Karim sa zadíval na piesočné more pred sebou. Slnko sa pred chvíľou vygúľalo na modrú oblohu a sľubovalo ďalší horúci deň, no zatiaľ bolo príjemne.
Prešlo už pár týždňov, odkedy sa vydal na veľkú cestu do neznáma. Prvé dni boli kruté. Dlhé putovanie pod spaľujúcim slnkom ho nesmierne vyčerpávalo. Odhodlanie mu dodávala len spomienka na tatka. „Chlapec to vydrží, má moju krv," presviedčal Yusufa. Nesmie ho sklamať. Čo ak by ho nechali niekde po ceste, len preto, že nevládze?
„Poď, braček, to zvládneš!" povzbudzoval ho v takých chvíľach Ali. Karim mu pripomínal nevlastného brata, ktorého zanechal doma. Mal ho rád, ale s nevlastnou matkou to po otcovej smrti nevedel vydržať a radšej odišiel do sveta. „Mne stačí, keď si predstavím macochu s metlou v ruke, a utekal by som aj na kraj púšte," dodal občas so sprisahaneckým žmurknutím a zahral pantomímu. To Karima rozosmialo, aj keď už mal slzy na krajíčku. Zaťal zuby a kráčal ďalej.
Postupne si však nohy privykli dlhej chôdzi, chodidlá stvrdli a už tak nepálili. Popri únave začal vnímať aj krásy sveta, ktorý doteraz nepoznal. Sám už nevedel, či by sa radšej vrátil do Turpanu, alebo pokračoval v ceste. Dôverne známe mesto a jeho krivolaké uličky, kde každého poznal, mu chýbali. No v cudzích mestách, ktorými karavána prešla, bolo mnoho neznámych, príťažlivých vecí. Neznel mu už v ušiach každodenný muezínov spev, zato spoznal oázy s bohatou zeleňou. Ani púšť sa mu už nezdala taká jednotvárna ako spočiatku. Učil sa rozoznávať odtiene farby piesku od úsvitu do západu slnka i čítať v ňom tajné stopy.
Tak ako si zvykal na nové prostredie, zvykal si i na ľudí okolo seba. A zdalo sa, že aj oni postupne berú Karima na vedomie.
Väčšinu dňa trávil s Očkom a Alim. Až večer sa stretával s ostatnými mužmi z výpravy. Utáborili sa na príhodnom mieste, odstrojili zvieratá, nakŕmili ich a napojili. To bola aj Karimova práca. Popritom bolo treba postaviť stany, rozložiť oheň, uvariť čaj a pripraviť večeru. A keď už boli zvieratá obriadené a všetko živé sýte, zišli sa muži pri ohni či v stane a zhovárali sa, alebo si rozprávali príbehy, ktoré si vypočuli počas putovania s inými karavánami. Karim mal rád tieto chvíle pred spaním, keď si konečne po úmornom dni mohol oddýchnuť.
Raz večer sa zase rozprúdil rozhovor a on sa nesmelo opýtal:
„Prečo ten piesok tak strašne hučí?"
A naozaj. Vonku fúkal vietor, ale ani ten nedokázal prehlušiť kvílivé zvuky, vychádzajúce spod zeme. V noci zneli hrozivo, ale aj za slnečného dňa sa niekedy vzduch naplnil takým nepríjemným piskotom, sťaby tam niekde pod pieskom duli z plných pľúc trubači do podivných píšťal.
V stane zavládlo rozpačité ticho. Nikto sa nehrnul do odpovede. Karim už chcel požiadať o prepáčenie, že sa zamiešal do debaty dospelých, no vtedy sa rozhovoril jeden z pohoničov.
„Viem, ako sa asi cítiš, chlapče, keď si predtým nikdy nič podobné nepočul. My, čo nie sme na prvej ceste, sme si už na tie zvuky zvykli. Či skôr... tvárime sa, že sme si na ne zvykli. Priznám sa, aj vo mne stále vzbudzujú obavy."
„Prečo?" Karim bol rád, že ho nezahriakli a chcel sa dozvedieť čo najviac. „Prečo sa ich bojíte?"
„Nuž..." pohonič chvíľu hľadal správne slová. „Vraví sa, že to kvília púštni démoni, ktorí chcú zviesť pútnikov z cesty."
„Zviesť z cesty?"
„Hej. Vieš, chlapče, my chodíme po cestách, ktoré sú pevné a spoľahlivé. Tuto Yusuf, nech Alah chráni jeho bystrý zrak, nás vedie tak, aby sme z nich nezišli. Lebo nie všade možno nohu bezpečne položiť na zem. Aj preto naše ťavy vedieme v rade, jednu za druhou, a nie dínom-dánom, hoci miesta je na púšti neúrekom."
