„Nikdy mi to nenapadlo, ale dva dni, Lau...DVA DNI!" zvoláva na celý dom Mike a nervózne sa prechádza po mojej rozhádzanej izbe, z jedného konca na druhý, minimálne tisíckrát, ale kto by to počítal. „A najhoršie na tom je," razom zastavil v strede miestnosti a namieril na mňa ukazovákom, „že jej to je aj tak jedno! Keby ma k tomu pustila, zistila by,"
„Aký otravný si? Myslím, že má obraz." uškrnula som sa a vymenila som si preložené nohy. Už dlho boli v jednej polohe. Mike si ma prezrel a na moment ustrnul v pohybe. „Pozri, právo študuješ rok, a už si myslíš, že vieš spasiť celý svet? Nenahováraš si trochu?" pokračovala som a očkom som sa pozrela na hodiny, ktoré som mala zavesené na bledej stene. Ešte hodinku a budem môcť dostať nejaké to jedlo do seba. Pri tej myšlienke sa mi spravilo nevoľno, no ten pocit som odohnala preč. Mike sa zatiaľ pohol a oprel sa chrbtom o najbližšiu stenu. Stále pôsobil rovnako nervózne, no tvár mal nečitateľnú. Keby netisne päste k sebe, ani si človek nevšimne. A možno to robí len tá košeľa, ktorá je potrhaná. Kto vie, kde predtým liezol.
„Ja si nič nenahováram," zavrčal, no keď som zdvihla obočie, zmenil tón hlasu, „Len som chcel povedať, žeby mi mohla trochu veriť, nemyslíš?" Prehrabol si vlasy a odtisol sa od steny. Bože, fakt nevie stáť aspoň minútu na jednom mieste. Opäť sa začal prechádzať z miesta na miesto. Povzdychla som si a postavila sa. Zastal a prepichol ma očami, ktoré mi pripomínali našu úrodnú pôdu, na ktorej rástli tie najpotrebnejšie rastliny.
„Pozri, rada by som počúvala o tvojom náramnom ťažkom dni a o tom, ako ti starká odmieta dôverovať s prácou, ktorá je jej, ale mám jedno veľmi dôležité stretnutie, ktoré nemôžem tak ľahko odvolať, takže..." podišla som k dverám a otvorila ich dokorán. Mike si ma opäť premeral, no odišiel k dverám. V strede nich sa však zastavil.
„Aké stretnutie? Večera je o hodinu." povedal a nedôverčivo na mňa hľadel. Ďalší povzdych. Zbaviť sa ho je jak za trest.
„Stretnutie s mojimi milovanými kvadratickými rovnicami. Je to čisto rande pre dvoch, ale som si istá, keď tak naliehaš tu ostať, mohla by som zavolať lineárne a dáme dvojité rande." Potisla som ho na druhú stranu dverí. Odfrkol si a odišiel preč. Nech si je aký chce právnik, matiku nemal v láske rovnako.
Zatvorila som dvere a od únavy sa hodila na neupratanú posteľ. Kto by mal energiu na upratovanie. Aj keď ma naozaj čakali rovnice a iné úlohy na dokončenie, spánok bol vcelku lákavejší. No i ten nie a nie prísť. Tmavé myšlienky ma vcelku neustále mátali. Preto som si pustila hudbu do uší a snažila sa vnímať len melódiu.
Vždy som premýšľala, aké by to bolo bývalo, keby som sa nenarodila, jednoducho keby som nebola. Bol by svet iný? Áno aj nie. Matka by prišla na otcovu aféru oveľa neskôr než mala, aj bez mojej pomoci. Súrodenci by ďalej žili svoj život a svet by šiel do sračiek aj tak. Či si vyčítam, že som jej o tom niekedy povedala? Áno aj nie. Raz by na to prišla, určite. A vtedy by možno fľašu vína vymenila za zbraň. Otázne by bolo, či by mierila na seba, alebo na neho.
