Bolo skoré septembrové ráno.
Na druhom konci mesta od školy, tam kde bývali, na zastávke autobusu stáli dve dievčatá. Museli vstávať vždy veľmi skoro, aby stihli byť na zastávke už pred východom slnka.
Doteraz to až taký veľký problém nebol, bolo leto a slnko vychádzalo skoro.
Lenže sa už blížila zima. Čiže aj chladné a tmavé rána, počas ktorých budú musieť chodiť na zastávku, kde nejaký autobus zastaví iba dva krát za deň a kedy sa na uliciach objavia ľudia, až keď už ony dávno sedia v škole.
No im to nevadí.
Na tomto odľahlom konci mesta žijú celý svoj život.
A naviac, do školy chodia vždy spolu.
Jednu z nich, tú staršiu čaká v škole ďalší veselý deň, usmievavé pohľady od spolužiakov a možno aj nejaká tá pochvala od nejakej učiteľky, že odpovede v teste či písomke doplnila o niečo, o čom sa ešte neučili.
Tá mladšia sa do školy až tak veľmi netešila.
Teda doteraz sa tam netešila chodiť takmer vôbec.
Dnes sa jej nechuť o čosi zmenšila, keďže tam už nemusí chodiť sama.
Avšak aj tak sa bála a mla čudný pocit.
Pozrela sa pred seba na strechy troj a štvor pochodových domov okolo. V každom bývali dve až tri rodiny.
Boli rovnaké, ako ten, v ktorom bývala ona.
Ulice boli doslova plné iba takýchto domov. Týmto bola významná táto ich časť mesta. Bol tu menší ruch a väčší ticho a pokoj.
No možno až príliš.
Stále mala jasne v pamäti poslednú spomienku na to jedno ráno, kedy čakala na tejto zastávke.
Bolo presne rovnaké chladné, sychravé počasie.
Na ulici nikde ani noha.
Okná mali zatiahnuté závesy a žalúzie, aby im ľudia z ulice nevideli do obývačky.
Autobus v nedohľadne.
Dokonca aj jemné lúče slnka s zľahka dotýkali striech.
Automaticky sa pozrela do uličky medzi dvoma domami. Mala pocit, akoby sa tam čosi pohlo. Rýchlo tam zaostrila pohľadom, avšak nič tam nebolo.
Stále však tupo čakala, kedy sa ozve tiché vrčanie, ktoré sa následne vyformuje aj do rozoznateľnej ľudskej postavy.
Tak ako naposledy.
Avšak vôbec nič sa nestalo.
Žiadne čudné postavy, ktorých oči sa lesknú zlatým svetlom.
Bola to len prázdna ulička.
Bolo to len Déjà vu.
Rýchlo si pomyslela.
Bol to len veľmi silný intenzívny pocit, toho, čo už zažila a videla.
Presne naposledy na tejto zastávke.
Zamrazilo ju pri tej spomienke. Pokrútila hlavou, no aj tak sa nedokázala prinútiť, aby sa neotočila aj smerom k domu vedľa zastávky.
Aj odtiaľ vtedy počula podivné zvuky a videla postavu, ktorej nebolo vidno tvár, iba oči so zvláštnym zlatým odtieňom.
No zase tam vôbec nič nebolo.
Ten pocit niečoho známeho, nezvyčajného ba priam až tajomného, ju však vôbec neopúšťal.
Stále akoby čakala, že sa každú chvíľu tí zlý škriatkovia objavia. A budú ju sledovať.
A následne sa rýchlo, blízko pri nej zjaví cudzie dievča s tmavými dlhými vlasmi, oblečené v čiernom.
A ona jej bude veriť vďaka neznámemu pocitu. Dovolí jej, aby ju uniesla zo zastávky a následne s ňou bude utekať po strechách domov.
Nie.
Dosť!
Prízraky zastavili a zničili v osemnástom storočí počas revolúcie vo Francúzsku. Čím oživili Moniku.
Čiže je jasné, že sa teraz nezjavia na ulici a nebudú ju sledovať.
Tým pádom ju ani nezachránia Angela, Tim a Dorian a ona sa nedozvie od babičky o cestovaní v čase.
