Nasledujúce hodiny pozorovania príchodu kúzelných fazúľ sa vliekli. Už to nešlo tak rýchlo ako v predošlé dni. Po asi hodine sedenia na tráve sa všetci, už aj spolu s Keelin, presunuli na terasu fakulty lykantropie, po tom, čo sa pri nich zastavil Vojto smerujúci k svojím kamarátom a zavolal ich so sebou.
Po príchode na terasu druhého poschodia Rebeka pristúpila k jej okraju, aby sa lepšie pozrela dole.
Zhora bol pekný výhľad. Videla perfektne na stred nádvoria, kde sa nachádzala harfa, a zhora sa zdalo to množstvo študentov, ktorý medzitým poprichádzali na nádvorie, akosi menšie.
Rebeka ich chvíľu pozorovala. Skupinky boli strategicky otočené tak, aby videli na harfu. Každý bol zvedavý na príchod kúzelných fazúľ. Potom sa však otočila smerom k Vojtovi a jeho kamarátom a všetci sa vzájomne zoznámili.
,,Nazdar, čarodejky," pozdravil sa im vysoký urastený chalan s hustým tmavým strniskom a s čierno-čiernymi vlasmi, a s rovnako tmavými očami.
,,To je John, vlkolak," predstavil im ho Vojto, potom sa pozrel na ďalšieho podstatne nižšieho chalana s veľmi krátkymi svetlo hnedými vlasmi a dodal: ,,A toto je Tomáš, on je čarodejník, náš spolužiak. Istotne ste ho už stretli."
,,Čaute," pozdravil sa im.
,,Toto sú Rebeka, Tessa a Keelin," pokračoval Vojto a postupne ukázal na dievčatá.
Potom si spoločne posadali na najbližšie lavičky.
,,Čo spachtoš, kde si bol celú noc?" podpichol Vojto Johna.
John sa zasmial: ,,Ehm, ...vo Vladohrade samozrejme," odpovedal veľmi zoširoka.
Thomas sa zasmial: ,,Ale ty vieš na čo sa pýtal... priznaj sa."
John si povzdychol: ,,No dobre... bol som vonku."
Chalani vybuchli do smiechu.
,,No a? Mne sa tam spí dobre," bránil sa John.
,,Asi si nájdeme nového spolubývajúceho, keďže tomuto sa akosi nechce spať vo svojej posteli," povedal Vojto cez smiech.
,,Haha, robte si srandu," zasmial sa John vediac, že si z neho Vojto s Tomášom len priateľsky uťahujú.
,,John, ty... ty si spal vonku?" spýtala sa Rebeka.
John prikývol.
,,A to ti nebolo zima?" zarazila sa Keelin.
,,Nie nebolo," zasmial sa a potom dodal veľavravne.
Dievčatá sa začudovane pozreli na seba.
,,Vlkolaci s tým všeobecne nemajú problém," vysvetlil Vojto, aby dal veci na pravú mieru.
,,Ah, ták..." prikývli dievčatá.
Rebeka nevedela, čo má na to povedať a aj keď jej utekali kútiky pier a mala sa chuť zasmiať, snažila sa tváriť normálne, no sekundu na to Tessa vybuchla do nekontrolovateľného smiechu, a už sa to nedalo zadržať.
Všetci sa znova zasmiali.
O niekoľko hodín neskôr.
Keelin, Tessa a Thomas sa spolu dali do reči, ako keby si ani neuvedomovali, že už prešli tri hodiny. Zato ostatní sú už mierne spoločensky unavení.
John mal našťastie odložený jeden jedálny lístok z obeda, a tak všetkým objednal kysnuté buchty, pretože už začínali byť hladní.
Pomedzi to, ako dojedali, každý robil niečo iné.
Keelin si začala listovať v knihách, ktoré si priniesla zo sebou, kde si pozerala nejaké informácie o vílach.
Vojto s prižmúrenými očami a v polospánku pozoroval harfu, a John si dal po dobrom obede trojhodinového šlofíka na zemi vedľa nich s tým, že ho majú zobudiť, ak sa bude niečo diať.
Thomas sa postavil k okraju terasy a rozhodol sa chvíľu zhora pozorovať okolie.
V tom sa Tessa naklonila k Rebeke a začala: ,,Možno to bude znieť zvláštne, ale... mám takú teóriu... na základe toho, čo si mi povedala o svojich rodičoch."
,,Teóriu? Akú?" spýtala sa zvedavo Rebeka.