Nová posteľ bola celkom príjemná, matrac musela byť nová. Ale kto vie, možno je len na čas očarovaná, aby sa rýchlo predala. Prázdne biele steny čakali než ich niečím vyplním, no aktuálne sa mi to robiť nechce, plus mám pocit, že onedlho sa objaví nejaká pleseň alebo čo. Vlastne, všetko tu je prázdne. Moc veľa vecí som nikdy nevlastnila, a preto som nemala moc veľkú potrebu sa hneď vybaľovať. Všetko má svoj čas. Ako hovorí aj pieseň, ktorá mi práve znie v ušiach.
Razom sa otvoria dvere, v ktorých stojí Mike. Nebola by som si ho všimla, keby nie som zrovna natočená smerom ku dverám. Tváril sa celkom nahnevane, mohla som to vidieť kvôli vráske medzi obočím. S prekvapeným výrazom som si vytiahla slúchadla von z uší a prehovorila: „Po a, klopanie existuje, a po b, prečo si prišiel ako prívalová vlna do mojej izby? Nevyhodila som sa ťa pred chvíľou?" Mike nezmenil pohľad a dal si ruky v bok. Čakala som kým prehovorí, no stále bol ticho. „Haló? Si nemý či čo?" Mike si povzdychol, ale neprestával sa mračiť.
„Čo sme si hovorili o tých slúchadlách? Keby nás tu upíri alebo lovci zabíjali, tak by si nič nepočula!"
„Oh, braček, nebuď rasista, hocijaké stvorenie by nás bolo schopné zabiť v úplnom utajení."
„Laura, to nie je vtipné." pohol sa od dverí k posteli.
„Len tvrdím, že ak by mal niekto nejaký dobrý plán, zabiť by nás mohol ktokoľvek..."
„Mohla by si prestať s tými srandami, chováš sa ako decko!" zastal tesne pri posteli a sledoval ma. Povzdychla som si a tiež som sa postavila.
„Prečo si mi sem vtrhol?" prehovorila som a pohľad som zarývala do tých jeho tmavých očí. Aspoň nejaký kúsok vzdoru mojej budúcej alfe. Pohľad mi opätoval. Uškrnul sa a opäť sa presunul ku dverám. Predtým než odišiel, tak len povedal: „Starká vraví, že večera je hotová."
„Si si mohol na ňu aspoň to hniezdo na hlave učesať." zamrmlem si popod nos, no som si istá, že svojím nadprirodzeným sluchom to zachytil. A som si istá, že si následne vlasy trochu prehrabal, na vlasy je háklivý.
V rýchlosti som si zobrala môj náramok z nočného stolíku a sveter, ktorý som mala prehodený cez stoličku. Následne som vyšla z izby a dlhou chodbou som mierila ku schodom dolu. Cestou som len sem-tam pozrela na portréty mojich predkov. Ako tam len-tak visia, nepoškodené. Niekto by si myslel, že budú minimálne poškodené po podrobení, no pretrvali. Ako celý náš druh.
Vošla som do kuchyne, kde za stolom sedeli už všetci okrem mňa, teda takmer všetci. „Laura, už som myslela, že ťa dnes neuvidím." prehodila starká a aj mne naložila jedlo. Sadla som si za stôl.
„Dnes prestieranie len pre štyroch? Opäť. A tiež nejako skoro." skonštatovala som a usmiala sa na starkú. Staršia žena mi podala jedlo s náznakom úsmevu a tichou prosbou v očiach, v ktorých bol vidieť žiaľ. Nie len nad terajšou situáciou, to som si bola istá. Zamrmlala, že sa ponáhľa potom. Pohľad mi skĺzol na jej tetovanie po celej pravej ruke. Boli to mená navzájom poprepájané tenkou líniou. Boli to mená ľudí, ktorých stratila. Jej rodičov, súrodencov, kamarátov, rodiny...línia končila menom môjho starého otca, ktorý zomrel pred desiatimi rokmi. A nad ním bolo meno matkinho brata, ktorého zabili lovci. Hľadela som do taniera a pomaly jedla kura. Občas sa pozriem na starú mamu, ktorá sa o niečom rozpráva s Mikeom, no ja ten rozhovor ignorujem. Na chvíľu sa zahľadím na starkú a premýšľam ako žena, ktorá toho toľko stratila sa stále drží a velí svorkám vlkolakov. Jej vlasy začínajú už trochu šedivieť.
