Fenrirove deti II

Quelques jours avant

Avšak dospel k rozhodnutiu, že to tak nemôže byť do konca jeho života. Zmieril sa s tým, akú má povahu. Jeho otec nemusel, ale on áno. Jeho rodina by ho zavrhla aj pre to, čím teraz bol. Jeho bratranci by si z neho robili posmech, no nikdy by ho medzi seba už neprijali. Opovrhovali ním. Lovci sa z hrdosti radšej zabili, ako by mali žiť životom ich nepriatelia. Lenže jemu to zachránilo život, keď sa mu vlastná krv obrátila chrbtom. Preto prijal to, kým je a stal sa členom tej svorky. Nikdy sa s otcom nezmieril, a tak to aj zostane. Nemôže však očakávať niečo, čo nie je reálne. Jeho otec nebol zlý, bol dobrý, no žil vo svete s vlastnými hodnotami, pravidlami a zásadami, do ktorých jeho syn nezapadal. Bol sklamaním, no nie pre seba. 

Vlci mu nič z toho, kým bol nemali za zlé. Neodsudzovali ho, neposmievali sa mu, nenútili byť niekým úplne iným. Bol hrdý na to, že je tým, kým je a rozhodol sa svoj život nepremárniť. Práve preto prišiel aj sem- do Londýna, kam sa vždy rád chcel pozrieť. Doma v Los Angeles bolo krásne, no izbu mal polepenú plagátmi a fotkami Londýna. To mesto bolo súčasťou jeho duše. Práve tu sa snažil nájsť pointu svojho bytia. Musel si jednoducho oddýchnuť od toho ruchu v Talkeetne. Od toho ruchu a chaosu vo svojom živote a utriediť si všetky myšlienky na to správne miesto. 

Premýšľal a premýšľal a zároveň oddychoval a užíval si. Na tvári mal spokojný úsmev, keď kráčal vystreto a s ľahkou eleganciou v kroku. Dokonca aj počasie mu akoby na dnes prialo. Bláznivé bolo najmä teraz v apríli, no bolo cítiť narastajúce teplo. Vždy ho mal radšej, ako surovú zimu. A na Aljaške bola iba jedna vec- pekelná zima. On mal rád teplo- jar alebo jeseň. Dážď v lete. Mrholivé dni, kedy väčšina ľudí zostávala radšej doma, lebo to počasie vonku nenávideli. On ho priam miloval. Dnešné ráno sa zdalo byť ako jedno z tých upršaných, ale on cítil, že to tak nebude po celý čas. A mal pravdu, poobede sa vyjasnilo a jemu skúmali tvár slnečné lúče. 

S rukami vo vreckách prišiel až do bytu. Ten sa nachádzal v malom dvorčeku a najprv musel prejsť pod menším podchodom, a potom len prekonať schody k dverám. Bytový nájomník bol v celku normálny chlapík už od prvého dňa. Trochu vyšší a zavalitejší, v rokoch jeho otca s dosť zarastenými rukami, akoby mu vlčia srsť nemizla ani ako človeku. Bol trochu mĺkvejší a veľa toho nenahovoril, ale väčšinu škaredých pohľadov mu nemal za zlé. Predložil mu všetky doklady, ktoré mal, aj tie od Zenona Rossa. 

Ten chlapík totiž patril k anglickej svorke a akýkoľvek vstup iného vlka na ich územie končil smrťou. Pokiaľ ste nemali papiere. Bol ako s nejakou diplomatickou imunitou. Jeho zabitie by vyvolalo vojnu medzi svorkami, a to nikto nechcel. Nikto si nechcel znepriateliť váženého, najstaršieho vlka s jeho sestrou, ktorí mali vo svojom zástupe démonické dvojčatá a vlka so silou slona. O ostatných nemali tušenia.

Prechádzal pod podchodom pískajúc si pesničku, čo počul v poslednom obchode. Stmievalo sa neskôr, no lampy už boli zapnuté. Dvorček bol však ponorený v tichu a v tme tak, ako posledné dva týždne, keď tadiaľto chodil za tohto času. Mal svoj harmonogram a už sa tešil na sprchu a na to, ako si konečne po dlhom dni vyloží nohy a zaspí v posteli s kávovými obliečkami, ktoré mu menili každý týždeň. 

Vykračoval si s ľahkosťou a palcami von z vreciek, keď z tieňov oproti vystúpili postavy. Blokovali mu cestu k bytu. Boli tri. Nevšimol si ich, kým naňho z pravého rohu niekto neskočil. Len vďaka vlčím zmyslom sa pazúrom ledva stihol vyhnúť. Odniesol si to však nový kabát. ,,Ale no táák! Mám ho na sebe dva dni!" Sťažoval sa prezerajúc si ľavú stranu kabáta. Viditeľné škrabance sa tiahli priamo na ľavom pleci. Ihneď však zaujal bojovú pozíciu. Postave, ktorá si naňho dovolila útočiť spadla kapucňa a on zbadal brunetku s vysokým copom a svietiacimi žltými očami. Vrčala naňho a cerila predĺžené očné zuby. 

Utekať späť by nemalo zmysel, nakoľko sa aj tam objavili tri postavy. ,,Trochu nefér, nemyslíte? Siedmy proti jednému." Preniesol obzerajúc sa okolo seba. ,,Ten, kto vás poslal, sa ma musí pekne báť. Alebo ma chce živého?" Premýšľal nahlas. ,,Možno ani jedno." Odvetila mu brunetka s britským prízvukom a dokonale spraveným copom. Ostatné postavy sa zdali byť mužské. ,,Tak čo odo mňa chcete?" Pýtal sa znovu. ,,Možno sme ťa prišli len zabiť ako varovanie ostatným." Vrčala naňho tá ostrá brunetka. 

,,Ja nie som príliš konfliktný typ. Ak odo mňa niečo potrebujete, von s tým. Ak ste si náhodou nevšimli, bol som na ceste do svojej postele." Vravel k nim. Nikto z nich sa nehýbal. ,,Ty si hlavne na ceste do problémov." Zavrčala naňho brunetka. ,,Tak to sa nemám kam ponáhľať." Odsekol späť. ,,Nemal si sem vstupovať." Skúmal ju očami. ,,Ale ja mám na to papiere." Odvetil. ,,Tvoje papiere nás nezaujímajú." Odvrkla mu jednoducho. 

Premýšľal, či je to celá svorka, a či je žena pred ním alfa vlkom. Nesálala z nej však tá autorita ako zo Zenona. ,,Tak čo vás teda zaujíma? Som ochotný vám zodpovedať všetky vaše otázky." Ponúkol. Brunetka sa vystrela, no vrčanie neutíchlo. ,,Tie zodpovieš nášmu vodcovi. Teraz pôjdeš s nami do sídla." A bolo to vonku. Aspoň mal odpoveď na otázku. Nezostávalo mu nič iné, než poslúchnuť ju a vydať sa s nimi na cestu do vlčej nory. Ktovie ako dlho si ešte nevyloží nohy?