Nikto nechce loviť monštrá počas vianočných sviatkov. Keď sa však objaví mŕtvola Santa Clausa s vytrhnutým žalúdkom, niekto musí túto záhadu objasniť skôr, než príde o život ďalší nevinný.
* * *
UPOZORNENIE: Duch Vianoc je krátkou vianočnou poviedk...
Práca v reštaurácii počas Štedrého dňa mala jedno veľké plus – dočkala som sa sviatočnej večere aj bez toho, aby som musela vynaložiť akúkoľvek námahu.
Natlačila som do seba zvyšky, ktoré pre mňa odkladal na stranu náš kuchár John Veľké srdce a vrátila sa dopredu. Do konca pracovnej doby mi zostávala pol hodina, ale reštaurácia už takmer zívala prázdnotou.
Pomaly som sa pustila do záverečného upratovania. Pri pomyslení na návrat do prázdneho bytu sa mi zvieral žalúdok. Posledné dni som sa v práci zašívala od rána do večera – každý, kto mohol, mi ochotne podstrčil svoju smenu. Lenže zajtra sme mali zatvorené a mňa to desilo. Stráviť celý deň výlučne s vlastnými myšlienkami? Nemohla som si priať lepší darček.
Niežeby som nebola strojcom svojho nešťastia. Mohla som ísť za bratom do Iowy a predstierať s ním, že nám sviatky bez mamy nepripadali bezvýznamné. No bola som príliš sebecká. Nedokázala som sa pozerať na jeho utrápenú tvár a trpieť dvakrát aj zaňho. Pretože som za to celé som mohla ja. Mama zomrela mojou vinou. Tieto Vianoce stáli za prd mojou vinou.
Kým som sa presúvala od jedného stola k druhému, šliapla som na zložený kus papiera. Na bielej stránke zostala stopa mojej tenisky. Rozložila som ho a zvraštila obočie nad stránkou okopírovanou z nejakej starej knihy.
Vianočný škriatok
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Sviatočnými ulicami nie muž, nie tvor, nie duch blúdi a netušiacich ľudí v deň Vianoc nemo núti lapať vzduch, kým si na ich vnútre nepochutí. (neznámy autor)
Viaceré mestá naprieč Amerikou sa už stretli s týmto zvláštnym fenoménom. Pár dní pred Vianocami sa uprostred noci objavujú v zabudnutých uličkách mŕtve telá. Na obetiach nevidno známky zápasu, akoby sa pred nimi útočník vynáral z číreho vzduchu. Vrazí im ruku plnú ostrých pazúrov do hrude, než stačia zvolať o pomoc. Vytrhne im z hrude orgán, ktorý mu chutí najväčšmi – ľudský žalúdok. Zvyšky, tie necháva pohodené za sebou, lebo nič iné preňho nemá hodnotu.
Obzrela som sa po podniku, avšak medzi tou mladou zamilovanou dvojicou a postarším párom hádajúcim sa o to, kto viac ľúbil ich psa, som si nedokázala vybrať, u koho bola väčšia pravdepodobnosť, že by stratili čosi také. A hoci to tu práve teraz nežilo, počas dňa sem prišlo primnoho ľudí, aby som si vybrala jediného kandidáta. Čo bolo zlé, lebo ak sa v mojej blízkosti pohyboval niekto, kto vedel o nadprirodzene, takú informáciu som rozhodne potrebovala. So svojím démonickým statusom som si nemohla dovoliť, aby sa niekto začal vŕtať v mojom života. Nebola som síce zabijak túžiaci po žalúdkoch, maximálne som občas slintala nad čousi krvou, ale aj tak som sa nemienila stať terčom útoku.