„Ema, dnes si nejaká tichá, povedz, čo ste rozoberali v škole?" sústredila sa stará mama na moju mladšiu sestru Emu, ktorá sa vo svojom jedle len prehrabávala. Jej zlaté vlasy zapletené do vrkočov sa dotýkali okraja taniera. Ema odtrhla pohľad od jedla a pozrela sa na starú mamu.
„Opakovali sme si Podrobenie, a aký dopad mala na krajiny a druhy." povedala tichšie než obvykle.
„Nevravela si mi, že ste to brali aj predtým rok na starej škole? A niečo mi hovorí, že aj predtým. To to beriete každý rok znova a znova?" zamračila sa stará mama. Ema len prikývla a sledovala ju. „Ts, bola som tam, dobre viem, čo sa v tom svinstvu dialo, koľko ľudí zomrelo..." očkom pozrela na svoju ruku.
„Takže nám chceš len pripomenúť, aká krehká si po tých rokoch?" zasmiala som sa.
„Dieťa, mám vyše osemdesiat rokov, ale stále som silná ako v štyridsiatich." zavtipkovala a prehltla kus mäsa.
„Vďaka Chors za to." zamrmlal brat.
„Stále sa hneváš, že som ťa nevzala so mnou na rokovanie? Synak, toto nebolo aj tak nič zaujímavé..." Zdalo sa, že Mike ide namietnuť, no Ema ho predbehla.
„Stará mama, keď si bojovala, prečo ste zabíjali nevinných?" prehovorila Ema hlasnejšie a s ráznejším hlasom. Zarazene sme na ňu pozreli, nastalo ticho. Dlhé mučivé ticho, ktoré mohlo byť prerušené jedinou osobou.
„Neviem, čo to v tej škole učia, ale nikoho nevinného nezabíjali. Smrteľníci si to zaslúžili, lebo začali prví..." ozval sa hlas od dverí, ktorý všetci spoznali ihneď. No už podľa pachu, ktorý som cítila, som vedela, že matka ide opäť z baru, krčmy alebo nejakého iného podniku. Všetci sa na ňu zarazene pozreli.
„Mami, myslel som si, že prídeš neskoro večer." prehovoril Mike a podišiel ku nej, aby ju mohol odviesť na svoje miesto. „Poď, zjedz niečo."
„Oh, si zlatý chlapec. Škoda, že v tvári si ako tvoj debilný otec." povedala sladkým tónom a pustila sa do Mikeovo jedla. Mike sa tváril zarazene, no ostal ticho. Už ako miliónkrát predtým som si ho premerala. Na otca sa podobal tak výškou a menšími črtami tváre, ako je nos či pery a tiež hnedé oči. Výškovo si boli tiež podobný, ale kontrast tam určite bol. Napríklad Mikeova postava nebola tak široká, aj keď snažil sa nabrať nejaké svaly, minimálne odvtedy, čo sa začal rozvod. A vlasy boli tiež rozdiel, otcove boli ako jeho oči, vsadila by som sa, že aj rovnaký odtieň mali. No Mikeove boli taký špinavý blond, ako aj mamine a moje. Mama si len rada doberala iných a snažila sa u nich o pocit mizérie.
Jedlo sa mi znechutilo velice rýchlo, keď jej oder zaplavil celú miestnosť. Nemusela by som mať nadprirodzený čuch, aby som ho cítila. V tejto chvíli som bola za neho až nevďačná. Hľadela som na Mike, ktorý sledoval mňa. Po chvíľke sledovania sa navzájom, som prikývla.
