Nasledujúce ráno bolo pre Rebeku náročné aj napriek tomu, že nastal deň D.
Bol to deň, na ktorý sa celé leto tešila. Deň kedy mala ísť do Vladohradu a začať novú kapitolu svojho života. Už ako čarodejnica.
No keď tento deň prišiel, bol to jeden z najhorších dní jej života.
Rebeka ležala v posteli minimálne do desiatej, a vyšla z izby len aby sa najedla, a to dokonca v takom čase, aby sa s babičkou nestretla.
Bola zlomená.
Bola nevyspatá a ublížená z babičkinho klamstva.
Cítila sa, akoby ju prešiel valec.
Rozhodla, sa že už s ňou neprehovorí ani slovo.
Hlavou jej vírili rôzne myšlienky, ktoré jej celú noc nedali jej spať, no najviac ju však predsa len dôvod tak tragickej smrti jej rodičov, ktoré na ňu babička vybalila.
Ako mohla? Ako jej mohla celé tie roky klamať? Tú dôveru, čo mali medzi sebou... je zrazu fuč. Prečo jej to nepovedala hneď? Prečo?
Ten pocit straty bol zrazu čerstvý ako vtedy, keď mala osem rokov - ako vtedy, keď o svojich rodičov prišla.
Ach keby tu boli moji rodičia. Aké by to bolo?
Ale...
Prečo by ich niekto chcel zavraždiť?
Čo museli urobiť, že si zaslúžili takúto smrť?
Myšlienky jej mátala pravda o smrti jej rodičov, no bohužiaľ to však nebola jediná vec, na ktorú sa v ten deň musela sústrediť, pretože sa musela dobaliť na cestu do Vladohradu, ktorú mala za pár hodín.
Ako tak stále premýšľala ako naloží s babičkinou zradou, a popritom zapínala zips na taške, vtedy sa rozhodla: dnes do Vladohradu pôjde sama!
Nepotrebuje babičku.
Nepotrebuje niekoho, kto jej celý život klame.
Áno!
Keď však nastal čas odchodu, babička bola celkom viditeľne prekvapená Rebekinou tvrdou reakciou: ,,Nechcem ťa už vidieť! A do Vladohradu idem sama. Ani za mnou nechoď!" povedala Rebeka vo dverách a bez rozlúčky sa otočila a odišla.
Babička nič nepovedala, len sklamane zostala stáť vo dverách sledujúc, ako jej vnučka odchádza ťahajúc za sebou obrovský kufor.
Cesta vlakom ubehla podozrivo rýchlo a keď sa Rebeka po dlhej ceste ocitla v Bratislavskom prístave, vybrala sa smerom k miestu v kde kotvila loď.
,,Je krásna," skonštatovala Rebeka sama pre seba, zatiaľ čo si prezerala Dunajskú kráľovnu.
Loď Dunajská kráľovná sa navonok skladala z dvoch krytých poschodí a na treťom -vrchnom sa nachádzala obrovská terasa. Po jej bokoch bolo vysoké drevené oplotenie.
Dosť malá loď, hádam sa tam všetci zmestíme, prebehlo jej hlavou.
Keď sa znova zapozerala na loď, všimla si, že má na oboch jej koncoch vyrezanú postavu, ktorá svojim tvarom pripomínala ženu s korunou na hlave - kráľovnú.
Nabažená pohľadom sa zohla po svoj kufor a pokračovala v ceste vpred. Keď už bola blízko, zastavila sa, poobzerala sa okolo seba na to množstvo študentov, a uvedomila si:
Všetci títo ľudia budú so mnou chodiť do Vladohradu.
A všetci títo ľudia sú tiež čarodejníci... neuveriteľné!
,,Ty!?" ozval sa za ňou známy dievčenský hlas a vyrušil ju zo zamyslenia.
Otočila sa.
Za sebou nevidela nikoho iného, ako starú známu Xéniu Fisherovú, ktorá mala v ruke kufor a na krku starý známy - dračí zub.
,,No toto mi ešte chýbalo," zašomrala si Rebeka.