Neprejde do inej dimenzie a nenavštívi Zlaté dvadsiate roky, ani Secesiu v Rusku.
Dosť, stačilo už toho.
"Hej, Bessie, čo je s tebou?" Ozve sa dievčina stojaca vedľa nej, čím ju prebudí z tranzu.
Prekvapene sebou trhne, keďže stále si úplne nezvykla na to, že už nechodí do školy úplne sama.
Posledná dievčina, s ktorou sa na tejto zastávke rozprávala, bola Angela.
"Len som sa zamyslela." Odvetí svojej sestre neprítomne posmutnejšie.
Je to jej sestra Monika, nie Angie.
Pripomínala si.
Prečo ale nedokázala prestať myslieť na troch nesmrteľných, s ktorými cestovala do minulosti?
Prečo ich nedokázala vyhnať z hlavy za to, ako jej klamali a iba ju využili?!
Chcela na nich hneď zabudnúť.
Na dvoch bratov, ktorý prešli snáď všetkými historickými udalosťami, ktorých vylúčili nevedno prečo z Rádu Nesmrteľných?
Na dievča, ktoré bolo donedávna rovnaké ako ona sama, človek, avšak nechala sa zatiahnuť do plánov dvoch bratov...
Pozrela sa na mobil, aby si prečítala ďalšiu povzbudivú esemesku od mami a nemyslela tak iba stále na tých troch.
Avšak nenašla tam žiadnu neprečítanú správu.
Jej mama jej často ráno posielala esemesky, prípadne do tašky dávala lístoček s nejakým odkazom, aby ju povzbudila v škole a motivovala do ďalšieho úspešného dňa.
Avšak v mobile nič nemala.
Hneď automaticky začala hrabať v taške, avšak po chvíli prišla na to, že ani tam nič nie je.
Žiadny lístoček s odkazom, povzbudeným, či múdrou myšlienkou.
Nič. Vôbec nič.
"Na čo si zabudla?" Pýtala sa jej hneď prekvapená Monika.
"Dostala si odkaz od mami?" Pohotovo sa k nej otočila a nádejne sa pozrela.
Mama zjavne napísala odkaz pre obe iba na jedne papier.
Monika však nechápala jej slovám ani rozhorčeniu.
"Prečo by to mama vôbec robila? Má veľa práce a nemá čas písať nám nejaké lístočky." Odvetila jej a prevrátila nad ňou oči, že ju niečo také vôbec trápi.
Nie sú už deti, nepotrebujú odkazy od mami.
Allie ostala šokovane stáť a iba sa nehnute dívala na svoju staršiu sestru.
Tak, ako vtedy, keď ju uvidela živú stáť vo dverách ich bytu.
Nie toto nemôže byť pravda!
Jej prítomnosť sa opäť zmenila.
Mama jej posielala odkazy, aby ju povzbudila, keďže bola smutná z Monikynej smrti, obe boli.
Teraz však jej strašia sestra žije, čiže motivačné listy už nie sú potrebné.
Sotva čo sa prebrala z tohoto šoku, zasiahol ju ďalší.
Avšak jasne menší. No i tak nečakaný.
Prišiel autobus.
Ten zvykol chodiť aj viac ako osem minút, neskôr, ako bolo napísané, že má prísť.
Teraz tu bol dokonca skôr.
Čo ju však vôbec neprekvapilo, bolo to, ako Minika automaticky vybrala z vrecka bundy rúško a dala si ho na tvár, tesne predtým, ako nastúpila dnu do autobusu. A hneď si už aj išla sadnúť na ich zvyčajné miesto.
Allie stále šokovaná všetkým zmenami v jej čase, rýchlo svoju sestru nasledovala.
Začínala mať obavy z toho, čo všetko sa v jej prirodzenej časovej ére ešte zmenilo.
Keď vystupovali na zastávke pri škole, čakalo ju ďalšie veľké prekvapenie.
Allie mala rada byť neviditeľná, keď ju nikto nezdravil, na ulici, ani na chodbe.
Keď ju nespoznávajú.
Keď je pre všetkých neznáma.
Všetci ignorujú ju. Ona ignoruje všetkých.
No teraz to bolo o niečom úplne inom.
