Karma

I

  Izabela so smutným výrazom pozorovala z okna deti, ako sa vracajú domov. Povzdychla si. Práve sedela na poslednej hodine v škole a len čakala, kým vyrazí domov. Už mala veci pobalené, aby sa ničím nezdržiavala. Učiteľ vysvetľoval učivo, ale vôbec ho nevnímala a ako vždy sa pozerala cez okno. Poslednú hodinu sa nikdy nedokázala na nič sústrediť. Myšlienkami bola úplne inde. Premýšľala len nad tým, kedy odtiaľ konečne odíde.

  Izabela je prváčka na strednej škole. Je to dobrá škola a tvrdo drela, aby sa na ňu dostala. Keď zistila že ju prijali, od šťastia skákala do nehoráznych výšin. Vždy je pozorná a učenie ju baví. Je jedna zo žiačok s najlepšími známkami. Nie je to ten typ, ktorý by sa flákal a ledva preliezol so štvorkami. A i cez všetku snahu, každý deň poslednú hodinu vždy pozerala von oknom s myšlienkami na odchod.

  Zazvonil zvonček. Spozornela, rozbúšilo sa jej srdce a mala pocit ako keby sa topila. Zle sa jej dýchalo, lebo vedela čo príde. Chcela sa tomu vyhnúť, tak na nič nečakala. Vzala tašku, prehodila si ju cez rameno a ponáhľala sa čo najrýchlejšie preč. Učiteľ na ňu niečo kričal, ale ani nezaregistrovala čo povedal a radšej zrýchlila krok. Snažila sa ísť čo najviac nenápadne a vyhýbať sa niektorým žiakom.

  Už bola u vchodu. Započula, ako na ňu niekto kričí „Izíí" takým vysokým, až nepríjemne piskľavým hlasom. Zastala. Vedela, že už nemá zmysel sa ponáhľať. Zostala stáť v stuhnutom postoji pozerajúc sa na zem bez toho aby sa otočila. Prišli k nej dve dievčatá, ktoré boli vyššie ako ona. Boli z vyššieho ročníku. Tá s fialovými vlnitými vlasmi je druháčka. Bola to typická flákačka, ktorá ledva prešla do druhého ročníka. Volala sa Eliška, ale to k nej moc nesedelo a tak ju všetci nazývali Ela. Na prvý pohľad vyzerá ako milé dievča, ale opak je pravdou. Druhá dievčina bola tretiačka. Volala sa Júlia. Meno krásne sedelo na jej vzhľad, ale povahu už nie. Je to klamárka a náramne sa vyžíva v bolesti druhých. Má tatka na vysokom poste, tak si myslí, že môže čokoľvek a jej to prejde. A mala pravdu. Spolu s Elou ju šikanovali. Bolo to na ich dennom poriadku a Izabela s tým nič nemohla spraviť.

  „Ale no Izíí, ty si nám chcela ujsť?" pýtala sa Júlia so svojim piskľavým hlasom. Vždy jej meno až neprirodzene naťahovala. Izabela nenávidela keď ju tak niekto volal. Ani Bela jej nijak nesedelo. Ale nikto sa ani trochu neuráčil ju nazývať celým menom.

  „Toto sa nerobí kamarátkam." dodala Ela. A ako odplatu ju ešte sotila von dverami. Izabela spadla na všetky štyri a trochu si odrela ruky. Nič to nebolo a nijak ju to ani netrápilo. Ona na také veci je už dávno zvyknutá. Však sa to zahojí, nič to nie je, si hovorila.

  Tie dve okolo nej iba prešli. Júlia sa na ňu otočila a hovorí jej: „Poď za nami Izíí, nebudeš tam predsa kľačať celý deň, užijeme si trošku srandy." a falošne sa na ňu usmiala. Izabela sa iba postavila a nasledovala ich stále pozerajúc sa do zeme.

„Hej Izíí," zatriaslo ju, keď počula svoje meno, „už si počula o tom, čo sa hovorí?"

  Izabela len zatočila hlavou. Nemala poňatia, čo jej chce povedať.

  „Zabudla si rozprávať?" pýtala sa Ela.

  „N-nie."

  „Tak odpovedz normálne Bela." pridala svoj typický agresívny tón, vždy keď chcela vyzerať desivejšie.

  „Nepočula som o tom, čo sa hovorí." povedala tichým vystrašeným hlasom.

  „Hovorí sa, že v starej psychiatrii prebýva duch. Všetci na škole o tom hovoria. Hovorí sa, že ten duch odpláca za všetko zlé, čo si vo svojom živote spravila. My spolu si to ideme overiť a ty nám pomôžeš. Určite budeš dobrý pokusný králik. Nechceš predsa, aby sa nám niečo stalo, že nie Izíí?"