„A čo by sa stalo, keby sme z tých ciest zišli?"
„Možno ti už Ali alebo niekto iný povedal, že v púšti sa občas stratia zvieratá, občas ľudia a niekedy aj celé karavány. Prepadnú sa z ničoho nič do piesku a utopia sa v ňom ako v rieke. Navždy zmiznú v útrobách púšte."
„A za to môžu púštni démoni?" Karima premkol chlad.
„Hej, tak sa hovorí," prisvedčil pohonič a odmlčal sa.
Stanom prebehlo tiché mrmlanie.
Keď ustalo, ozval sa hlboký hlas: „Vy všetci ste múdri a skúsení muži. Mnohí z vás opakovane riskujú životy na nebezpečných cestách a vedia toho veľa. Ale ste ešte príliš mladí na to, aby ste poznali všetky príbehy, ktoré sa o púšti rozprávajú."
Zraky všetkých sa otočili do zadnej časti stanu, kde odpočíval najstarší pohonič Mahmud. Nikto poriadne nevedel, aký je starý, či ako dlho už putuje s karavánami. Yusuf sa s ním poznal mnoho rokov a nesmierne si ho vážil pre jeho múdrosť. Mahmud bol neveľký, chudý muž s prešedivenými vlasmi a smutnými očami, hlboko vpadnutými do tváre, ohorenej a zvráskavenej od slnka a vetra. Málokedy ho bolo vidno usmiať sa.
S jeho nenápadným výzorom kontrastoval podmanivý hlas. Hlboký, za všetkých okolností pokojný tón mu dodával nesmiernu presvedčivosť a dôveryhodnosť. Mahmud toho spravidla veľa nenarozprával, a ak už prehovoril, svoj názor predtým dobre zvážil, a ľudia ho rešpektovali.
Výnimkou z jeho málovravnosti bolo rozprávanie príbehov. Rozprával ich rád a treba povedať, že nik iný ich nevedel toľko ako Mahmud a nedokázal ich podať tak podmanivo.
Preto aj teraz, keď sa nečakane ozval, všetci stíchli a viseli mu na perách. No starý pohonič si najprv starostlivo napchal fajku tabakom, zvlažil hrdlo čajom a až tak pokračoval.
„Niektoré príbehy sú staré ako púšť sama a odovzdávajú sa z generácie na generáciu. Je v nich obsiahnutá múdrosť našich predkov, vďaka ktorej dokážeme prežiť. Ale o niektorých príbehoch sa nehovorí. Poviem vám, ako som si voľakedy ja sám, ešte ako mladý pohonič, vypočul príbeh o kvíliacom piesku," odmlčal sa a párkrát si potiahol z fajky.
„Bolo to veľmi dávno, keď púšť bola ešte celkom mladá. Na tejto zemi nebolo toľko piesku ako dnes, neboli na nej žiadne vysoké duny, no predsa bola spálená, suchá a len kde-tu sa našiel prameň vody. Ľudia na vyprahnutej zemi žili skromne. S najväčším vypätím síl sa im ako-tak podarilo dopestovať niečo pod zub. No nereptali, prijali svoj osud, lebo ani ich dedovia, ani ich otcovia nežili inak a bol to ich domov.
Bohovi tohto kraja sa uľútostilo biedneho národa a daroval mu zázračný krčah. Bol stále plný čistej a chladivej vody. Nech z nej ktokoľvek hocikoľko odlial, z krčaha neubudla ani kvapka. Ľudia sa tomu daru náramne potešili a mali ho vo veľkej úcte. Konečne sa nemuseli sužovať starosťami, či budú mať čo piť, alebo čím zavlažiť svoje políčka. Každému pútnikovi, ktorý sa u nich zastavil, ponúkli pohár čerstvej vody a aj na cestu mu naplnili kožený vak, aby netrpel smädom. Až kým raz do ich obydlí nezavítala skupina cudzincov."
Mahmud si upil z čaju a vystrel ubolené nohy.
„Boli určite zďaleka, lebo sa nepodobali na žiadnych ľudí, akí sa u nich dovtedy zastavili. Urastení, statní, svetlej pleti a svetlých vlasov. Asi ako ty, Karim," zahľadel sa Mahmud na chlapca.
Aj ostatní sa k nemu obrátili a premerali si ho pohľadom, akoby ho videli prvý raz. Karim si znovu pripomenul, koľkokrát ho v Turpane pre jeho zvláštny výzor častovali posmeškami, a podvedome sa schúlil, akoby chcel všetkým zmiznúť z dohľadu.