Len čo vstúpili na pozemok školy, ona šla krok za Monikou, stalo sa čosi nečakané. Pridalo sa ku nim hneď niekoľko dievčat.
Začali sa rozprávať s Monikou, čo nebolo práve to najdivnejšie, keďže jej strašia sestra mala mnoho kamarátok už aj predtým.
Teraz tieto sa začali baviť aj priamo s ňou.
Dve z nich poznala, z videnia na chodbách a tak, avšak bližšie o nich nič nevedela.
Ďalšie dve však boli pre ňu úplne cudzie.
"Počuj, Lizzie, dáš mi pracovný zo španielčiny, všakže?" Pýtala sa hneď počas chôdze jedna z tých dvoch, ktoré poznala.
Bola to jej spolužiačka, Barbara, mala odfarbené vlasy dlhé po plecia a v nich červené pramene.
"Posielala som ti na netgram ďalšie obrázky, videla si ich? Čo na nich hovoríš?" Pýtala s jedna z dvoch neznámych. Mala karamelové vlasy dlhé snáď až do pól chrbta.
Allie nevedela čo skôr robiť.
Ostala tak ohromená, že sa nezmohla na pól slova.
Nepoznala tie dievčatá, lenže ony očividne poznali ju. Ako keby nestačilo, že jej strašia setra bola živá, musela mať zrazu aj ďalšie nové kamarátky.
"Bessie, vidíme sa na obede. Maj sa." Zakričala na ňu cez rameno Monika, keď s dvoma svojimi spolužiačkami odchádzali preč svojim smerom.
Boli zahĺbené do vlastného rozhovoru ohľadom nejakých fotiek na Netgrame, avšak aj tak sa Monika k svojej sestre otočila, aby ju pozdravila.
Predtým by to nespravila.
"Lizzie? Haloo?" Mávala jej pred rukou Barbara.
Rýchlo sa spamätala a snažila sa tváriť čo najnormálnejšie.
Akoby to nebola skutočná realita.
Akoby len mala hrať rolu normálnej žiačky chodiacej do školy v dvadsiatom prvom storočí.
Akoby bola zase išla cestovala v čase a kvôli nejakej úlohe, nejakému zisteniu sa musela prispôsobiť danej situácii.
NA ktorú sa nemohla pripraviť.
Ako jej len behá hlavou dookola to cestovanie časom s nesmrteľnými upírmi.
V minulosti bola len trikrát, no i tak sa dokázala rýchlom prispôsobiť.
"Prepáč, ani ja ho nemám. Opýtaj od Sáry." Rýchlo zahovorila, pretože nemala ani len tušenia, čo práve preberajú.
Ak sa zmenilo všetko, čo doteraz bolo, určite sa muselo zmeniť aj to, čo sa práve učia.
"Akej Sáry?" Nechápala jej známa spolužiačka, ktorá ale v predchádzajúcej prítomnosti o Allie ani nezavadila pohľadom.
"hej, a čo tie fotky?" Dožadovala sa pozornosti aj druhá dievčina.
Po prvé, Allie netušila, čo je zač, ako sa volá, či chodí do jej triedy, alebo odkiaľ sa poznajú.
A po druhé, nemala ani tušenie, čo je to NETGRAM.
Žeby to bola nejaká nová forma emailu?
Našťastie ju od týchto otázok zachránila ďalšia prichádzajúca dievčina.
"Hej, Lilibeth, však mi pomáhaš sa písomke z dejepisu?!" Zakričala dievčina s hustými kučeravými tmavými vlasmi, takmer na celý areál školy a nejedne oči sa za ňou otočili.
V tej chvíli mala Allie ešte väčšiu chuť prepadnúť sa do zeme, ako kedy doteraz.
To dievča poznala, volala sa Natália. Rovnako, ako Barbara, ani ona sa o ňu takmer vôbec nezaujímala.
Avšak ona nevyzerala tak, ako si ju pamätala.
Predtým mala tmavé vlasy vždy rovné a vyžehlené. Bola namaľovaná a hlavne slušne oblečená.
Teraz mala na sebe voľnú mikinu a vyťahané nohavice.
