Duša vlka

-12-

Ešte na začiatok by som chcela túto kapitolu venovať vám všetkým a hlavne Sophie_Mall_147 ♥️ Užite si kapitolu

Eris

Viedol ma tmou a nakoniec ma posadil na stoličku a priviazal mi k nej ruky.

Potom zrejme zaisťoval okná a dvere v miestnosti ako som usúdila podľa sluchu.

Keď dokončil svoju prácu pristúpil ku mne zozadu a rozviazal mi ruky.

"Čo bude teraz ?"Opýtala som sa Avy

"Netuším." Odpovedala, bolo cítiť že je nervózna.

Odrazu som začula jeho hlas: ,,Teraz
ti to vysvetlím dobre ?"

,,Hlavne sa o nič nepokúšaj." Bolo cítiť že aj on je nervózny.

"Dobre" pomyslela som si a dala si dole šatku z očí.

Nachádzali sme sa vo veľmi prepychovo zariadenej spálni ladenej do čierno-bielej farby. Musím uznať že to tu majú pekné.

Nedôverovala som mu, nemala som prečo. Spýtala som sa jedinú otázku čo mi napadla: ,,Čo chceš so mnou robiť?" Pozrela som naňho na oko bojazlivo.

Predsa len nechceme aby hneď odhalil moje tajomstvo. Aj keď som sa takmer prezradila sama. Ale videla som že na to skočil.

,,Vyrozprávam ti svoj príbeh. Aby si ma lepšie pochopila." pozrel na mňa s bolesťou v očiach.

Bola som z neho zmätená. Hlavne z toho čo robil. A ako sa správal. A zo smútku ktorý sa mu takmer vždy usadil v tých jeho nádherných očiach.

Len som prikývla. A ďalej som sa tvárila bojazlivo.

Neustále mi pohľadom hypnotizoval oči.

,,Mama mi zomrela vo veľmi skorom veku." Začal.

,,Otec ma vychovával ako budúcu alfu. Bol presvedčený o tom že alfy maju byť silné a nie nejaké bojazlivé šteňatá." Na chvíľu sa odmlčal.

,,A preto mi stanovil nemilosrdné pravidlá," pokračoval, ,,musel som vstávať na minútu presne o piatej ráno. Potom som si ako rannú rozcvičku mal ísť zabehať okolo celého múru. Čo mi zo za začiatku nerobilo žiaden problém no potom začal pridávať. Prvé som musel cvičiť dvakrát do dňa ale potom som musel ísť cvičiť pred a po každom jedle, lebo vraj alfy majú mať najlepšie vypracované telo vo svorke." Opäť sa odmlčal. Stále nespustil zrak z mojich očí.

,,Raz za rok som mu musel dokázať že porazím každého jedného muža vo svorke. A keď sa mi ich darilo každý rok poraziť všetkých nakoniec sa ma otec začal báť keďže sme spolu nikdy nevychádzali. Bál sa o svoje postavenie. Bál sa toho že by som ho zabil aj keď nechápem prečo veď tak či tak som bol jeho  nástupcom.

Raz boli naši bojovníci na misii a zlyhali. Protivníkovi sa nepodarilo zajať ani jedného z nich no zato veľkú časť z nich vyzabíjal."

Pozrel na mňa s od bolesti ale aj hnevu skryvenou tvárou.

,,Vtedy otca pochytila taká zlosť že keď sa bojovníci v noci vrátili s touto smutnou správou okamžite ma išiel zobudiť odvliekol ma do tréningovej haly a povedal mi dve prosté slová: Bráň sa." Rafael pri tom slovnom spojení zvráštil čelo.

,,Začal ma mlátiť takou rýchlosťou a silou že som nemal možnosť odraziť ani jeden jeho útok. Skončil až v tedy keď som bezvládne ležal na zemi a krvácal. A takto to od vtedy bolo vždycky keď bol otec na niekoho nahnevaný tak zmlátil mňa lebo vedel že ja to prežijem. A aj som prežil no môj vlk Diego má od vtedy zvyk že ako náhle na mňa ktosi zdvihne ruku s úmyslom udrieť ma, okamžite preberie kontrolu nad mojím telom a ja už ho nedokážem zastaviť. Je mu to jedno či je to nepriateľ a či blízka osoba. Proste vtedy koná ako on uzná za vhodné. A tu sa dostávame k tomu prečo som sa zachoval tak ako som sa zachoval"

Pozrel na mňa ospravedlňujúcim pohľadom.

A opäť prehovoril:,,Diego začal byť nedôverčiví ku všetkým s ktorými sa stretnem. Ak sa o čokoľvek pokúsia okamžite preberie vládu nad mojím telom a koná. Nechce aby nám opäť nieko ublížil tak ako to robil môj otec tak dlho. Preto mu niekedy dovolím prebrať kontrolu no stále sa ho snažím krotiť, teda ak nejde o niekoho kto je náš nepriateľ alebo sa nám pokúša ublížiť. Takže vtedy keď som ťa videl vo dverách vybehol som za tebou s tým že ti to vysvetlím." Vtedy som naňho zazrela.

,, A čo mal znamenať ten bozk ?" Podráždene som sa opýtala.

Prehltol na prázdno.

,,No... mnohí hovorili o tom že keď sa spriaznené duše pobozkajú tak sa ich puto prehĺbi. A keďže si ty odmietala priznať že sme spriaznené duše tak som to musel skúsiť." nervózne sa odmlčal.

,,Myslel som si že to s tebou niečo urobí. No keď som uvidel ako si sa začala viac báť na chvíľu som zapochyboval o tom že si moja spriaznená duša no môj vlk mi to vyvrátil. Nakoniec keď si mi vrazila pod rebrá neovládol som ho a on prevzal kontrolu nad mojím telom. A potom sa stalo to čo sa stalo." Povedal so zveseními ramenami.

,,Snažil som sa ho ovládnuť no mohol som sa len prizerať čo s tebou robí. Ani som netuśil o tom že mám pri sebe tie putá a šatku. Ale keď ťa začal viesť po chodbe musel som zakročit a nakoniec ma poslúchol a zaviedol ťa sem. Všetko ostatné som už robil ja ale s jeho pomocou by som okná a dvere nezaistil dostatočne. Neviem čo si zač ale máš príliš veľa schopnosti aj na vlka." Zakončil tento dlhý monológ a pri poslednej vete si ma preberal podozrievavým pohľadom.

Takže chcela by som sa ospravedlniť za to že kapitoly nevychádzali no bolo toho veľa. Posnažím sa ich vydávať častejšie no stále je čo robiť takže mi prosím odpusťe. Dúfam že sa vám kapitola páči. Som rada že ste pri tomto príbehu ešte vydržali. A ďakujem za podporu.

-Tamara