Túlky

Posledná brána

Tik, tok, každý rok,
zvykaj si na ďalší skok,
tik, tok, sto sedem krát,
už nemusíš, kamarát.

Čas nám hraje strunami,
umom, sluchom, očami,
čo mení všetko od základu?
Vo dne v noci, za pochodu?

Letí, letí, vravia na Zemi,
ale kam? Nevieme my.
Beží tade a tam stojí,
inde trieska budíkmi.

Rozmer plný akosti,
raz chce sa mu, potom lení,
fyzik čísli pochybnosti
a svet točí sa a točí.

Ach, tak sedím tu ni zrnko v skle,
padám v tebe, vŕtam chodby pamäte,
koľko smiechu, sĺz i bied
vábi ma tvoj stred jak včelu kvet.

Vraví sa, že tam, kde sa rieka stráca v moriach nekonečných
stoji brána pre našu loď, a v nej prúd času zlieva sa v pohľad jediný.

Ten obrazom je venovaný,
ktorých autormi sme my sami.