"Kedy máme dejepis?" Opýtala sa namiesto odpovede.
Odpovedala jej ale Barbie, "Teraz" a už ju aj ťahala smerom ku škole a dovnútra.
Očividne, aby pomohla aj jej.
"Tie obrázky ti ukážem asi sama na ďalšej prestávke. Nemám už veľa času." Odvetila neznáma a pobrala sa sama preč od nich.
Očividne nebola ich spolužiačka, čo možno bol aj dôvod, prečo ju Allie nepoznala.
Opäť si podstivo nasadili rúška, šli do dovnútra a následne aj do triedy, kde sa usadili sa svojich miestach v laviciach pri oknách.
Očividne aspoň tie ostali tak, ako boli nezmenené.
Allie si však iba položila veci k lavici a vykročila na druhú stranu triedy, k prvej lavici pri dverách.
Tam sedela jej dobrá kamarátka Sára; karamelové vlasy, ofina a okuliare.
Teda dobrá kamarátka v jej pôvodnej časovej ére.
Táto Sára sa na ňu prekvapene zazrela spoza čierneho rámu okuliarov, keď sa pri nej zastavala.
"Ahoj Sari," pozdravila ju veselo s úsmevom pod rúškom.
Dúfala, že dievčina pred ňou, ostala rovnaká, ako ju poznala.
Avšak mýlila sa.
Časová os sa zmenila. Jej éra už neexistuje.
To čo poznala už nie je.
Jej jediná dobrá, najlepšia, kamarátka sa na ňu teraz dívala s nechuťou a odporom.
Ten pohľad Allie dobre poznala. Obe sa totižto takto dívali na ostatné spolužiačky, povrchné barbiny, ktoré si mysleli, že sami sú o čosi viac, ako iní.
"Potrebuješ niečo?" Opýtala sa Sára a napravili si rúško pod nosom na nos.
V tej chvíli Allie niečo nezrozumiteľne zamrmlala, kvôli rúšku to bolo ešte menej zrozumiteľné a rýchlo odišla.
Vrátila sa späť k svojim dvom terajším najlepším kamarátkam.
"Čo si od nej chcela?" Opýtala sa nechápavo Natália.
Allie iba pokrútila hlavou, načo ju ale zaujalo to, čo vedľa nej robila Barbara. Do zápisníka, ktorý mala aj v predchádzajúcej časovej ére, niečo sústredene kreslila a písala.
[video - 0:35]
17. November 1989
1️⃣9️⃣8️⃣9️⃣
🔗 Pád železnej opony ⛓ - Pád komunizmu /komunistického režimu/ v Československu 🇨🇿🇸🇰
"Významná udalosť pre všetkých mladých študujúcich ľudí 👩🏼🏫👨🏻🎓, avšak úplne neznáma pre moderné generácie🤳🙎🏻♀️🙎🏼♂️."
Pričom toto obdobie je pre moderné dejiny Slovenska kľúčové. 🇸🇰🔑
Slobody, ktoré sú nám dnes prirodzené, pred tridsiatimi 3️⃣0️⃣ rokmi, ľudí ľahko mohli dostať do basy. ✖ 🤐
Rovnako, ako aj nesúhlas ❌ s oficiálnymi názormi a nespolupodieľanie sa na budovaní ideálov socialistického spoločenstva.
