Tak ako predtým, aj teraz sa sama na seba hnevala, že odišla. Že sa rozhodla odísť. Že sa nechala presvedčiť k tomu, aby odišla. Predtým si povedala, že už neodíde, že už nebude taká hlúpa. Že kvôli jednej nádherne vyzerajúcej možnosti k poznaniu niečoho nového a zaujímavého, neopustí to čo pozná. Svoje jasné, stabilné miesto. Svoj domov, svoju rodinu.
Lenže urobila to.
Nechala sa nahovoriť. Opäť. Opäť sa nechala presvedčiť, že je to právne rozhodnutie, dokonca to najlepšie.
Ako veľmi sa len sama na seba hnevala, keď kráčala so sklonenou hlavou smerom k svojmu domovu.
Nevedela, koľko času ubehlo od doby, čo ho opúšťala. Vedela to, ale len ona sama. nevedela, ako to videla za ten čas jej mama.
Čo si o nej myslela, že kde je.?
Mala byť u babičkinej sestry, u pratety Magdy. Ale v podstate ju ani neujímalo, čo si bude jej mama myslieť.
Chcela sa len čo najskôr vrátiť domov a už nikdy z neho neodísť.
Prisahala si, že už nikdy, ani za svet neodíde. Nechce sa znova sama v sebe sklamať a opäť docitovať tú prázdnotu, strach a bolesť, ktoré tak rýchlo vystriedali úžas, nadšenie a radosť.
Presne to isté sa stalo aj predtým.
Vrátila sa domov a... jej sestra Monika už doma nebola. Už nebola nikde. Odišla presne v čase, kedy ona bola preč. A za to sa vinila. Že sa s ňou nemohla rozlúčiť. Povedať jej, ako ju má rada, hoci sa ony dve v láske nikdy moc nemali. No tak to medzi sestrami predsa býva.
Bolo normálne jesenné poobedie.
Chladné a studené.
Septembrové.
Vietor fúkal a rozháňal jej vlasy okolo tváre. No neriešila to.
Kráčala ďalej po chodníku uličkami pomedzi troj a štvor poschodové bytové domy. Nikde sa nepohlo nič, okrem holých konárov stromov, ktoré ohýbal vietor. Sem tam okolo poletovali farebné listy, s ktorými sa pohrával vánok. Polorozfúkaná kopa suchých listov sa nachádzala aj vedľa tmavohnedých dverí, ku ktorým akurát mierila.
Vybrala z vrecka zväzok niekoľkých kľúčov a kľúčeniek a tým správnym otvorila vchodové dvere. Vošla dnu a pomohla im rýchlejšie sa zavrieť, aby dovnútra neprefukoval chladný vzduch.
Bol to starý dom, tak ako v podstate všetky naokolo. No mala ho rada, bol to jej dom. Jej domov.
Opierajúc sa stále chrbtom o dvere sa rozhliadla dookola.
Nič sa nezmenilo. Steny boli natreté hnedo okrovou vyblednutou nevýraznou, no predsa do očí bijúcou farbou, kachličky na zemi v podobnom odtieni.
Na pravo na konci chodby boli jeny dvere, vedúceho do prvého z bytov. Bytu ich susedky, pani Natálie, ktorá v ňom bývala so svojim tretím manželom a ich osemročným synom. Zjavne on zametal to lístie spredo dverí. Rovnako aj v zime odpratával sneh. Teda manžel, nie syn. Ten osemročný syn bol závislejší na mobilných telefónoch a počítačoch viac ako nejaký tínedžer.
O kúsok ďalej oproti ich dverám boli dvere vedúce dolu do pivnice. A kolmo na nich zase ďalšie vedúce dozadu von, na dvor.
Vyšla hore po schodoch, po jej ľavej ruke, na druhé poschodie, na ktorom bývali. Schody potom pokračovali ešte vyššie, na posledné, tretie poschodie.
Tam bývala ich druhá susedka, pani Alica, strašia, mierne čudnejšia, dáma obľubujúc varenie, pletenie, hudbu a, samozrejme, mačky. Neraz im chodila klopať, aby ich ponúkla všelijakou bábovkou, či perníkom. Bola milá, prvý manžel jej zomrel, skôr, ako mali deti a znova sa už nevydala.
Bol to ten typ človeka, s ktorým, keď ho stretneš, dokážeš sa rozprávať dlho a o ničom, ale predsa v dobrej nálade. Ale radšej sa pred ňou nenápadne ukryješ, ako svojvoľne začať rozhovor.
Akurát sa chystala odomknúť dvere vedúce do ich bytu, už si pripravovala kľúč, keď sa zrazu samé otvorili.
Bola prekvapená. Nevedela, že jej mama bude doma a ani to, že ju videla prichádzať.
