„Protestovala Ema, keď si ju vykladal pri škole?" prehovorila som na Mike počas prezerania si čerstvo nalakovaných nechtov. Zrovna šoféroval a sústredene hľadel na vozovku. Neodpovedal a ja som sa pozrela pred seba na prázdnu cestu, po ktorej sa povaľovali opadané listy zo stromov. Farby jesene striedali postupne domy a iné budovy. „Starká ešte bola doma, keď sme odchádzali? Nevšimla som si ju totižto." Mike mi ani na jednu otázku neodpovedal. „Myslím si, že mama by mala dnes zavolať právnikom, kvôli časti majetku od otca." Stále nič. „Inak, páčia sa ti moje nové topánky? Starká mi kúpila pár dni dozadu." Vyložila som si nohy na palubnú dosku a nechala ich tam položené. Mike prevrátil očami, no stále ticho pretrvávalo. Po chvíli ma to prestalo baviť. „Wau, to som ťa poriadne musela nasrať, keď mi ani len na tie nohy nič nepovieš," zahvízdala som, „a to auto a vlasy sú pre teba najcennejšie." Odfrkol si, ale aj to bola aspoň nejaká reakcia. Víťazoslávne som sa usmiala. „Dobre vieš, že ti tá hra na ticho vydrží tak max pár hodín. Čo keby sme to preskočili a ty by si sa zas vykričal?" Ďalšie odfrknutie, a keď naďalej neodpovedal, opäť som sa pozrela na svoje nechty, ktoré každý bol inej farby.
Zastali sme na parkovisku vyhradenom pre študentov školy. Prebehla som si vlasy a siahla po kľučke na aute. Osoba vedľa mňa si odkašlala a ja som zastala v pohybe.
„Nezabudni si vyhrnúť krk, nech ti tam môžu pichnúť látku." povedal a očkom pozrel na moju novú školu. Jemne som prikývla a chystala odvetiť, no on pokračoval: „Nezabudol som na našu včerajšiu konverzáciu, takže som na teba stále nahnevaný. O tretej ťa prídem vyzdvihnúť. Ja musím letieť vybaviť starkej ešte nejaké veci." Rýchlo som prikývla a vyšla z auta. Ledva som stihla zatvoriť a Mike už naštartoval. Očkom som si premerala staré mamine auto, ktoré si môj brat privlastnil. Bolo pooškierané, niektoré časti pobúchané, no Mike s tým moc nemal čo robiť. Mechanik mu povedal, že to je len vonkajšia vada a sám sa čuduje, že ešte jazdí, lebo vnútro nevyzerá nijak vábne tiež. Otočila som sa a odkráčala som smerom k budove školy.
Ako som kráčala parkoviskom, pomedzi niekoľko tínedžerov, započula som známy hlas. Zastala som a zmätene som sa pozrela dozadu. Vysoký chalan s uhoľnatými vlasmi bežal rovno ku mne. Hneď som ho nespoznala, no keď som zacítila jeho pach, srdce sa mi zrýchlilo.
„Nech ma čerti odnesú, Laura Bellum." pribehol ku mne. Hodila som sa mu okolo pliec a silno ho objala. Jeho telo bolo pevnejšie než som si pamätala. Odtisla som sa od neho. Jeho známi pach mi vyčaroval úsmev na tvári. Zahľadela som sa mu do tváre, jeho pery, jeho stredne široký nos a nakoniec jeho zafírové oči, ktoré ma sledovali, videla som v nich náznak šťastia.
„Jack Arbor, už to je nejaký čas." povedala som pomedzi smiech. Jeho úzke pery sa sformovali do úsmevu.
„Koľko to je, dva roky?" prehodil len tak a uhladil si vlasy.
„Môže byť. Zmenil si sa." povedala som s náznakom prekvapenia v hlase.
„Za to ty nie, si stále rovnako krásna." prehodil, akoby len pomedzi rečou, no i tak som sa zapýrila. Štuchla som ho do pevného pleca a teatrálne sa zatvárila, že ma bolí ruka.
Jacka som poznala od detstva. Vždy, keď som navštívila starú mamu, tak sme sa chodili k jazeru hrávať. Jeho rodina bola súčasťou druhej svorky, ktorá žila v tomto meste. Boli tu len dvoje. Na rozdiel od iných vlkov, sme sa snažili spolupracovať a nachádzať kompromisy. Moja matka to často ťažila, no i tak to ako-tak vychádzalo. Nebudem klamať, už ako malé decko sa mi Jack nehorázne páčil, a zrejme sa mi stále aj páči.