Za to, že tomu tak nieje, vďačíme odvážnym ľudom z námestí. 🙋♀️🙋🏻♂️🙋🏼♀️🙋♂️🙋🏼♂️🙋🏽♀️🏙
Boli to demonštrácie, ktoré sa konali od 1️⃣6️⃣. novembra v Bratislave 🇸🇰a od 1️⃣7️⃣. novembra 1989 v Prahe.🇨🇨🇿
Na námestiach po celom Československu 🇨🇿🇸🇰 stáli tisícky ľudí🧍🏼♀️🧍🏻♂️, ktorí otvorene protestovali. ✖❌
Hlavnou príčinou revolúcie a prečo ľudia vyšli do ulíc, bola nespokojnosť 🙅🏽♀️🙅🏼♂️ ✖s komunistickým režimom a porušovanie ľudských práv.🤚😡🤚
Obdobie socializmu bolo charakteristické plánované hospodárstvo či spoločné vlastníctvo. Totalitu, okrem iného charakterizovala aj cenzúra. 🤚❌📃 📰🗞
Najznámejší a najviditeľnejší disidenti 🙅🏻♂️🙅🏽♀️ /odporcovia režimu/ v ČS 🇨🇿🇸🇰/od roku 1977/ boli tzv. Chartisti. 🙋🏼♀️
/Charta 77 - občianska iniciatíva, ktorá upozorňovala na porušovanie ľudských a občianskych práv/ 7️⃣7️⃣
/"Začalo sa to" Vo východnom Nemecku🇩🇪, kedy 9.11. 1989 padol BERLÍNSKY MÚR 🧱 🔗⛓ - zhmotnená železná opona⛓⛓ /najznámejší symbol rozdelenia 🔛 Nemecka 🇩🇪a Európy na Demokratický západ - USA ⬅️ 🇺🇲a Komunistický východ - ZSSR - Sovietsky zväz ➡️/
Totaltný režim.
Napätie narastalo a v mnohých ČS 🇨🇿🇸🇰 mestách sa odohral rad demonštrácií. Obrovský ohlas mala 🕯🕯 SVIEČKOVÁ MANIFESTÁCIA🕯 - 25. marec 1988 /tzv. Bratislavský veľký piatok/ - ✝️ veriaci na Hviezdoslavovom námestí, ktorí žiadali dodržiavanie v Česko-Slovensku 🇨🇿🇸🇰pre všetkých občanov - veriacich aj neveriacich.
No vtedajšia polícia 👮🏻♂️- VB - verejná bezpečnosť a 👮🏼♀️ ŠTB - štátna bezpečnosť - "tajná polícia" /ktorých úlohou bolo tajné zisťovať, či ľudia nestoja proti režim/✊ kruto zasiahli.
Rozhodujúca príležitosť, zmena, ktorou to všetko začalo, v Čechách 🇨🇿prišla v piatok 17. novembra na MEDZINÁRODNÝ DEŇ ŠTUDENTSTVA👨🏻🎓👩🏼🎓👩🏽🏫👨🏫.
V Prahe sa zišli študenti 👨🏼🎓👨🏻🎓, ktorí si prišli uctiť 50. výročie smrti disidenta, ktorý počas demonštrácii ✝️zomrel na násadky streľby 🔫.
Táto manifestácia bola dovolená a niesla sa v pokojnom duchu, avšak v priebehu niekoľkých hodín 🕐 sa pretvorila do protivládnej demonštrácie. /načo zasiahli zložky ŠTB🤚👮🏼♀👊️👮🏻♀️, čoho následkom bolo niekoľko zranených osôb/ 👨⚕️
NEŽNÚ REVOLÚCIU na Slovensku🇸 🇸🇰začali písať taktiež študenti 👩🏻🎓👩🏼🎓a o tom, čo sa deje v Prahe ich kolegom nemali ani tušenia. Požadovali rozsiahle reformy školstva a zrušenie cenzúry. 🏫🤚🤚🏻🗞📰
🔑Symbolom podpory opozície a protestu 🤚🏻✖ proti komunistickému režimu sa stali Štrngajúce kľúče🗝🗝🔑🔑
Záver roka 1989 9️⃣8️⃣ a neutíchajúci zápas o slobodu🕊 konečne priniesol ovocie aj v ČESKOSLOVENSKU🇨🇿🇸🇰. Začalo byt jasné, že komunistický režim skončil. 😃🤗✌🏻
Následne boli otvorene🔓🗺 západné hranice ⬅️⛔✔a cestovanie bez cestovateľských doložiek.🎒👜 ✔
Revolúcia našťastie prebehla bez vojny✖🔫 a bez obetí na životoch.✖
/pokojne a bez násilia✔/ a preto vstúpila do našej histórie📖📜 pod pojmom 'NEŽNÁ' alebo Česky 'SAMETOVÁ'🇨🇿.
Musíme si pripomínať útlak🤚🏻❌, ktorý sme zažili v minulosti📺. Pretože iba tak nebudeme považoval za samozrejmosť to, čo máme dnes☀️.