,,Tak to ma podrž, Rebeka Stellová a čarodejnica?" uštipačne dodala Xénia, ako keby to vopred netušila: ,,Tak to už snáď ani horšie byť nemôže," no skôr ako stihla Rebeka čokoľvek povedať, Xénia sa otočila a odišla.
A spolu s ňou aj pár nejakých neznámych dievčat, ktoré poslušne cupitali za ňou.
Rebeka sa ani nestihla spamätať, a Xénia už bola preč.
,,Ach, a to som si myslela, že tieto dni už nemôžu byť horšie," potom si znova vzala svoj kufor do ruky a kráčala ďalej, aby sa pridala sa do dlhého radu k študentom, ktorí tiež vchádzali do Dunajskej kráľovny.
Ako tak stála v rade a obzerala sa okolo seba, uvedomila si, že naozaj nikoho nepozná. Teda okrem Xénie samozrejme.
A čo tak urobiť si pár nových kamarátov? Osloviť náhodných okoloidúcich?
Dobrý nápad!
Ale koho?
Nič to, nechám to na náhodu.
A tak sa zhlboka nadýchla a otočila sa za seba a oslovila prvého človeka, ktorý stál za ňou: ,,Ahoj."
,,Ahoj?" prekvapene odvetil neznámy o pár centimetrov vyšší chalan, ktorý mal dlhšie hnedo-blonďavé vlasy, ktoré mu neposlušne padli do čela.
,,Ehm...si tu nový?" dodala Rebeka.
,,Áno som nový – budem prvák. A ty?" odpovedal prekvapene.
,,Aj ja," prikývla Rebeka: ,,Ehm, si odtiaľto, z Bratislavy?"
,,Nie, to nie," odpovedal jej: ,,Ja som zo severu, z Oravy. Ty?"
,,Vážne? Ja tiež," prekvapivo odvetila Rebeka: ,,Zaujímavé, že sme sa po ceste do Bratislavy nestretli," povedala si sama pre seba.
,,Inak, ani sme sa nepredstavili," zhodnotila: ,,Ja som Rebeka."
,,Ja som Vojtech, ale všetci ma volajú Vojto," odvetil.
,,Rada ťa spoznávam Vojto," priateľsky sa mu pozrela do očí. Potom si ho prvýkrát premerala od hlavy po päty a všimla si, že na očiach okuliare s naozaj silnými dioptriami a na krku mu na retiazke visí jantárovo-hnedý prívesok, v tvare kruhu s dierkou uprostred.
,,Amulet?" spýtala sa.
Vojto prikývol.
Nasledujúcich pár minút sa rozprávali, a ukázalo sa že Vojto pochádza hneď z vedľajšieho mesta, a že s Rebekou nebývajú od seba ďalej ako 15 minút autobusom.
,,Si tu sama?" spýtal sa jej.
,,Zatiaľ áno, ale mala by som sa čoskoro stretnúť so svojou sesternicou Tessou, ktorá je tiež prváčka. A ty?" odpovedala.
,,Áno, aj nie," pousmial sa: ,,Vo Vladohrade mám veľa známych, takže aj keď som sám, tak vlastne nie som sám."
Rebeka netušila čo mu má na to odpovedať, tak len prikývla.
,,A ty? Máš ešte niekoho z rodiny vo Vladohrade? Teda okrem tej tvojej sesternice," pokračoval.
,,Ani nie," odvetila Rebeka neisto: ,,Aspoň nikto o kom by som vedela, že tam už chodí."
,,Ehm," odkašľal si Vojto: „Chápem... tak ak budeš niekedy niečo potrebovať, stačí prísť za mnou. Keďže mám veľa kamarátov, ktorí chodia do Vladohradu už nejaký ten rok, tak pomôcť s hocičím nebude pre mňa problém. Čokoľvek, čo budeš potrebovať, tak zistím, zohnám, vybavím," dodal.
,,Dobre, ďakujem," odpovedala Rebeka.