„Poď, nech nám stihnú dať tú hnusobu do tela, aby som ti to tu mohol ukázať." povedal a jednou rukou ma objal. Rozbúchalo sa mi srdce, za čo som si vynadala, lebo to mohol ľahko počuť. A ak počul, nedal to na sebe znať. Nahodil samoľúbi úsmev a kráčali sme do polorozpadajúcej sa školy. Dlho to netrvalo a stáli sme v rade.
„Toto čakanie býva vždy nekonečné," zamrmlala som Jackovi, ktorý stál predo mnou, „Tá ihla býva to najmenej, mám pocit."
„Tak to si ešte nestretla tých, čo to pichajú." zasmial sa a postupne sme sa posúvali dnu.
Ako som vošla postupne do vnútra školy, doplo mi, že tá škola nie je zúbožená len z vonka. Steny boli prázdne, farba bola už dávno vyblednutá. Myslím, že predtým to bola žltá. Ani som si nevšimla a prišiel na mňa rad.
„Meno!" prehovoril znudene muž vo vojenskom. Chvíľu som na neho hľadela. Jeho hrubý hlas, vojenská výstroj a tmavé vlasy ostrihané na ježka nevyvolávali predstavu milého pána. Na starej škole sérum pichával postarší láskavý doktor a jeho žena, ktorá bola zároveň aj sestrička. „Slečna, vaše meno!" povedal hlasnejšie muž.
„Eh, Bellum, Laura Bellum!" povedala som tichšie než som plánovala, no vojak to počul aj tak. Z náramku podobného môjmu vytiahol virtuálnu klávesnicu a začal ťukať. Razom sa mu na obrazovke ukázala moja fotka z pred 3 rokov a text. Jedným klikom to zrušil a podišiel ku stolu, kde mal krabičky so sérami. Bolo ich niekoľko, pre rôzne druhy nadprirodzených. Všetky inej farby, no vedela som, že moja je tá výrazná žltá plná rastlín, ktoré keby nie sú v správnej konzistencii, by ma zabili priebehu pár chvíľ, velice bolestivých chvíľ. Vzal látku s injekčnou striekačkou a nahmatal žilu. Vpichol ju dnu. Pocítila som menšie štipnutie, no kým som sa stihla spamätať, už bola vonku. Popohnal ma dopredu, kde na mňa čakal Jack. Ako som k nemu podišla, mojím telom prešiel akoby statický náboj. Striaslo ma a zakrútila sa mi hlava. Cítila som ako ma sila opúšťa. Prerývane som sa nadýchla a počítala som do desať. Ostala som slabá a vedela som, že moja nadprirodzená časť drieme niekde v hlboko vo mne. A vráti sa približne o dvanásť hodín.
„Snáď ťa Coul nevystrašil? Snaží sa splniť si povinnosť čo najrýchlejšie." povedal Jack a spolu sme odišli ku skrinkám.
Sediaca na prvej hodine, ktorú som mala spoločnú so svojim priateľom z detstva, som ledva vnímala. Jack sedel vedľa mňa a svedomito si písal poznámky, zatiaľ čo mňa premáhal spánok ako nikdy predtým. Čo k tomu dodať, biológia nebola nikdy moja silná stránka. Keby nám tu dali aspoň niečo pitvať, tak by som sa tak nenudila. S povzdychom som sledovala ako učiteľ na tabuli rozpisuje bunkový cyklus. Pozrela som do školskej knihy a začala si po boku kresliť ceruzkou. No čo, nebola som určite prvá. Bolo tu tak dva tucty obrázkov mužských genitálií. Človek, ktorý ju mal pred tým asi nemyslel na nič iné.
„Slečna v štvrtej lavici pri okne!" započula som hlas učiteľa. Nastalo ticho a ja som zodvihla hlavu. Prepaľoval ma pohľad staršieho učiteľa biológie. Zmätene som sa pozrela po triede. Väčšina na mňa hľadela. Učiteľ si odkašľal. „Viete mi práve povedať, čo som vysvetľoval?" opýtal sa s hnevom v hlase. Rýchlo som sa pozrela na tabuľu, kde bol už dokončený obrázok bunkového cyklu. Odkašľala som si a prehovorila som: „niečo s mitózou?" Učiteľ ma prepálil pohľadom, a ja som dúfala, že mu odpoveď bude stačiť.
