Výzva na dvanástu✅

Confitemini

Je jedno čo urobím, je jedno kam pôjdem, nikto ma nevidí, nikto ma nepočuje. Hľadím na svet a jeho bujné farby, no nedokážem žiť v ich jasnej žiare. Vidím úsmevy, no považujem ich za falošné. Vidím lásku a načúvam jej nežným slovám, ale pripadajú i akési prázdne.

Vždy som sa takto cítila? Nedá mi sa nad tým nezamyslieť a zvážiť okolnosti posledných dní. Som toto depresívne klbko Ja, alebo je to len odrazom týchto udalostí? Pokladám si tieto temné otázky sediac vo svojej izbe. Na posteli s baldachýnom a s hudbou podporujúcou intenzitu vzrastajúceho smútku v ojom vnútri.

Možno by som mala niečo urobiť? Možno by som mala skúsiť zmeniť svoj zvyk a zdecimovať každodenný stereotyp svojho fádneho života. No neviem či mám na to dosť síl. Je to pohodlné, len tak sedieť, nemyslieť a robiť čo mi kážu. No čoraz častejšie sa pýtam: Som šťastná?

Každý kto ma vidí nevníma môj skrytý žiaľ. Skrz úsmevy a sebavedomé pózy je neistota ľahko prehliadnuteľná, no je tam. Dusím ju v sebe a vyžívam sa v zhadzovaní iných. Ľudia vôkol sú hlúpy. Prostoduchí spolužiaci podporujúci ma v mojej krutosti. Minule som spolužiačke zahodila desiatu, len tak, ale aj napriek úsmevu na mojej tvári ma jej smútok a hanba neuspokojili. Väčšina triedy sa však bavili. Stala som sa hrdinkou dňa. Aké hlúpe...

Ako dlho môjmu egu postačí honiť sa na nešťastí druhých? Je to vôbec potrava z ktorej môže vzísť aj niečo iné ako záhuba? Neviem, ale občas sa potom necítim až taká úbohá, hoci v skutočnosti som ešte horšia ako to.

Ak si niekto myslí, že to končí zahodenou desiatou a posmeškami, tak ešte nič nevidel, alebo si len na viac netrúfol. Hoc mi peniaze od rodičov nikdy nechýbali, i takto som si vedela celkom slušne prilepšiť. Strach v očiach obetí mi prehnal žilami vzrušenie zakaždým, keď som sa do nich zahľadela, ale skrývalo sa za nimi akési opovrhnutie, ktoré som nedokázala vystáť. Aj keď som bola na koni, silnejšia, krajšia, zabezpečenejšia, tak akoby som v ich očiach stála kdesi na dne priepasti a oni sa nado mnou morálne týčili. Nenávidela som dívať sa im do očí, preto som ich nútila klopiť zrak.

A nech to znie akokoľvek kruto, vyžívala som sa aj v ich fyzickej bolesti. Občas posotiť, potknúť, či prefackať. Nenápadné potiahnutie za tie krásne lesklé vlasy, čo jej závidím, lebo moje sú neskrotné ako morské vlny.

Izolovať, zraniť, zosmiešniť a tá debilná svorka triednych poskokov stojí za mnou nie z lojálnosti, ale zo strachu, že budú na rade.

Nech sa na to dívam akokoľvek, sú úbohí, ale ja nie som o nič lepšia ako oni a práve preto si to musím dokazovať ešte väčšmi.

No ona odišla. Jedného dňa neprišla. Potom prešiel týždeň, dva a jej stále nikde. Uvedomila som si, že mi chýba a pre spolužiakov bez môjho vyčíňania viac nie som zaujímavá.

Je preč, zmenila školu, a je to len moja vina. Zničila som ju? Tá otázka vo mne hlodala. Chcela si ublížiť? Fakt som sa stala takýmto druhom človeka?

Pred riaditeľkou som sedela a všetky obvinenia poprela. Nikto z triedy si netrúfol ísť proti mne a rodičia vidia len to, čo chcú. Ich sladká dcéra by šikany nikdy schopná nebola.

Mala som chuť skríknuť, že som to naozaj urobila, no niesť následky sa mi naozaj nechcelo. Preto som hrala úlohu obete a v triede sa sebavedomo usmievala, keď som beztrestne vyviazla.

Ako roky plynuli, bola som čoraz väčšia sviňa a čo je najhoršie? Vedela som čo sa zo mňa stáva. Na každom prste chlapec a s každým do postele. Drogy mi pomáhali zbaviť sa myšlienok na zbytočnosť vlastnej existencie. Rodičom to bolo aj tak jedno. Kým mám v škole dobré výsledky a napĺňam ich očakávania, tak im bolo ukradnuté kde som, čo robím, s kým sa túlam a koľko sprostostí narobím.