Preživšia (POZASTAVENÉ)

Kapitola XXXV.

Zima, rok 1942, lesy v okolí mesta Poznań, Nemcami okupovaná časť Poľska

~

O pripravovanom údere na oddiely nemeckej armády, ktoré sa zdržovali v okolí Poznańe, som nevedela veľa. 

Jediné informácie, ktoré sa ku mne dostali, pochádzali z náhodne zachytených útržkov rozhovorov a z toho, čo občas spomenul Adam, keď som sa s ním mohla na chvíľu porozprávať. 

Na druhú stranu, dokázala som si niekoľko vecí domyslieť.

Všetko utajenie, ktoré celú operáciu sprevádzalo. Dôraz kladený na nenápadné, ťažko vystopovateľné skupiny, ktoré udrú a potom sa znovu stratia v hlbokých lesoch, bez stopy.

Prekladanie nemeckých dokumentov z veliteľstva, týkajúcich sa zásobovania a potravín.

Hodiny, ktoré som trávila osamote, sediac za písacím strojom mi dali čas na uvažovanie a premýšľanie. 

Keď nastal čas ísť na večeru, potešila som sa, že sa budem môcť trochu prejsť. Avram sa dnes neukázal, zrejme kvôli vlastným povinnostiam. 

V spoločnej miestnosti som si od kuchára vzala misku s ovsenou kašou a mala som v pláne odniesť si ju do svojej pracovne, ak sa to tak dalo nazvať, a najesť sa v súkromí.

Než som však stihla odísť, zachytila som pohľad Michała. Ten bolo ťažké prehliadnuť kdekoľvek. 

Keď si ma všimol, pousmial sa a nenápadne mi kývol, aby som si šla sadnúť k nemu. 

Nevadilo mi to. Vlastne som čakala na chvíľu, kedy sa s ním budem môcť porozprávať, a tá práve prišla. Položila som svoju misku a lyžicu na stôl a posadila sa k nemu na lavicu. 

Vedľa mňa si sadol ešte niekto, a tak som bola stlačená medzi dvomi sediacimi mužmi ako sardinka. 

"Ty," Michał natiahol ruku ponad mňa a buchol ňou muža po ramene - nie príliš silno, ale dosť na to, aby si ho všimol, "posuň sa trochu. Zavadziaš nám tu."

Chlap sa nadýchol, aby niečo povedal. Očividne si to však rozmyslel a posadil sa ďalej, čím mi doprial viac priestoru. Vydýchla som si a vďačne som sa na Michała pozrela, on sa však tváril, akoby o nič nešlo. 

"Tak, čo všetko ti ešte nie je jasné?" spýtal sa, kým si naberal horúcu kašu na lyžicu. 

Zistil, že je príliš teplá, a tak na ňu fúkol a čakal, kým sa ochladí. Vyzeral pritom až detsky nedočkavo. Takmer ma to prinútilo k úsmevu, čo ma zarazilo. 

Nie je to žiadny malý chlapček. Má svoje tajomstvá, dlho ich tajil, a očividne veľmi dobre vie, ako pôsobiť nevinne a neškodne, neviem však, čo má za lubom naozaj. A stále som neprišla o pocit, že už som ho videla. 

"Nepôjdeme radšej inam? Niekam, kde nebude toľko ľudí?" navrhla som. 

Pokrútil hlavou. 

"Všimli by si, že odchádzame spolu. Vieš, ako sa to hovorí - pod lampou býva najväčšia tma. Ak sa budeme rozprávať tu, v tom hurhaji, ostatní to nezačujú."

Ticho som uznala, že má pravdu. Prehltla som prvé sústo svojej večere, premyslela si, čo sa ho spýtam a potom som prehovorila.

"Keď som v lese počula praskať tie konáre, tiež si to bol ty?"

Uškrnul sa, pohodil hlavou, a jeho tmavá štica poskočila. 

"Bol som trochu neopatrný. Ale áno, musel som ísť, nechcel som, aby si sa tam dostala do problémov a nemal ti kto pomôcť."