„To máte pravdu, ale čo konkrétne?" zvýšil hlas. Nenechala som sa zastrašiť a pozrela sa opäť na obrázok na tabuli.
„Ako sa replikuje DNA, nastáva potom mitóza a vznikajú dve diploidné bunky." povedala som a odložila pero. Učiteľ si odkašľal: „Áno, hovoril som aj o tom, to máte pravdu, no myslel som konkrétne čo som hovoril. Slečna, možno by ste mohli venovať chvíľku aj biológií a nie len si čmárať!" Zopár ľudí sa zasmialo, zdalo sa, že to učiteľovi stačilo a otočil sa späť k tabuli a pokračoval vo vysvetľovaní. Typické mužské ego, stačilo trochu zadosťučinenia a hneď si myslia aký machri sú. Pozrela som na Jacka a čakala som, že mi niečo povie, no on si naďalej v tichosti písal poznámky. Takto lenivo išiel pomaly celý deň. Moc som sa s inými ľuďmi nebavila, a neprišlo mi, žeby sa nejako chceli baviť so mnou.
„Počuj mám dnes tréning futbalu, nechceš sa prísť pozrieť? Potom ťa môžem domov hodiť." navrhol Jack tesne pred koncom poslednej hodiny. Aj ma prepadala únava, no súhlasila som. Bratovi som napísala nech príde neskôr, a keď zazvonilo, videla som sa s Jackom preplnenou chodbou. Odviedol ma k dverám na ihrisko, kde povedal, že ide do šatní, tak nech sa idem usadiť. Rýchlo zmizol. Vyšla som von a chladný vietor ma ovalil. Podišla som k tribúnam a tam, kde bolo celkom prázdno som si sadla. Ihrisko nebolo také veľké ako by sa na futbal patrilo, ale zrejme im to moc neprekážalo, veď to je len školský futbal. Od zimy ma striaslo. Keďže moje schopnosti sa ešte nevrátili, zima bola mojím nevítaným spoločníkom. Dá logiku, že bolo chladnejšie, keďže už nejaký ten čas nebolo leto, ale jeseň.
„Pardon, pardon, z dovolením len prechádzam," započula som neznámi hlas ako sa približuje k ženie medzi ľudí na tribúne. Nebolo ich tu veľa, no osoba išla rovno cez nich. Vyzeralo to, akoby sa blížila ku mne. Začudovane som si ju obzerala. Vyzerala povedome, zrejme som ju videla v triede, alebo niekde na chodbe. Mala na sebe striebristú bundu s fialkastou sukňou a pančuchami. Čudovala som sa v tej chvíli, že jej nie je zima tak ako mne.
Časť ryšavých vlasov mala schovanú pod baretkou, no zaujali ma modré konce. Blížila sa ku mne. „Ahoj, prepáč, máš tu voľné? Odtiaľto je vždy dobrý výhľad!" prehlásila a usmievala sa na mňa. Zdvihla som obočie od údivu, ale prikývla som. Sadla si hneď vedľa mňa. Čakala som, že o nej nebudem vedieť do konca tréningu, no vtedy sa zas ozvala: „Teba som tu ešte nevidela. Teda, no videla, ale nerozprávala som sa s tebou. Mala som s tebou biológiu. Sedela si vedľa Jacka, aj ten hrá futbal. Si tu nová? Počula som chýri, že sa k starej Lindenovej niekto prisťahoval. To zrejme budeš ty? Aj keď počula som aj o nejakom blonďákovi. No nič, ja som Sofia" Keď všetko zo seba vychrlila podala mi ruku. Nedôverčivo som na ňu hľadela, no v jej mätovo-zelených očiach, čo ma prekvapilo, hralo nadšenie. Opatrne som jej podala ruku. Stisk nemala moc silný.
„Laura," povedala som neisto.