No osoba stojaca za nimi ju prinútila zamrznúť na mieste na prahu dverí.
Niekto skutočne videl, ako sa blíži uličkou smerom k domu. Avšak jej mama to nebola.
Bol to niekto úplne iný. Bola v šoku. Prekvapene a užasnuto sa dívala do tváre osoby pred sebou. Ani nedýchala. Nezmohla sa k ničomu.
Myslela si, že sa predsa vracia domov, preč od všetkých kúziel a čarov. Od všetkého, čo sa odohrávalo v tej čudnej inej dimenzii bez názvu. Odišla predsa od cestovania v čase.
Povedala si, že už to nikdy robiť nebude. Tak ako je teda, do pekla možné, že pred ňou stojí niekto, kto už tu rozhodne nemá byť?!
"Čo je Bessie? To vyzerám bez make-apu až tak hrozivo?"
Zasmiala sa na jej výraze dievčina netrpezlivo stojaca vo dverách. Dievčina, ktorá mala podobne rovnako tmavé vlasy, ako ona, lenže ostrihané po uši a s ofinou. Bola o čosi vyššia i strašia, avšak to nedávalo takmer žiadny rozdiel k tomu, aké si boli veľmi podobné. Oblečená bola v dlhých teplákoch a tričku a hrubých ponožkách bez topánok.
"Monika?!"
Dostala nakoniec zo seba a trochu zvoľnila vo svojom prekvapenom pohľade.
"Videla som ťa cez okno, babička hovorila, že teraz niekdy prídeš. Už pól hodinu na teba čakám. Budeš tam stáť, alebo pôjdeš aj dnu?"
Pokračovala rozpačito jej živá strašia sestra, že stále stojí pred dverami ako nejaká socha.
"P-prepáč," zamrmlala a konečne sa pohla dovnútra.
Málo čo ju dokázalo prekvapiť, či nebodaj vystrašiť. Takmer nič. No teraz bola ako obarená. Akoby ju niekto oblial horúcou vodou a následnej hodil do zamrznutého jazera.
Ako je možné, že je nažive?!
Mala chuť zakričať to na ňu, avšak nebola schopná ani len zavrieť sánku.
Trasúcimi rukami si vyzúvala topánky na nízkom opätku a vyzliekla sveter.
Opäť sa otočila Šokovane smerom k nej. K Monike, svojej sestre. Ktorej na tvári hral veselý úsmev. Zjavne sa bavila na jej šokovanom výraze.
"Čo je, prečo sa tváriš, akoby si...?" veselý hlas pomaly začali napĺňať obavy. Obavy o mladšiu sestru.
Tá jej však nedovolila dokončiť celú vetu a hneď sa na ňu hodila, aby ju objala. Aby ju objala, aby sa uistila, že je to skutočne ona, živá a zdravá, ona, jej sestra. A nie nejaký duch, či prízrak.
"Monika..." Tuho a pevne ju objímala. Tak veľmi túžila po tom, aby ju mohla znova objať.
Cítiť vôňu jej vlasov, od šampóna, ktorý dodáva jej vlasom objem a lesk, ale zároveň pri tom smrdí tak, akoby si na hlavu vyliala ocot s terpentínom.
Vždy to prekrývala voňavkou, super sladkou, Vanilka s levanduľou. Vždy sa hnevala, keď niekto niečo hovoril o jej vlasoch. Nikto ju ani nesmel česať.
"Bessie...?" Monika nechápala, čo sa s jej malou sestrou stalo, prečo tak začala vysádzať.
,,Alice. Som Alice."
Opravila ju, hoci jej sestra bola nažive, stále jej veľmi vadilo, akou prezývkou ju odmala volala. Bolo to pre ňu ponižujúce a jej sestra sa na tom smiala.
Tak veľmi jej chýbalo to naťahovanie ohľadom hlúpej prezývky. Nepúšťala ju z tuhého objatia. Nevadil jej ani zápach tempertýnu.
,,Tak dobre... Eliza," Prikývla Monika a odtiahla sa od nej.
,,Musím sa učiť na skúšku. A dopísať slohovú prácu, s ktorou by si mi mohla pomôcť, keďže si múdrejšia ako profesorka dejepisu."
Zasmiala sa a vykročila z predsiene do chodby a smerovala do izby.
To Alice prekvapilo ešte viac, ako to, že uvidela svoju sestru živú stáť vo dverách. Nikdy totiž nechcela, aby jej s niečím pomáhala. Vždy mala pocit, že keďže je mladšia, je ešte dieťa a ona, ako tá staršia, je múdrejšia a skúsenejšia. A malá sestra jej nijako ohľadom učenia pomôcť nemôže.
A naviac, Monika bola Vždy v histórii a dejinách veľmi dobrá.