,,No ako som správne pochopila, tak to, čo vieme je, že tvoj otec bol čarodejník a matka hybrid. Tiež sme sa za ten čas, čo sme tu vo Vladohrade, dozvedeli, že hybridi to majú ťažké a že nie vždy zvládajú svoju moc..." Tessa sa zamyslela.
,,No to je pravda," odvetila Rebeka: ,,A čo tým chceš povedať?"
,,A je tu ešte jedna vec, ktorá tomu nahráva..." Tessa pokračovala zamyslene.
Rebeka neveriacky pokrútila hlavou: ,,Čo?"
,,To, čo si mala v osobnej zložke..." pokračovala Tessa zamyslene.
,,V osobnej zložke? Čo som mala v osobnej zložke? Nerozumiem..."
Tessa si všimla Rebekin nechápajúci výraz tváre a tak pokračovala: ,,Nebolo pri tvojej matke náhodou, že bola vyhlásená za mŕtvu?"
Rebeka sa zamyslela: ,,Ehm...no, bolo... bolo to tam... jasné spomínam si. Pri otcovi bol dátum smrti, no pri matke... tam bolo vyhlásenie za mŕtvu... prečo?"
,,No a nemohlo sa stať... čisto teoreticky... že by tvoja matka nezvládla svoju premenu a pritom nechtiac zabila tvojho otca?" vypadli z Tessy.
,,Čože?" zhíkla Rebeka, no potom sa zamyslela.
Nebola to až taká blbosť. Dávalo to tak trošku aj logiku...
,,Myslíš? Myslíš, že..." začala Rebeka, no potom sa zastavila a po chvíli dodala: ,,Keby to bola pravda, tak... moja matka by tu bola. No nie je!"
Potom sa však Tessa naoko zasmiala nad absurditou toho, čo pred chvíľou povedala a dodala: ,,Asi máš pravdu... to bude určite blbosť."
,,Celkom zaujímavý," skonštatoval Thomas, keď mu Keelin ukázala nejakú fotografiu v mobile.
,,Čo to je?" spýtala sa Rebeka, ktorá sedela hneď vedľa.
,,Amulety mojich pra-pra rodičov," odpovedala jej Keelin.
,,Aj ja mám odfotený amulet mojej matky," pridala sa Tessa a začala hľadať v mobile.
Prekvapená Rebeka ich potichu sledovala.
Zamyslela sa.
Uvedomila si, že ona sama si vôbec nepamätá, ako vlastne vypadal amulet jej matky alebo otca.
Zo zamyslenia ju vytrhla až Keelin: ,,Rebeka, Tessa, už sa stmieva, čoskoro pôjdeme."
,,Keelin má pravdu," súhlasne prikývol Vojto: ,,Dodávka fazúľ prichádza len počas dňa a slnko už čoskoro zapadá. Dnes už asi nič neuvidíme. Prídeme zas zajtra."
Len čo to dopovedal, tak sa postavil a ešte pred odchodom stihol letmo kopnúť do Johna, ktorý ležal na zemi, aby ho zobudil.
John sa hneď prebral. Ledva rozlepil oči so slovami: ,,Dodávka fazúľ!" a začal sa tackavo dvíhať a pozerať smerom na kúzelnú harfu na nádvorí.
Všetci sa začali smiať.
,,John, žiadna dodávka sa nekoná," snažil sa mu ozrejmiť situáciu Thomas.
John sa naňho škaredo pozrel a povedal: ,,Tak na čo ma budíš?"
,,To bol Vojto," utrúsil Thomas.
,,Nechajte ma spať," povedal John, a znova si ľahol na zem.
,,John, my už pôjdeme," pokračoval Vojto: ,,Chceš zase spať tu?"
John sa už neozýval, evidentne medzitým znova zaspal.
Dievčatá sa prekvapene striedavo pozerali na seba a na chlapcov.
Keď si to Vojto všimol, povedal: ,,Žiaden stres. John to zvládne. Keď sa zobudí, príde na izbu."
,,Alebo tu prespí, tak ako včera," doplnil ho Thomas.
Vojto sa začal smiať: ,,To by nebolo prvý krát."
,,Tak teda poďme," povedala Keelin a začala si brať svoje veci: ,,Prídeme zase zajtra."
,,Dobre," súhlasne povedali ostatní a tiež si postupne začali baliť veci, ktoré tam mali rozložené.
,,Aha," vyskočila Tessa: ,,Myslím, že je to tu!" povedala nadšene a tým zaujala pozornosť všetkých zúčastnených.
,,Čo?" prekvapene sa spýtala Rebeka.