,,Ďalší, nech sa páči," zvolal starší pán pri dverách lode, skontroloval ich listy, ktoré dostali z Vladohradu, a potom ich pustil dnu.
Keď vošli dovnútra, Rebeka sa zaujato začala obzerať okolo seba. Uvidela celkom vkusne zariadenú loď. Všetko bolo z tmavo hnedého dreva a stredom sa tiahla dlhá ulička po ktorej stranách boli dvere za ktorými sa nachádzalo niekoľko malých kupé.
,,Môžeš ísť so mnou ak chceš," povedal Vojto napravujúc si okuliare: ,,Ja už mám obsadené v jednej z tých najlepších častí lode."
,,Naozaj?"
Vojto prikývol: ,,Samozrejme... a je to celé len pre mňa, takže môžeš zobrať aj svoju sesternicu."
Rebeka prekvapene nadvihla obočie.
,,Kde vlastne je? Máte sa niekde stretnúť?" pokračoval.
,,Myslím že najprv pôjdem s tebou, odložím si veci a potom ju pôjdem pohľadať, pretože neviem, kde sa aktuálne nachádza."
,,Dobre," Vojto prikývol a vybral sa vpred.
Prešli spolu uličkou až na koniec chodby, kde si odložili kufre a potom sa pustili hore po schodoch.
Keď prešli druhé poschodie, a kráčali na tretie a štvrté, zrazu si Rebeka uvedomila: ,,Nemala táto loď len dva poschodia?" a zmätene sa pozrela na Vojta.
,,Navonok áno," odvetil jej: ,,Ale vnútri ich je päť," dodal šibalsky.
,,Ako to?" nerozumela tomu.
,,Nič, čo by kúzla vnorených stavieb nezvládli," odvetil jej akoby mala rozumieť tomu o čom hovorí.
,,Č-čo?" spýtala sa.
,,Ah, prepáč, asi o tom moc nevieš. Povedal som vnorené stavby," vysvetľoval: ,,Existujú kúzla, ktorými vedia vytvoriť čokoľvek čo vypadá navonok menšie, a vo vnútri veľké – ako napríklad táto loď."
Rebeka zamyslene prikývla a potom spolu pokračovali ďalej.
,,Vnorené stavby? To počujem prvýkrát," povedala po chvíli.
Vlastne počkať... vtedy na trhoch s babičkou. Aj vtedy tam bola jedna budova, ktorá navonok vypadala malá ale vo vnútri bola oveľa väčšia...
Babička... Rebeka si v tom znova spomenula na včerajšok a na to, čo sa dozvedela o smrti jej rodičov.
Popritom všetkom cestovaní a spoznaní Vojta na to na moment úplne zabudla.
,,Rebeka!" ozvalo sa niekde v diaľke jej meno.
Rebeka sa otočila, a skúmavo sa začala obzerať. Za sebou uvidela pár neznámych žiakov snažiacich sa nájsť si kajutu ale nikoho ďalšieho – nikoho, komu by patril tento hlas.
,,Rebeka!" hlas sa zopakoval, a tentoraz už bol bližšie k nej.
Pozrela sa znova a lepšie, smerom odkiaľ hlas prichádzal a zrazu ju uvidela. Spomedzi žiakov sa vynorilo vysoké pehaté dievča svetlej pleti s obrovskou hrivou strapato vlnitých ryšavých vlasov.
Rebeka sa jej rozbehla naproti: ,,Tessa!"
,,Oh, Rebeka, ako rada ťa vidím," odpovedala jej sesternica kým sa radostne objímali.
,,Ja tiež," odvetila Rebeka a dodala premeriavajúc si ju pohľadom: ,,Akosi si za posledný rok vyrástla. Pamätám si, že ja som bývala tá vysoká. Mám čo robiť, aby som ťa dobehla."
,,Mne sa zdá, že ty si sa akosi scvrkla," odvetila jej Tessa so smiechom.
Rebeka len pokrútila hlavou s úsmevom na tvári a znovu sa objali.
