My biggest desires

1. KAPITOLA

Aké by to bolo nebyť tým kým som? Aké by to bolo odísť od všetkého a všetkých, čo poznám? Odísť od môjho stereotypného života a skúsiť byť niekým iným? Alebo byť sama sebou? Vždy som len šla s prúdom, s očakávaniami ostatných. Držala som sa rád ľudí, ktorí boli okolo mňa. Chceli mi dobre, tak som ich počúvala, ale je to môj život, nie? Prečo by som stále mala robiť to, čo mi radia ostatný. Nikdy som neriskovala, tak prečo nezariskovať teraz? Prečo sa nevypariť a začať od nuly? Aké by to bolo? Bola by som taká aká som teraz alebo nie? Ako by...

,,Annie!'' volanie môjho mena ma vytrhlo z mojich myšlienok, ktoré mi už dlho vŕtajú hlavou.  Stále  sa však snažím presvedčiť samú seba, že môj život je skvelý a úžasný. Mám milujúceho priateľa Erica, s ktorým sme spolu už od strednej, chodím na dobrú vysokú školu, kde študujem ekonomiku a manažment už tretí rok. V mojom živote nie je nič zlé, aj keď sa cítim stratená a niekde v hĺbke svojho srdca viem, že som nešťastná.

,,Ann.'' tentokrát som sa na slabšie volanie svojho mena otočila na Erica, ktorý mal na sebe košeľu, nohavice a krásne elegantné topánky. Usmiala som sa, keď som si všimla, že s viazaním kravaty ukrutne bojuje. Postavila som sa zo stoličky, kde som sedela, podišla k nemu a pomohla mus ňou.

,,Nechápem, že po toľkých rokoch, čo sme spolu, ja ju už viazať viem, ale ty stále nie.'' S úsmevom na perách som sa pozrela Ericovi do očí, keď som mu kravatu ukážkovo rýchlo a pekne zaviazala. ,,To bude asi preto, že ťa mám vždy pri sebe.'' Odpovedal s rovnakým úsmevom a pohľadom upretým na mňa.
,,Bude nám treba ísť,'' povedal. ,,Áno viem. Už som skoro hotová.''

Dnes sme sa chystali na typický vysokoškolský ples, ktorý sa každoročne koná na škole, kde Eric študuje stavebné inžinierstvo. Zo stola, kde som predtým sedela na stoličke som zobrala pár náušníc, vsunula si ich do uší, náhrdelník a nakoniec aj náramok, ktorý mi s ostatnými doplnkami krásne ladil. Mala som na sebe dlhé trblietavé šaty bordovej farby, tak ako bola aj Ericova kravata a ponožky.

Keď sme vychádzali vonku, čakali tam na nás naši kamaráti. April, Mark a Sophia. ,,No konečne.'' Ozvala sa April ktorá mala tmavo – modré šaty, s veľkou sukňou siahajúcou až po zem. Áno, typická April. Skoro vždy všetko ofrfle a ako je u nej zvykom, čo na srdci, to na jazyku. ,,Prepáčte, zabralo mi to viac času ako som si myslela.'' ospravedlnila som sa, pretože som vedela, že meškáme kvôli mne.

,,Okej, tak nastupovať.'' povedal Eric, ktorý už aj nasadal do auta na miesto šoféra. Išli by sme aj taxíkom, ale Eric sa ponúkol, že bude vodič. Povedal, že mu nevadí, keď tam nebude piť. Tak ako vždy zvykne hovoriť, zabávať sa môžeme aj bez alkoholu. Nastúpila som vedľa neho na miesto spolujazdca a April, Mark a Sophia hneď za nami dozadu.

Cesta netrvala dlho, možno tak pol hodinu, cez ktorú sme sa tak ako je u nás zvykom oduševnene rozprávali o všetkom možnom. Ani neviem ako to všetko rýchlo zbehlo a už sme stáli v hoteli, kde nás očakávali. Jeho spolužiaci nás pozdravili a my sme sa šli pomaly usadiť k nášmu stolu. Po nejakom čase sa to už pomaly rozbiehalo, všetci tancovali, samozrejme vrátane nás. Spolu s Ericom sme tancovali v páre skoro celý čas, keď prišla pomalá pesnička, tak ako každý jeden deň mi povedal , že som krásna a ja tak ako vždy som sa poďakovala a schovala si hlavu do jeho ramena.

,,Mám ťa rád, Ann.'' so zamilovaným pohľadom sa na mňa pozrel a povedal, keď som sa od jeho ramena odtiahla a pozerala sa mu do očí. Usmiala som sa a povedala: ,,Aj ja teba.'' Po týchto slovách sa usmial aj on. Tieto slová si navzájom hovoríme každý deň, keď sme spolu, tak isto ako aj jeho slová, si krásna.

Keď sme už nevládali, sadli sme si k stolu spolu s Markom, Sophiou a April. Naliali sme si každý po poháriku a vypili ich. Samozrejme okrem Erica, ktorý bol šofér. Sophia, už dosť ovplyvnená alkoholom sa pozrela na mňa a opýtala sa ma: ,,Ann! Ako to, že dnes nepiješ tak veľa? Keď sme spolu boli minule vonku..'' vtom som jej rukou stlačila ústa, pretože som nechcela aby to počul Eric. ,,Pššššt.'' povedala som jej s prísnym pohľadom upretým v jej očiach. Pochopila a stále s mojou rukou na jej ústach prikývla. Ruku som dala preč, oprela sa naspäť na sedadlo a cítila Ericov pohľad na sebe. Vedela som, že to budeme neskôr určite preberať. Pozrela som sa na hodinky a zistila, že sú už štyri hodiny ráno.
,,Mali by sme pomaly ísť, už je naozaj veľa hodín.''
,,Áno, súhlasím.'' povedal Eric. Keď sme prehovorili aj ostatných, nastúpli sme do auta, najskôr rozviezli ostatných, ktorí vzadu na sedadlách živo diskutovali, zatiaľ čo ja a Eric sme potichu sedeli vpredu rozmýšľajúc pravdepodobne nad tým istým. Čo sa stalo, keď som bola minule so Sophiou von.
Ako poslednú odviezol Eric mňa pred môj internát. Zastavil a ani sa na mňa nepozrel, len povedal: ,,Vieš, že nemám rád, keď piješ. Prosím, nerob to už.''
,,Nebolo toho až tak veľa a dobre, sľubujem.''
Pozrel na mňa s úsmevom. ,,Dobre, vidíme sa zajtra?''
,,Áno.'' usmiala som sa aj ja. Vystúpila som z auta a ešte s posledným pohľadom na neho, kým som vstúpila dnu som sa usmiala a zakývala mu.

Keď som však vošla dnu na svoju izbu, nebola som tak usmievavá ako keď som od neho odchádzala. Neviem čím to bolo, ale cítila som sa ako uväznená, ako keby som nebola slobodná.

Postupne som sa odmaľovala, šla do sprchy, prezliekla do pyžama a zaľahla do postele. Veď zajtra je ďalší deň and I'm gonna be happy.