Túlky

Ľadový lúč

Je to skrátka lyrika. Tieto letné prázdniny pre mňa boli romantickým obdobím, ktoré ešte celkom neskončilo. Romantickým nie v zmysle ľúbostnom, ale obecnom; ani na vrchole svojho pubertálneho veku som nebol tak ovládaný dotykom citov, ako celé tieto prázdniny.

Cestou som sa uberal,
šerou, pustou, sám,
ja hviezdy som nehľadal,
mal som tú tmu rád.

Svetlušky som zaháňal,
na svit som sa mračil,
nočný vánok uvítal,
ten tichý chlad stačil.

Hrubý ani žarnov,
dotyku sa štítil,
pochodoval s ťavím hrbom,
videl sa o hlavu vyšší.

Kam šiel staval hradby z ľadu,
pred slnkom sa triasol celý,
schoval sa pod masku takú;
len oči z nej vytŕčali.

Tu v jednu z tých nocí,
čo od predošlých sa nelíšila,
stalo sa čosi,
keď tma sa svetlom vyfarbila.

Na oblohe, kde zamreli už všetky hviezdy,
zjavila sa kométa, nová, jasná, bez mena.
Ona skúma mnohé kraje, ona nikde nehniezdi,
odhaľuje a zas skrýva, chodí neohlásená.

Má toľko podôb čo je srdcí,
hreje teplom najsladším,
pri jej žiare krotnú vlci,
ruže kvitnú pompou slávy.

Chvíľu takto horizontu vládla,
zaháňala mraky a ozvali sa vtáci,
dúha kraje šrafovala, tráva sa zas zelenala,
zašumeli bujné koruny, zašumeli klasy.

Schrána srdca kamenná
prvým tĺkom sa rozletela,
a telo zmenilo sa v prameň,
prúdy života vyrážali cezeň.

Úsmev, tak prirodzený ako predtým všetky slzy,
zahral mi na tvári ni čistá nôta prostred hluku zmesi,
a od radosti či priam šťastia poskočili údy moje,
keď všimol som si že ona krúži, že nemizne mi na obzore.

Zrýchľovala, hore-dole,
vzniesla sa mi nad hlavou,
no vzápätí sa vrhá ku mne
do náručia, nebrzdená obavou.

Ľahká ako prvé pierko,
môj chrbát chráni ju pred vetrom,
prebúdza sa v mojom svete,
len roztiahne viečka už sa smeje.

Gaštanovo sýte vlasy,
pery krojené ako v cukrárni,
koža jemný hodváb nový, čistý, rukou nedotknutý,
štíhla, pevná a mäkká zároveň, ona je moja povodeň.

Ponoril som sa do jej očí, tých oceánov čokolády,
sladších než med včiel divokých,
lesklejších než tisíckrát brúsené drahokamy,
a možno som sa v nich utopil.

Anjelskú melódiu iba párkrát popela,
až utíchla, túžila po mojom a capella,
a ja nesúc ju ni krehkú vázu,
venoval som jej najlepšie tóny svojho hlasu.

Odhalila mi najslabšie miesta,
snáď to bol vrchol priateľstva,
ochutnal som jej slzy najslanšie,
šetril a chladil rany hlboké. A ona tie moje.

Priznám sa, zdráhal som sa ju pustiť na nohy,
chcel som ju držať a chrániť a tešiť roky a roky.
Nie je však moje zvieratko, ani ruža, čo si možno vziať domov zo sadu,
je slobodná, nespútaná ako kométa, a zatiaľ čo odlieta k západu,
kotúč rozpálený sa vynára na druhej strane,
avšak už nebežím do úkrytu, stojím za svitu,
pozorujem chvost strácajúci sa v diaľave,
na vrchu, kde som ju pustil, a moje srdce zas bije.

Je to pre mňa významné obdobie, pretože za krátky čas o sebe zisťujem zrejme viac vecí, než za posledné 2 roky. Táto báseň popisuje aspoň jednu čiastočku toho, ako sa cítim.