„Ospravedlňte ma, mám ešte nejaké prípravy do školy. Prestupovať býva zložité, hlavne keď ste na vysokej škole." bez toho aby mu niekto na to niečo povedal zmizol z jedálne. Stará mama za ním smutne hľadela.
„Vlastne áno, zajtra ideš aj ty do novej školy, nie?" prehodila matka a ďalej jedla. Ja som ostala v tichosti sedieť a hľadela na ňu. Zdalo sa, že si to všimla a hodlala niečo povedať, no starká ju prerušila.
„Laura, čo keby si išla aj s Emou hore. Obidve sa musíte nachystať do školy. Ema má úlohy, a ty, by si mala čosi porobiť na prvý deň tiež." predbehla stará mama matku. Rozhodla som sa nenamietať, tak som sa postavila a podišla som ku dverám.
„Stále nechápem, prečo Laura musela ostať doma o týždeň viac ako ja." povedala Ema a do úst si hodila rajčinu.
„Zlatíčko, školský systém je zložitý. Tvoja škola funguje inak než jej. A ešte keď nastupuje neskôr než školsky rok začal." odpovedala jej starká so sladkým úsmevom. Bolo vidieť, že sa snaží nevybuchnúť pred nami. „No, ale teraz už mazaj porobiť úlohy. A o desiatej chcem u teba vidieť zhasnuté svetlá!" prikázala jej. Ema si len povzdychla a podišla ku mne.
„Nemala by si ich vyháňať od večere, a už nie vôbec spať. Noc je predsa naša, vtedy lovíme, zabíjame, užívame si." začala matka. Chytila som Emu za ruku a nútila ju kráčať po schodoch. Obidve sme boli v tichosti, takže sme mohli počuť všetko.
„Drahá Elizabeth, to už dávno nie je pravda. Žijeme civilizovane, nezabíjame pre potešenie ani pre stravu..."
„Oh, mami, netvár sa, chceš to. Chceš cítiť krv medzi prstami a rýchlo bijúce srdce. Chceš byť opäť voľná! Chceš mať v rukách smrť a život."
„Jediné čo teraz najviac chcem je to, aby moja jediná žijúca dcéra, budúca alfa, sa neopíjala a následne chodila taká domov." sykla starká. S Emou sme stáli už pred jej izbou.
„Hah, no jasné! Nenecháš ma sa ani trochu zabaviť? Užívať si tento posratý život?" Vošla som s Emou dnu. Usmiala som sa na ňu. Spoza dverí bolo počuť pokračovanie hádky, no ja som to ignorovala. Namiesto toho som povedala: „Emi, daj si do uší slúchadlá a porob si veci do školy. Večer ťa prídem uložiť."
„Mám dvanásť, Laura, uložiť sa viem aj sama." povedala vyčítavo a zvalila sa na posteľ. Jej izba bola na rozdiel mojej plnšia. Na stenách boli rôzne plagáty, a bordel po celej podlahe.
„A uprac si tu, pozri sa na tvoju podlahu, odkedy si také prasiatko." odignorovala som jej vyhlásenie a zo zeme zodvihla tričko. Zrolovala som ho a hodila po nej.
„Nie som prasa," povedala a hrala sa na urazenú.
„Povedala som prasiatko, ale dobre, prasa." zasmiala som sa, no ona mi smiech neopätovala.
„Vážne náš druh zabíja nevinných? V Podrobení sme zabíjali nevinných?" povedala smutne a sledovala strop. Chvíľu som ostala ticho a vyberala som slová, ktorými jej odpoviem.
„Myslím si, že existovali alebo aj existujú takí ako sme my, ktorí zabíjali pre potešenie," odpovedala som s povzdychom. V mysli sa mi premietali všetky veci, ktoré o Podrobení viem, a čo všetko jej pravdepodobne povedali v škole. Pred vyše šesťdesiatimi rokmi sa odhalilo naše tajomstvo.