„Aj týchto hostí úctivo privítali, ponúkli im prístrešok a čerstvú vodu. Cudzinci sa veľmi začudovali, odkiaľ v nehostinnej krajine zobrali takú sviežu vodu. Hostitelia nič netajili. S radosťou vyrozprávali, ako ich nebesá obdarili čarovným krčahom. Hostia sa veľmi podivili tomu daru a chceli ho vidieť. Nuž im krčah ukázali, aby sa presvedčili na vlastné oči. A vskutku! Nech si naliali do pohárov zas a znova, nech plnili svoje čutory a vaky, z krčaha neubúdalo. Oddýchli si, pookriali a odišli, tak ako mnohí pred nimi.
Prešlo pár týždňov. Jedného dňa, keď dedinčania obrábali políčka, začuli dupot kopýt a rinčanie kovu. Cudzinci, ktorí sa naposledy tak zvedavo vypytovali na krčah, sa vrútili do dediny. Tentokrát v mnohonásobne väčšom počte a so zbraňami v rukách.
Prišli si po nebeský dar.
Dedinčanov bola len hŕstka a nemali nič len kosáky a vidly. Proti presile s mečmi boli bez šance. Svetlovlasí vojaci na koňoch ich zahnali do stredu poľa a obkľúčili. Boli tam všetci okrem starého vladyku, ktorý už nevládal pracovať na poli, a tak zostával doma a strážil vzácny krčah. Aj on začul hluk a vyšiel na prah domu.
Veliteľ vojakov na koni obchádzal vystrašených ľudí. Bol vysoký, urastený a žlté vlasy mu siahali po plecia. Na prste sa mu skvel zlatý prsteň a na hrudi visel medailón s dvoma skríženými mečmi.
‚Vydajte nám krčah a my ušetríme vaše životy!' skríkol na sedliakov.
‚Zľutovanie, pane,' ozval sa vladykov syn. ‚Vodu predsa daroval boh nám a my sme nikdy nikoho neodmietli napojiť. Aj vás, smädných a vyčerpaných, sme počastovali, spomeňte si!'
Lenže veliteľ ľútosť nepoznal. ‚Voda patrí najsilnejšiemu. A to ty, sedliak, nie si!' dal sa do chrapľavého smiechu.
‚Pane, ak nám vezmete krčah, celá táto zem sa premení na púšť a všetci tu pomrieme hladom,' prosil sedliak na kolenách.
‚Nech je z nej trebárs aj púšť, čo je nás po tom!? My si vodu odnesieme inam!' kruto odvetil vojak a prepichol vladykovho syna mečom.
Keď to jeho šedivý otec videl, oči mu zaliali slzy. No potom sa vystrel, vzal krčah a skríkol: ,Keď púšť, nuž nech je tu púšť! Ale vy v nej umriete spolu s nami! Vaše duše zostanú navždy pochované pod pieskom a budú vzdychať a prosiť o odpustenie. Buďte prekliati, vrahovia!'
A nato rozbil krčah.
Zem sa zatriasla a na mieste, kde všetci stáli, dedinčania aj vojaci, sa rozďavila priepasť a pohltila ich."
Mahmudovo rozprávanie sa skončilo. V stane zavládlo úplné ticho, aj zvuky vonku akoby zázrakom ustali. Olejová lampička pomaly dohárala.
„Je čas ísť spať," vyklepal si Mahmud zhasnutú fajku.
Muži sa zdvihli a postupne, prajúc si dobrú noc, sa rozchádzali.
Len Karim zostal. „Takže kvílenie piesku je kvílenie duší tých prekliatych vojakov?"
„Tak sa vraví. A budú vraj prekliati kvíliť naveky."
Chlapec smutne zvesil hlavu.
Starec si k nemu čupol. „Prečo ťa to trápi, Karim? Veď je to len veľmi dávny príbeh. Ale na žiadne príbehy by sa nemalo zabúdať, v každom je vždy zrnko pravdy."
„A to tým nešťastníkom nemôže nikto pomôcť?"
„Nuž, vraví sa, že ich z večného prekliatia môže vyslobodiť len človek nebojácny a nesebecký."
„Ako?"
„To neviem, synak. Po ceste na západ sú skalné jaskyne. Uvidíš ich sám, keď budeme tadiaľ prechádzať. Vraj v nich prebýva cudzí boh, ktorý pozná odpoveď na každú otázku. Ale nikto z tých, čo do jaskýň raz vošli, sa z nich už nikdy nevrátil. A tak tie nebohé duše naďalej kvília pod pieskom a berú nám pokoj.
A teraz už bež spať. Zajtra nás čaká dlhý deň," potľapkal Mahmud chlapca po líci.