,,Fazule! Fazule!" začalo sa ozývať navôkol z celého nádvoria.
Rebeka vyskočila a pribehla ku balkónovému plotu.
Ako sa tak Rebeka pozerala dole na harfu, všimla si že sa kúsok pred ňou vo vzduchu začalo objavovať malé oranžovo-žlté svetlo.
,,Aha, fazule prichádzajú!" opakovalo sa okolo nich.
Ostatní žiaci naokolo tiež pribehli k okraju terasy a čakali, čo sa bude diať.
Okrem Johna samozrejme.
,,John, John, poď rýchlo sem," zavolal naňho Vojto, no neúspešne.
Svetlo pri harfe, sa postupne zväčšovalo a zjasňovalo a začalo pripomínať malý neustále sa točiaci kruh s dierou uprostred.
,,John, no ták, zmeškáš to," kričal naňho Thomas.
,,Modes!," zakúzlila Keelin, čím Johnovi poslala poriadne štuchnutie, ktoré ho prebralo.
,,Auu," zavrčal, no potom otvoril oči a značne dezorientovaný sa spýtal: ,,Fazule?"
,,Áno," všetci prikývli a vzápätí John vyskočil na nohy a pribehol k okraju terasy pričom narazil do Rebeky a Vojta, keď sa snažil postaviť medzi nich.
,,John, konečne," povedal Vojto.
Kruh pri harfe sa medzitým každou sekundou stále viac a viac zväčšoval, a z jeho okrajov šľahali trysky zlatisto-žltého svetla na všetky strany.
Dvaja žiaci a profesor, ktorí strážili harfu v strede nádvoria sa postavili do bezpečnej vzdialenosti, a všetko to pozorovali.
Ostatní žiaci, ktorí sa nachádzali na veľkom nádvorí stáli alebo na terasách naokolo, sa uprene sa dívali na toto divadlo.
,,Tak toto je portál..." povedala si Rebeka sama pre seba, a ďalej sledovala, čo sa bude diať.
Ako sa portál postupne zväčšoval, jeho žiarivé okraje vypadali ako iskričky ohňa šľahajúce navôkol, a vnútro bolo nepriehľadné.
Rebeka sa snažila zaostriť zrak, aby videla do vnútra portálu, ale zistila len to, že cez portál nebolo veľmi vidieť.
Jeho stred vypadal len ako obrovské hrubé až skoro nepriehľadné sklo, cez ktoré sa nedalo pozorovať skoro nič, len zbytky nejakého zdroja svetla z opačnej strany.
Kruh sa stále zväčšoval až postupne nabral rozmer s priemerom skoro dvoch metrov, len o čosi vyšší ako bola výška strážiacich študentov stojacich kúsok od portálu.
,,Váááu, to je sila," pošepla Tessa, ktorá stála hneď vedľa Rebeky.
,,To je," Rebeka súhlasne prikývla a stále zaujato sledovala, čo sa bude diať.
Keď bol portál dostatočne veľký, prestal sa zväčšovať a zostal stabilný, zatiaľ čo sa jeho okraje sa neustále točili a stále z nich šľahali iskričky žiarivého svetla na všetky strany.
,,To je úžasné... dokázať vytvoriť takéto niečo..." žasla Keelin, a Vojto dodal: ,,Všetko sa dá naučiť... ale toto je proste iný level."
No v tom z portálu začalo niečo vychádzať.
Najprv nebolo úplne jasné, čo to je, ale po chvíli sa už rysovali okraje asi meter vysokého a meter širokého ručne pleteného koša plného fazúľ, ktorý držala nejaká nadrozmerná ruka vychádzajúca z portálu.
,,Tá ruka je obrovská," skonštatovala Tessa.
,,To je obor," pripomenul jej Vojto.
Z diaľky táto dlaň vypadala asi tri až štyri krát väčšia ako tá ľudská.
Keď neznáma ruka položila košík na zem, len pár centimetrov za portálom, znova sa vrátila odkiaľ prišla a zmizla za nepriehľadnou clonou portálu.
Portál ešte chvíľu držal svoju veľkosť a tvar, ale nie na dlho, pretože sa veľmi rýchlo začal postupne zmenšovať, a zmenšovať... až nakoniec úplne zmizol.
Všetci navôkol híkali od úžasu.
Celé toto divadlo trvalo len pár minút.
,,Vau, tak to bolo neskutočné," skonštatovala po chvíli Rebeka.
,,To hej... a aký mega veľký kôš nám poslali," dodal Tomáš pozerajúc sa na nádvorie.