Vedela sa obracať a videla neviditeľne súvislosti medzi udalosťami rozdelených nie len v rozsahu storočí ale aj zemepisných šírok. Alie sa preto Vždy toľko učila, aby ju dobehla a bola rovnako dobrá ako ona. Toto jej teraz nedávalo vôbec zmysel.
Vykročila však bez otázok za ňou.
A tam ju čakalo opäť ďalšie prekvapenie.
Sestry mali izbu spoločnú. Naťahovali sa, ktorá má viacej miesta, bolo vidieť stredovú hranicu medzi nimi, hoci nábytok mali obe rovnaký. Plagáty a fotky na stenách a skriniach však robili dostatočne veľké rozdiely.
Lenže, izba, do ktorej práve vošla bola úplne iná. Ani náznakom sa nepodobala na tú, v ktorej celý svoj život bývala. Vôbec nebola rozdelená na polovicu. Nikde ani nebolo vidieť hranicu, kde sa končí časť jednej zo sestier a začíta majetok tej druhej.
Akoby sa ani vôbec nedelili. Áno, bolo vidieť pár rozdielov, keďže každá mala svoj vkus. Avšak ani zďaleka to nebolo také, aké to bývalo predtým.
"Mama tu ešte nie je, upracem to potom," Vyvsvetlila Monika a mávla rukou nad vecami porozhadzovanými po priestoroch izby.
Nebolo to veľa vecí, len asi polovica jej tričiek a nohavíc, čo má Minka v skrini, boli pohodené na polke postele a stoličke.
Preto sa aj staršia sestra usadila na zemi a chrbtom sa oprela o poschodovú postel. Okolo bieleho stola, ktorý predtým v Aliciinej izbe rozhodne nebol, boli porozhadzované Monikine zošity, učebnice a kadejaké papiere.
Alie ostala v šoku. Zase.
Vôbec nič nespoznávala, akoby sa ani nevrátila k sebe domov, ale bola niekde na návšteve. Na návšteve u svojej mŕtvej sestry.
"Idem si umyť ruky," vyriekla paralyzovane a v sekunde odišla z izby. Vošla do kúpelne a v duchu dúfala, že aspoň tá ostala rovnaká. Viac menej aj zostala nezmenená.
Pustila si na zápästia ľadovú vodu, aby sa prebrala z toho šoku, ktorý práve pociťovala.
Ako? Ako je to všetko do pekla možné?!
Niečo sa niekde muselo pokaziť. A to veľmi.
Boli v minulosti, zmenili ju.
Čo jasne nasvedčuje tomu, že sa zmenila ja budúcnosť. To je paradox.
Efekt motýlích krídiel. Keď motýľ zamáva krídlami, na jednej strane to môže vyvolať búrku a na druhej ju zastaviť.
Lenže, čo bolo tým mávnutím, ktoré zmenilo jej prirodzený čas?
Takže, boli na troch miestach v troch rôznych časových érach. V jedne z nich museli urobiť niečo, čo malo za následok zmenu jej prítomnosti a v podstate aj celej budúcnosti.
Lenže oni v minulosti urobili viacero zmien.
Už pri prvej ceste do minulosti, k doktorovi Chaseovi urobili viac ako štyri zmeny. Vydávali sa za skutočných ľudí, ktorými nebolia.
To bola najbližšia časová éra vzhľadom na prítomnosť. Lenže, čo také veľké by museli urobiť, aby to malo až taký veľký dopad, až by jej mŕtva sestra bola zrazu živá?
Všetko v tom čase musel mať pod dohľadom doktor Chase. Čo znamenalo, že by nedovolil, aby nastala nejaká veľká zmena.
Návšteva Iriny Nikolaevny v Rusku, nemohla mať za následok nič, v podstate sa rozprávali iba s ňou.
Lenže ona im dala za úlohu zachrániť jej priateľa... pred... prízrakmi.
A Moniku zabili taktiež... prízraky.
Lenže aký veľký dopad na jej prítomnosť môže mať niečo, čo sa odohralo v 18. storočí?
To je nemysliteľné! Museli tým predsa zmeniť oveľa viacej vecí v celých dejinách!
Dosť. Stačilo!
Zakázali si už na to všetko myslieť.
Na to všetko, čo bolo spojené s cestovaním v čase. Nebola to jej starosť. Povedala si, že na to všetko zabudne. Nebude teraz riešiť časový paradox a teórie toho, čo sa stalo.
Nie je to jej vec.
Ona je len obyčajná smrteľníčka z 21. storočia. Tak ju aj všetci všade nazývali. Nič viac.
Opláchla si čelo a tvár, utrela ruky a vrátila sa z kúpelne späť do izby k svojej živej sestre.