„Teší ma Laura, aký druh si?" spýtala sa s úsmevom. Znervóznela som, no našťastie zrovna vyšli na ihrisko chalani, a aj baby. To ma zarazilo. Nevedela som, že sú tu zmiešané družstvá. Celkom pokrokové. Sofia mi naďalej nevenovala pozornosť a pozerala na chalanov. To ma neprekvapuje, neboli najhorší. Tréning sa začal, a keď sa rozohrali začala sa hra. Rozdelili sa na polku.. Jedno dievča, útočník, malo zrovna loptu a blížilo sa k bráne oponenta. Vtedy Sofia vyskočila a zakričala: „Poďme, Alex, strel to tam!" Prekvapene som na ňu hľadela. Skákala, výskala a povzbudzovala. Dievča letelo k bráne, no razom ležala na zemi. Jack sa okolo nej prehnal ako hurikán a ušiel s loptou preč. Dievča sa pomaly postavilo a niečo si zamrmlalo popod nos, zrejme nadávku. „Hej, to bol jasný faul!" začala bučať Sofia, no nikto sa ku nej nepridal. Tréner ostal pozorovať hru. Súhlasila som so Sofiou, a tak som začala bučať, aj keď to bol môj kamarát. Nik si to nevšímal a Jack bežal k bráne. Sofia si všimla, že som sa ku nej pridala a usmiala sa na mňa. Zvláštnym spôsobom ma to zahrialo pri srdci.
Keď sa tréning skončil, stála som pri vstupu do šatní spolu so Sofiou. Celkom sme si sadli, aj keď to, ako často rozpráva ma vedelo často prekvapiť. Väčšinou rozprávala ona. Naraz zo šatní vyšla hráčka, ktorá spadla na ihrisku. Sofia ju hneď objala, oslovila ju Alex a zagratulovala k dobrej hre. Na to Alex len zagúľala očami. „Keby ma ten debil nezhodil, dala by som gól!" prehlásila Alex. Sofia prikývla a kým koketovali prehliadla som si Alex. Mala na sebe športové tepláky a tričko s krátkym rukávom, aj keď vonku už bola zima. Nezdalo sa mi, že by ju to trápilo. Možno je tiež vlkolak a jej schopnosti sa jej pomaly vracajú. Tvrďácky výzor by na to mala. Bola odo mňa trochu menšia a svetlé hnedé vlasy mala ostrihané na krátko, takzvaný chalanský účes. Úzke pery s piercingom, úzky nos, jazva na líci, zaujímalo ma z čoho. Razom sa Sofia na mňa obrátila.
„Alex, toto je Laura! Laura, Alex!" predstavila nás. Alex mi kývla na pozdrav, no orieškovými očami si ma prezerala od hlavy po päty. Objala som sa rukami a pohľad som jej opätovala. Sofia sa nervózne pozerala na nás obe, no ticho prerušila napokon Alex: „Ty si tá, ktorá dnes bučala so Sofii, nie?"
„To budem ja." uškrnula som sa. Prikývla a pokračovala: „Tak v tom prípade ma teší, Laura," Naraz sa ozval smiech zo šatní a vyšiel z nej Jack. Všimol si ma, usmial sa, no potom uvidel Alex a Sofiu. Pristavil sa pri nás.
„Oh, pozrime sa, Starná, myslel som, že si už dávno niekde na záchodoch a plačeš, kvôli tvojmu pádu." zasmial sa Jack a oprel sa o mňa. Zmätene som naňho pozrela. Alex sa uškrnula: „Nemohla som, vraj je tam obsadené od doby, čo si so mnou prehral v poslednej hre." Sofia v tichosti na nás hľadela. Jack sa len zasmial. „Vidíme sa Laura," povedala Sofii a odtiahla Alex preč.
„Baví ťa zhádzať ľudí na zem?" prehovorila som. Jack na mňa chvíľu prekvapene hľadel.
„Lau, pokoj. To sú len tie typické doťahovačky a plus, bolo to v hre, a nebolo to naschvál. Som prekvapený, že si si vôbec všimla. So Starnovou si takto robíme naschváli odjakživa." povedal s úškrnom. Zamračila som sa nad tým, aj keď srdce mi stislo pri prezývke.
„Dobre, no ak to tak nie je, nepraj si ma!" prehovorila som a otočila som sa na odchod. Jack nechápavo za mnou hľadel, potom ma dobehol.
„Hej, veď čakaj, musím ťa odviesť!"
„Mike má prísť pre mňa," povedala som a kráčala ďalej.
„Nie tak rýchlo. Pred tréningom som mu napísal, že ťa hodím domov. Povedal mi, že ak ti skrivím jediný vlások, padnem za obeť férom." Zasmiala som sa.
„To znie ako ten alfahajzel, ktorého poznám."