Preživšia (POZASTAVENÉ)

Kapitola XXXIV

Čas večere sa blíži.

Vstala som, s úmyslom sa ísť najesť do spoločnej miestnosti, kde sa pripravovalo jedlo.

Večera bola v zime naším jediným teplým jedlom - keďže sa varilo pod zemou, dym sa musel odvádzať cez otvor v strope.

Aby to však nebolo nápadné, s varením musel kuchár čakať do zotmenia. Dym vychádzajúci spod zeme by si nemeckí vojaci na hliadke určite skoro všimli. 

Než som stačila stlačiť kľučku, dnu vošiel Avram. Dvere si otvoril nešikovne - v jednej ruke niesol misku a lyžicu.

"Pre teba," riekol po nemecky a usmial sa. Kým sme boli sami, nevadilo, ak niečo potichu povedal. Dávať si pozor musel iba keď nebol so mnou alebo Adamom.

"Ďakujem," odvetila som a vzala si misku s ovsenou kašou. Zároveň som siahla po svojom čaji - bol síce studený, ale nechcela som, aby vyšiel nazmar.

"Darí sa ti v práci?" opýtal sa chlapec zvedavo.

"Robím, čo môžem," odvetila som, nechcela som pôsobiť vystatovačne. "Dúfam, že to bude dostatočné. A čo ty?"

"Dovolili mi čistiť zbrane... Teda, ukázali mi, ako sa to robí a začal dom sa to učiť," vykladal nadšene a pohodil  hlavou s tmavými kučerami. "Potom sme šli na večeru, a tam som dostal za úlohu zaniesť ti jedlo. Aby si nemusela odchádzať od práce."

Zatváril sa hrdo. Mne však viac vŕtalo v hlave, kto by mohol byť tak ohľaduplný a posielať mi po chlapcovi večeru. Adam? Najskôr on. Predsa mi to však nedalo a Avrama som sa na to spýtala.

"T-to ti nemôžem povedať," prudko pokrútil hlavou, "je to tajomstvo."

Tvrdohlavo mlčal. Zvláštne. Ak by to bol Adam, nemal by dôvod to tajiť. Kto to teda bol, a o čo mu tým šlo?

Dojedla som, vrátila misku Avramovi a ešte raz mu poďakovala. Povedala som si, že sa tým nenechám rozptýliť, a tak som celú udalosť odsunula do zadnej časti svojej mysle. Načas.

Možno nad tým len príliš rozmýšľaš, ako nad veľa vecami, karhala som sa, čas vrátiť sa k prekladaniu.

Siahla som po jednom z papierov popísaným malými písmenami, s pečaťou naspodu.

"Rozpis stráží... Čas menenia stráží pri sklade munície..."

Dala som sa do rýchleho písania. Prsty, hoci boľavé, mi na tlačidlách písacieho stroja poskakovali ľahko a s istotou. Bola to jedna z vecí, ktorá mi šla, ako šitie. Alebo prílišné zamýšľanie sa do vecí, do ktorých ma nič nie je.

Nemohla som si však pomôcť. V hlave sa mi vynoril veliteľ Krásavec a to, čo hovoril o plánovanom údere na nemecké jednotky v okolí Poznańe. Tie dokumenty s tým určite museli nejako súvisieť...

Prst sa mi na tlačidle pošmykol a zhrozene som zistila, že som sa tesne pred koncom pomýlila. Veliteľ nestrpí chyby.

Ťažko som si povzdychla, vybrala som zo stroja list, vložila tam nový a dala so do opätovného prepisovania.

Tak mi ubehlo niekoľko dní po sebe.

Strávila som ich prekladaním, ktoré mi najprv prišlo ako odpočinok od iných, fyzicky namáhavejších prác. Postupom času som si však uvedomila, že je presne tak namáhavé - nemecké slová sa mi po niekoľkých dňoch zlievali do jednej masy, oči som mala unavené a bola som vďačná za každú možnosť rozhýbať kĺby a prejsť sa.

Avram sa vždy po večeri zastavil, prehodil so mnou pár slov a priniesol mi jedlo a čaj. O tom, kto ich poslal, som z neho nedostala nič, iba to, že to nemá nikomu hovoriť.