Vedela, že hocijaká iné dievča by tu teraz kričalo, vyvádzalo a malo strach. Lenže ona nie. Ona tomu verila, poznala pravdu. No nechcela sa ňou zabývať. Nie teraz, keď jej tá jedna zmena v minulosti vrátila sestru. A ešte k tomu, keď jej sestra s ňou chcela tráviť čas a chcela, aby jej pomohla dopísať referát do školy.
"Aké máš témy o čo máš mať ten referát?"
Pýtala sa, keď vchádzala do izby, sadla si na malú taburetku v strede izby. Monika v rukách držala niekoľko papierov a hľadala, do ktorej kôpky by ich mala zaradiť.
"Jedna je tuším niečo o Španielskej kráľovskej rodine, vieš, tej, čo vtedy podporovala Kolumbusa pri objavovaní Ameriky..."
Vysvetlila Monika a dva listy papiera položila na kôpku po svojej pravej ruke.
"Potom ten Anglický kráľ, ktorý s radosťou zabíjal svoje manželky..."
Pokračovala veselo ďalej, no Allie ju hneď už aj musela zastaviť.
Niečo o Španielskej kráľovskej rodine?
...čo podporovala Kolumba?
Monika predsa obľubovala španielsku kráľovnú Izabelu Kastílsku. Hlavne kvôli tomu, že ako žena a kráľovná, položila základy národného štátu.
Rovnako aj jej manžela Ferdinanda Aragónskeho a ich sídlo v prekrásnej Alhambre.
Taktiež vedela veľa aj o jej nasledovníčke, prvej dcére a nasledujúcej kráľovnej Kastílie, Jany prvej, prezývanej aj Šialená.
Nehovoriac o všetkých spojeniach tejto rodiny s veľkým objaviteľom Krištofom Kolumbom, ktorý vyplával zo Španielska roku 1492.
A tak isto by jej hneď aj hovorila o spojitosti Anglickej kráľovskej rodiny s touto španielskou.
Konkrétne Izabelina ďalšia dcéra bola španielska infantka v Anglicku. Katarína Aragónska bola vydatá za najstaršieho anglického princa, Artura , syna Henricha VII. Tudora a získala tak titul princezná waleská.
Po Arturovej smrti sa vydala za jeho brata, Henricha VIII. a stala anglickou kráľovnou.
A práve Henrich VIII. bol neslávne preslávený tým, že mal až šesť manželiek. A Španielska princezná si vyslúžila titul byť prvou.
Vôbec nebola pravda, že Henrich svoje manželky s radosťou dával zabiť.
A Monika to veľmi dobre vedela.
Popraviť dal iba dve z nich.
Konkrétne druhú a piatu. Obe boli náhodou aj príbuzné, sesternice a obe sa previnili z rovnakej zrady - cudzoložstva, preto dal obe sťať.
Druhá manželka, Anna Boleynová, bola zase aj matkou následujúcej slávnej kráľovnej Alžbety prvej.
So španielskou infantkou sa Henrich rozviedol, rovnako ako aj so svojou štvrtou manželkou.
Tretia, nazývaná aj najmilovanejšia, Jana, zomrela pri narodení jediného syna.
A tá posledná svojho manžela prežila.
Toľko k vylúčení nezmyslu o zabíjaním manželiek.
🪔👻Halloween 🎃- sviatok, ktorý pozná azda každý, no nie každý sa zastaví a zamyslí nad jeho pôvodom a symbolmi.
Málo kto vie, že tento Pohanský sviatok je pôvodne KELTSKÝ sviatok.
✨ Bol to čas, kedy sa svet mŕtvych ✝️👻 priblížil svetu živých a mŕtvi⚰ mohli prekročiť hranicu života a vstúpiť medzi živých.
- Vyrezávané tekvice 🎃 - 🕯sviečka v nich symbolizovala dušu uväznenú v očistci. 🧨
- Zo začiatku sa deti obliekali do jednoduchých, aj odratých šiat a tvár si zamazali sadzou. 🏚🕯
✨🕯Sviatok Všetkých svätých a 🕯Deň pamiatky zosnulých sa slávia na našom území už niekoľko storočí. Ich korene siahajú do 4. storočia.
Vo východnej cirkvi je známejší ako spomienka na tých, čo trpeli za vieru alebo za ňu položili život ✝️.
V západnej sa datuje až v siedmom storočí.
✨ "Zapaľovanie sviečok 🕯🕯na hroboch je pre katolíkov✝️ znakom nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva.
Evanjelici 🍷neprikladajú páleniu sviec🕯 rovnaký zmysel, ale aj pre väčšinu z nich je zapálenie sviečky ako spomienka na zosnulých súčasťou prežívania tohto dňa."