Po chvíli radosti, si Rebeka uvedomila, že ich celý čas pozoruje jej nový kamarát Vojto, ktorého by bolo fajn Tesse predstaviť.
A tak to rýchlo napravila, a ani sa nenazdali a už všetci traja stáli pred Vojtovým súkromným kupé.
,,Vitaj na palube kamoš, tu ti držím miesto," povedal neznámy chalan stojac pred dverami, a uvoľnil cestu do miestnosti.
,,Vďaka Ernesto," poďakoval Vojto a všetci traja vošli dnu.
Keď Ernesto odišiel, Vojto si sadol prvý.
Rebeka si sadla na sedačku oproti Vojtovi, a Tessa si sadla hneď vedľa nej.
,,Takže vy dve ste sesternice," skonštatoval Vojto.
,,Áno," odpovedala Tessa: ,,A ty a Rebeka?"
,,Práve sme sa spoznali, že?" odpovedal jej Vojto a pritom sa pozrel na Rebeku, ktorá prikývla.
Plavba začala.
Na chvíľu nastalo trápne ticho, no po chvíli sa predsa len konverzácia rozprúdila.
,,Čo poviete na to, keby sme si dali kolečko? Každý povie niečo o sebe a tak sa lepšie spoznáme," začal Vojto.
Dievčatá súhlasili, avšak ani jedna z nich nechcela byť tá prvá, a tak sa nakoniec slova ujal Vojto: „No teda, tak ja začnem," potom sa nadýchol a pokračoval: ,,Volám sa celým menom Vojtech Hoffer, som z malého mesta, hneď vedľa toho Rebekinho, ako som sa dozvedel, a idem do prvého ročníka," na moment sa zamyslel a potom pokračoval: ,,Moja matka je čarodejnica a je profesorkou vo Vladohrade. Učí amulety a lektvary – isto bude učiť aj vás. A otec je nečar, a pracuje ako bankár... Nejaké otázky?" zvedavo sa pozrel na Rebeku a Tessu.
,,Profesorka? Tak to sú tie známosti o ktorých si hovoril?" podpichla ho Rebeka.
,,Ehm, no..." pousmial sa Vojto: ,,Aj to, ale... mal som namysli skôr kamarátov."
Tessa sa nechápavo pozrela najprv na Rebeku, potom na Vojta: ,,O niečom neviem?"
,,Nič dôležité," odpovedala Rebeka: ,,Len mi hovoril, že vie zohnať všeličo – či ako to bolo? Zistím a vybavím čokoľvek!" dodala so smiechom.
,,Ahá," Tessa zaujato odpovedala: ,,To sa vždy zíde."
Vojto prikývol: ,,Teraz ty, povedz niečo o sebe," vyzval Tessu.
,,Hm, ja?" začala Tessa neisto: ,,Takže, volám sa Tessa Brooksová, moja matka je čarodejnica a otec je.... asi nečar? Tak si to nazval?"
Vojto prikývol.
,,Nečar, dobre," pokračovala Tessa: ,,Ale asi dôležité je dodať, že pochádza z rodiny vlkolakov, ale on sám vlkolakom nie je."
,,No teda!" prekvapene zvolal Vojto: ,,A ty si náhodou nezdedila vlkolačí gén? Často sa stáva, že gény preskočia generáciu."
,,Myslím že nie," odvetila Tessa.
,,Vieš, aj moja matka je z rodiny nečarov," pokračoval Vojto: ,,Ale jej starí rodičia... tí boli čarodejníci. Preskočilo to generáciu... takže môže sa to stať."
,,Chápem, ale nie som.... aspoň o tom zatiaľ neviem," odpovedala mu Tessa.
,,Dobre," zamyslene povedal Vojto: ,,A máš súrodencov?"
,,Áno, brata," odvetila mu.
,,A tvoj brat, je čarodejníkom alebo vlkolakom?" Vojto ďalej vyzvedal.
,,Ehm," zamyslela sa Tessa: ,,Zatiaľ ničím. Aspoň o tom neviem."
,,Chápem, ešte sa to asi neprejavilo..." prikývol Vojto: „A čo ty Rebeka?" a pozrel sa na ňu.
