Výzva na dvanástu✅

Orákulum

Slnko stúpajúce nad obzor pohladilo konce mrakodrapov naťahujúcich sa k bezoblačnej oblohe a jeho rozjasnievajúcim sa farbám. Ich kovový lesk a zrkadlové okná filtrujúce škodlivé UV žiarenie sa premenilo z chladnej sivej na ohnivo oranžovú. Práve v túto chvíľu to bola jedna z mála vecí ktorá dokázala sfarbiť toto sterilné a jednotvárne miesto, v ktorom má každá vec, človek i zviera svoj jasný účel. Všetko je funkčné a efektívne. Žiadne plytvanie, žiadne zahlcovanie, žiadny odpad. Tak to aspoň tvrdia. Stať sa odpadom je v skutočnosti veľmi jednoduché. Stačí sa pokaziť, stačí zostarnúť, dokonca i predčasná smrť mohla z obyvateľa urobiť v očiach systému nepotrebnú vec, ktorá si úmrtím pre pozostalú rodinu vyslúži opovržlivé pohľady.

Kedysi ľudia tvrdili, že žijú aby umierali. Život mal byť len akousi zastávkou, dovolenkou v procese sebazdokonalovania duše. Exkurziou do života a jeho lekcií, ale to už dnes neplatí. Teraz človek žije, aby bol užitočný, ak toho nie je schopný, potom nie je potrebný a jeho smrť je vítaným odľahčením pre spoločnosť.

Narodené deti, ktoré prejdú zdravotnou prehliadkou obdržia dojčenské náramky a po dosiahnutí šiesteho mesiaca im je do tela implantovaný čip prepojený s hodinkami na zápästí. Tie ktoré prehliadkou neprejdú sú podobne ako chorá zver nemilosrdne, no humánne utratené. Taký je zákon.

Čip v ľudskom tele zaznamenáva ozvenu srdca, chemické zloženie látok i hladinu hormónov. V prípade podozrenia na známky ochorenia upozorní skrz hodinky svojho nositeľa, aby navštívil lekára. Dospievajúce ženy upozorní na blížiaci sa začiatok menštruačného cyklu s rovnakou presnosťou akou žene hlási ovuláciu. Meria tiež hladinu stresových hormónov a oxytocínu, ktorý prináša telu pocit šťastia. V prípade potreby čip umelo stimuluje organizmus, aby sa správal podľa potrieb systému a telo človeka si udržalo svoju funkčnosť, aby sa predišlo skráteniu životnosti.

Taká je táto doba. Život ľudskej bytosti je zrovnateľný s mechanickou rukou ktorá pomáha vyrobiť ďalšie stroje nahrádzajúce ruky človeka.

A potom je tu bájne Orákulum. Mozog, oči, uši i spravodlivosť tohto systému. Je len iróniou, že mesto, ktoré funguje ako stroj a všetko je podriadené mechanickým princípom je riadené ľudskou mysľou.

Orákulum je mladý muž alebo žena s istými genetickými predispozíciami a oplýva vysokou inteligenciou. Niekto by ich nazýval kráľmi a kráľovnami, no sú to len obete lapené v elektronickej sieti systému a neurónovom pletenci vlastných mozgov. Sú to deti, ktoré by ľudia kedysi nazývali géniami. No práve teraz sú to len otroci svojej doby bez akýchkoľvek práv. Majú telo, no nedokážu sa pohnúť, ich oči nevidia ďalej ako na špičku vlastného nosa a aj napriek tomu im v meste neujde jediné porušenie nariadenia. Majú ústa, no nepočujú sa, ale i napriek tomu rozhodujú o životoch iných a sú hlasom spravodlivosti. Orákulum je otrok, obeť, no pre ľudí je to abstraktná božská bytosť zabezpečujúca hladký chod ich životov. Všetci Orákulum milujú, no nikto by si to s ním za nič na svete nevymenil. Keď sa raz niekto stane Orákulom, potom stráca sám seba, nemá nárok na vlastnú osobnosť ani názor, nepatrí sebe, ale systému a tomu sa podriadi jeho telo i myseľ. Ak sa ukáže, že je Orákulum vadné, potom ho vymenia podobne ako nefunkčnú súčiastku a starej sa zbavia.

***

Otvoril oči, no zistil, že nevidí. Siahol k nim a uvedomil si, že jeho hlava sa nachádza v akejsi kovovej schránke. Panika mu zovrela hrdlo a sťažila dýchanie. Zúfalo zašmátral po povrchu svojho väzenia, aby našiel spôsob ako si ho sňať. Nenašiel ho. Obrátil sa a náhle stratil pevnú pôdu pod nohami a padal. Náraz o tvrdú zem tú prekliatu vec otvoril. Posadil sa a okrúhla kovová klietka pripomínajúca helmu pred ním ležala na zemi ako rozbité vajce. Bol si istý, že takto nejako sa musí cítiť novorodené vtáča.