Najmocnejší o nás vždy vedeli, vždy sme to zariadili. Už v starovekých dejinách, kde nás pokladali za božstvá, ktorým sa bolo treba klaňať, až po časy, kde sme boli monštrami, ktorých sa mali všetci báť. Určitým spôsobom sme si vždy zaistili moc vládnuť a rozhodovať. Niekedy v tieňoch, niekedy na svetle. Mali sme váhu nad tým, kto mal žiť a kto zomrieť. Viacerým sa to nepáčilo, mnohokrát sa postavili voči nám, mnohokrát prehrali, ale vždy pokračovali. Dalo sa čakať, že jedného dňa vyhrajú a potrestajú nás za roky útrap, ktoré sme vraj spôsobili.
S narastajúcou silou ideológií, ktoré presadzovali násilie a boj proti „nenormálnym" v krajinách, sa o nás ľudia začali určitým spôsobom viac dozvedať. Potajme nás začali unášať, experimentovať na nás, aby si nás dokázali podrobiť a našu silu dokázali využiť. Krajiny, kde vládlo násilie, sa navzájom spojili a dokázali vyvinúť taký nátlak, že na nás zaútočili všetci. Vyzradili nás svetu a rozšírili nenávisť medzi všetkých. Čo sa dialo, to sa dialo, no i tak to dopadlo rovnako.
Krajiny ľudí aj napriek svojej rozdielnosti sa zbĺkli a vyhlásili vojnu nadprirodzenu. Boli to dlhé krvavé boje trvajúce niekoľko rokov. Zabíjalo sa na uliciach, nezáležalo či to boli deti, starci, ženy. Všetci padali. Nezáležalo od druhu, straty boli na oboch stranách. Ľudia umučili a zabili nadprirodzených, ktorí boli hlavy svojich druhov a nás nechali bez vlády. No nakoniec, prekvapivo, bola to ľudská rasa, ktorá ostatných porazila. Ľudia vytvorili jednu z ich ďalších organizácii venujúca sa problému, ktorým máme byť my. WOHA (world organization for human affairs) – svetová organizácia pre ľudské záležitosti. Táto organizácia vytvorila mierovú zmluvu medzi nami a nimi, samozrejme, výhodnejšia bola pre ľudí než pre nás, no museli sme podpísať. Už sme nedokázali naďalej bojovať. Nová rada nemala inú možnosť. A tak sa začalo toto šesťdesiatročné trápenie, avšak, posledných dvadsaťpäť rokov sa veci vyvíjajú lepšie. Nie sme tak utláčaní a viac sa začleňujeme do spoločnosti, no stále to nie je ono.
„Čo sa týka Podrobenia, nie všetko, čo ťa učia je stopercentná pravda. Bolo to ťažké, takže sa zabíjalo, ale pravdepodobne to malo nejaký účel, ktorý my, čo žijeme už v ako-takom mieri nepochopíme. Ale pozri, starká tam bola, určite by ti vedela lepšie odpovedať než ja." doodpovedala som. Ema ostala ticho a naďalej premýšľala. Povzdychla som si a otvorila som dvere. „Pozri, poznáš starú mamu, myslíš si, že by niekoho zabíjala pre potešenie?" usmiala som sa na ňu. Ema sa posadila na posteli a pokrútila hlavou. „Tak to máš odpoveď." vyšla som na chodbu a pomaly jej zatvorila dvere. Zdola sa ozývali stále ženské hlasy. Keby sa započúvam viem o čom sa hádajú, no nemala som potrebu. Posledných pár večerov to je o tom istom, stále dookola. Mamka je ožratá a starká jej za to nadáva.
Odišla som do svojej izby a opäť som si nasadilaslúchadla. Starká mala pravdu, aspoň čo sa úloh týka, takže ešte to musím dnesdokončiť.