,,No, ja..." začala Rebeka: ,,... Volám sa Rebeka Stellová... žijem s babičkou... vraj liečiteľkou," povedala zamyslene a potom pokračovala: ,,Môj otec bol... čarodejník a matka vlkolak a čarodejnica súčasne."
,,Čože? Tvoja matka je hybrid?" prekvapene sa spýtal Vojto.
Rebeka neisto prikývla.
Vojto sa nadýchol a po chvíli pokračoval: ,,To je... ehm," na chvíľu stíchol no potom pokračoval: ,,Veľmi vzácne a aj zaujímavé. Takáto kombinácia - vlkolak a mág, musí to mať ťažké udržať sa pod kontrolou počas premeny."
,,No...," neisto začala Rebeka: ,,Asi?"
,,No, ona – vlastne obaja jej rodičia už bohužiaľ nie sú medzi nami... Mali nehodu a neprežili to," skočila jej do reči Tessa, aby to pred Vojtom uviedla na pravú mieru, a ušetrila Rebeku od toho, aby to musela povedať sama, keďže evidentne vedela, aká to je pre ňu bolestivá téma.
,,Ahá, prepáč, nevedel som to," povedal Vojto a sklonil hlavu: ,,Vlastne, ty si povedala, že 'boli' ... och, neuvedomil som si to, prepáč."
,,V poriadku," odpovedala Rebeka snažiac sa vypadať akoby ju to až tak netrápilo.
,,A ty? Ty si tiež hybrid?" povedal Vojto po chvíli ticha a znova sa pozrel na Rebeku.
,,Ja? Nie, čo si." odpovedala mu skoro bez rozmýšľania" ,,Ja a hybrid? No určite nie."
Rebeka sa však hneď na to zamyslela, a nejakú dobu nikto nepovedal už ani slovo. Všetci len v tichosti sedeli a cestovali ďalej až pokým ich nevyrušil Vojto kamarát: ,,Čaute, ako sa cestuje?"
,,Myslím že fajn," odpovedal mu Vojto.
,,Tak to rád počujem," odvetil, vošiel dnu a posadil sa vedľa Vojta: ,,Ešte si ma nezoznámil s tvojimi kamarátkami. Čaute baby, volám sa Ernestas, ale všetci ma volajú Ernesto. Som tretiak, a vy?"
,,Toto sú Rebeka a Tessa," predstavil ich: ,,Sesternice."
,,Rád vás spoznávam," zahlásil Ernesto: ,,Tvoje sesternice?"
,,Nie... oni dve sú sesternice," dodal.
Ernesto veľavravne prikývol a potom sa pustili spolu do reči. Ernesto začal dievčatám rozprávať o škole, a o tom čo ich tam vraj čaká.
Povedal im pár vtipných historiek – či už svojich, ale aj od svojich kamarátov o tom, čo všetko už v škole vyparátili a dievčatá ho zaujato počúvali.
Jeho rozprávanie bolo také zaujímavé, že Rebeka si ani neuvedomila, ako ubehol čas. Asi po hodine však Tessa nečakane zhíkla ,,Vladohrad!" a vyskočila zo svojej sedačky.
Rebeka ju v sekunde nasledovala a obe sa nalepili na okno kajuty.
Pohľad, ktorý sa im naskytol, bol neskutočný.
V diaľke sa na vysokom kopci týčil obrovský hrad. Okolo neho bola krásna, skoro nedotknutá príroda.
Po pravej strane bolo vidieť veľký hustý les, a z ľavej strany, trocha ďalej od hradu pokračovala nekonečne dlhá lúka.
Popred hrad tiekla široká rieka, po ktorej sa plavili s Dunajskou kráľovnou.
Všetci traja sa kochali výhľadom, keď ich v tom znova vyrušil Ernestov hlas: ,,Aj vy ste sa práve zaľúbili, ako všetci prváci?" zasmial sa: ,,Ale musím vás varovať, prejde vás to hneď ako začne prvá hodina."