následne som si priložil mobil k uchu, pretože som vytočil Mileyno číslo. Hneď ako ma zdvihla, tak som sa bez pozdravu spýtal: „Je s tebou?“
„Je tu so mnou. Práve zaspala,“ odvetila Miley úplne potichu, mal som čo robiť, aby som ju vôbec počul.
„Je v poriadku?“ znova som sa spýtal, ale tentoraz nie s takým nábojom. Do môjho hlasu sa vkradla ostýchavosť, previnenie, strach. Proste všetky negatívne vlastnosti, okrem tých, ktoré opisujú hnev a zlosť.
„No, nie, nie je v poriadku, Justin!“ zavrčala Miley, ale ešte stále mala tichý hlas. „Ide si oči vyplakať!“
Sklonil som hlavu k stolu a oprel som sa čelom o ruku. „Mrzí ma to, Miley, ja som jej nechcel ublížiť. To vieš aj sama.“
„Ja viem, že ťa to mrzí, serie aj všetko možné,“ prerušila ma.
„Povieš mi prečo zareagovala tak ako zareagovala?“ opýtal som sa potichu s nádejou v hlase. Musel som to zistiť!
„Vieš prečo? Pretože si ju prekvapil. Vytiahol si to na ňu len tak. Ona to nečakala,“ vysvetlila Miley tichým a súcitným hlasom.
Zostal som ticho. Preklínal som sa, že som jej to povedal. Že som ju kvôli tomu stratil. Radšej ju mať len ako kamarátku, ako ju stratiť úplne.
„Čo máš teraz v pláne?“ prerušila ticho otázkou.
Mykol som plecom, ako keby tam stála so mnou. „Neviem, Miley... Asi len budem dúfať, že sa vráti, pretože ja nemôžem odísť. Mám jeden koncert po druhom a už som prekladal dosť koncertov, viac si už dovoliť nemôžem.“
„Nemyslím si, že sa len tak vráti. Nevie čo ti má povedať...“
„A myslíš si, že ja viem čo jej mám povedať? Ja len viem, že nemôžem byť bez nej...“ zasekol som sa a prehltol som hrču vzlykov v mojom krku. Z oka mi vyšla jedna slza a kotúľala sa po mojom líci. „Milujem ju, Miley,“ zašepkal som z posledných síl a cítil som, že z očí mi rinú vodopády sĺz. Nemal som silu už ani prehovoriť a nie to ešte stáť na nohách a plakať po náročnom koncerte. Pomalým a ostražitým krkom som prešiel ku stene a zviezol som sa na zem.
Z Mileynej strany zostalo ohromené ticho. Nevedela čo mi má povedať a asi sa k tomu ani nechcela vyjadrovať. Ostala ticho, pokým som sa znova tichým a slabým hlasom spýtal: „Povieš to Selene?“
„Nie, ja Selene nepoviem, že si ju pobozkal, ty jej to povieš a ty budeš znášať následky. Tak ako to teraz robí Nataly. Justin, posral si to na celej čiare!“ povedala Miley s hnevom v hlase, vďaka čomu som sa cítil ešte horšie.
„Fakt, ďakujem, Miley, ako keby som to sám nevedel!“ zavrčal som a utrel som si slzy aspoň z líc, pretože som mal oči zatvorené.
„Dobre, prepáč, viem, že si na tom dosť zle, nebudem ti to pripomínať,“ zašepkala Miley a tentoraz som z jej hlasu cítil súcit.
„Končím, ahoj...“
„Drž sa, všetko bude zase v poriadku.“
„Dobre, ďakujem a ahoj,“ pozdravil som ju a zložil som si mobil z ucha. Ešte som počul, že ma pozdravila a potom som ju zrušil.
Hlavu som si oprel o stenu a rozplakal som sa ako malé decko. Mal som chuť rozbíjať veci, podpáliť niečo alebo by mi len stačilo vytrhnúť srdce. Cítil som ohromnú bolesť, ktorú by som možno pripisoval pocitu, keď niekto chytí do rúk rozpálený železný kôl a opakovateľne vám ho vráža do hrude. A to najbolestivejšie na tom je, že sa na tom ten človek zabáva a teší ho to. Môže byť ešte niečo horšie? Veď samozrejme, že áno. Niečo horšie než táto bolesť je žiadna nádej, ktorá by mi pomáhala cítiť sa lepšie. Neverím, že všetko bude v poriadku. Toto už nikdy nebude v poriadku. Pokazil som to na plnej čiare a budem si to vyčítať do konca svojho života, ak v ňom ona nebude.
Ako som mohol byť taký sprostý a bez rozmýšľania nad budúcnosťou, jej všetko povedať?! Najhoršia a najväčšia chyba v mojom živote. Viete prečo? Pretože to ona robila môj život krajším, aj keď som bol úplne na hlbokom dne. Len jej úsmev vedel vyčariť ten môj. Len jej smiech vedel v aj v ten najhorší moment vyčariť ten môj.
Ako som sa mohol za tak krátky čas na ňu tak veľmi naviazať? Veď som si vždy dával pozor s kým sa dávam do reči, pretože v tomto svete je aj dosť debilov, ktorý mi vedia spraviť zo života peklo. Ale ona taká nebola, ona mi robila zo života protikladpekla. Pri prvom stretnutí sa mi hneď otvorila, aj keď to predtým nikomu nespravila. Verila mi a pri tom vedela, že ma možno viac krát už neuvidí. Ale stal sa presný opak. Pripustila si ma k telu a tým všetkým, že to spravila a ja som jej začala veriť, aj keď ja nemôžem veriť hocikomu, sa stalo to, že ju milujem.
Veď som si s ňou zažil aj svoje. Tá nehoda, to bolo. Frajerka mi zrazí najlepšiu kamarátku. A ak mám byť úprimný, toto všetko spôsobila Selena. Nebyť tej nehody, tak by ma Nataly nebola pobozkala a ja by som nebol túžil po viacrých bozkoch. Nebol by som sa so Selenou rozišiel a nebol by som sa skoro vyspal s Nataly v Kanade. A Twist tomu všetkému len dodal čerešničku na torte. Tak som žiarlil, že mi ju kradne, že som až nevedel čo ďalej. Bol som zaslepený žiarlivosťou, že som videl pred sebou len jednu jedinú cestu a to tú pravdivú a najviac bolestivú...
Začul som nejaké kroky, ktoré išli po chodbe okolo mojej šatne. Pozrel som sa na dvere, ktoré sa ani nepohli. S námahou som sa postavil a vošiel som do kúpeľne. Hlavu som si vtisol pod ľadový prúd vody, aby som zmyl tú krv v očiach. Prechádzal som si mokrými rukami cez vlasy, až som ich mal úplne mokré. Úprimne som dúfal, že už tu nikto nebude, ale to by som chcel veľmi veľa. Vrátil som sa späť a na oči som si dal slnečné okuliare. Cez hlavu som si prehodil kapucu od mikiny, ktorú som si prehodil potom ako som sa teraz prezliekol. Do rúk som zobral mobil, slúchatká a strčil si ich do uší. Hlasitosť hudby som nastavil na najvyššiu, pokým som hľadal kľúče od auta. Viem, že som si ich sem niekde dával, lebo som sem išiel ráno sám. Posledný krát som sa pozrel na ten odkaz na zrkadle a potom som vyšiel na chodbu so sklonenou hlavou. Ignoroval som šetky volania na mňa, ako keby som aj nejaké počul a vytratil som sa do tmy...