Posol severu

Kapitola prvá

N I Y L A H

Niylah nevedela či jestvuje niečo horšie ako vlk, kráčajúci niekoľko stôp za ňou, a hlad ktorý zvieral útroby jej žalúdka. Hoci sa zima dávala posledných niekoľko dní na ústup a v noci už natoľko netuhlo, koristi bolo málo a sever nemal rád tých, ktorý sa v jeho zime nedokázali uživiť. ,,Vlečieš sa ako polomŕtvy medveď. Pridaj pretože pokiaľ do súmraku nenájdeme nocľah našu smrť budeš mať na svedomí ty," povedala keď jej už došla trpezlivosť.

,,Bojíš sa snáď vrán a samotárskych vlkov?" opýtal sa Lyall pričom nemal ďaleko od podráždeného zavrčania. Bol jedným z najvzdelanejších vlkov severu. O končinách západnej strany Arkadského lesa a ich obyvateľoch toho vedel viac ako ktokoľvek iný.

,,Nie, bojím sa Yanisa a jeho vízie mať naše hlavy vystavené pred sebou," prehodila so znechutením v hlase. ,,Pokiaľ niekto dokáže vyhľadať najlepších stopárov a zabijakov a poslať ich na nás je to práve on."

Niylah postrehla, ako Lyall na zlomok sekundy stuhol. Aj on si dobre uvedomoval, v akom probléme a nebezpečenstve sa nachádzajú. Ale aj napriek tomu sa rozhodol jej po dobu celej cesty oponovať a byť arogantný čím Niylah len znemožňoval zdravo uvažovať.

,,Vôbec by sme nemali byť na tejto ceste spolu," namietla pričom sa zastavila a zabodla pohľad do jeho sivých očí. V tej chvíli akoby ešte viac prituhlo. ,,Nenávidím ťa o nič menej ako moja rodina."

Lyall zvážnel ešte viac, jeho strieborná srsť pretkaná bielymi chlpmi sa mierne zježila. Urazila jeho postavenie a pýchu, všetko čo si podľa vlkov, ktorý si s ním boli aspoň trochu blízki, dlho budoval. Hoci bol synom obyčajných lovcov a prežil iba päť zím bol vzdelaný, štíhly a dobre vyzerajúci vlk ktorý mal dediť postavenie Bety. Jeho sebavedomie a samoľúbosť iba svedčili o tom, že cesta na vrchol bola ťažká ale aj napriek tomu viac než úspešná.

S údivom sledovala ako preklusal okolo nej a zmizol hlbšie v lese. S povzdychom ho nasledovala. Vedela, že nemá zmysel kričať ani ho prosiť o spomalenie. Celý les bol zahalený do ticha, spev vtákov pri chýliacom sa večeri utíchol až sa zdalo, že les nikdy predtým nenaplnil. Po niekoľkých nociach, kedy dul prudký vietor a sneh tvoril hlboké záveje, bol tichý a svetlý les ako dar od samotných Predkov.

Modlila sa k nim, aby nasledujúceho rána konečne niečo ulovili. Obaja boli vyhladovaní a výrazne slabší ako v deň ich stretnutia len pol dňa cesty od tábora Almery. Hrubé a kvalitné sobie kožušiny, s ktorými obaja zbehli, boli poničené a dotrhané pričom nepekne viseli z ich chudých tiel.

Niylah sa na moment spomienkami vrátila do prastarého a bezpečného tábora almerského rodu ktorého nory a dúpätá zažili celé generácie vládcov severu. Spomenula si, ako sa svorka každý večer schádzala pri spoločnej koristi. Ako sa ich Alfa od srdca usmievala pri pohľade na vĺčatá a ich nemotorné súboje a predávala mladým budúcim lovcom a hlavným vlkom múdra starých vlkov. Boli budúcnosťou jej rodu a ona na to bola hrdá. Niylah chýbali tie časy. Hlavne kvôli tomu, že jedným z tých vlkov bývala kedysi aj ona.

Les začínal rednúť, stromy začínali rásť menej na husto. Blížili sa na okraj kde mal skončiť nielen les ale aj stúpanie ktoré ich sprevádzalo už niekoľko hodín.

Lyall, stále neoblomne idúci vpred, si zmeny všimol tiež a spomalil vďaka čomu ho mohla Niylah dostihnúť. Teplé lúče zapadajúceho slnka, bojujúce s malým množstvom korún stromov, ich príjemne hriali a roztápali snežný poprašok na kožuchoch. Na ríšu sa posledných niekoľko dní usmievalo šťastie, jar a s ňou aj koniec chladných dní boli blízko.

Pred vlkmi sa začínal rozprestierať skutočne skvostný výhľad. Stromy prestali rásť úplne a dvojica sa ocitla na samom okraji. Spod zeme vytŕčalo niekoľko kameňov, začiatok lesa a prudký zráz delila iba úzka cesta tiahnuca sa pozdĺž voľného priestranstva ktorú zrejme vytvorili zvieratá ktoré sa odvážili riskovať prechod. Pod zrázom sa rozprestieralo zalesnené údolie kúpajúce sa v snehu a zlatých lúčoch slnka.