Emily Morgan

II

Ešte pred tým ako sa ja dám do písania a vy do čítania, tak vám chcem ešte povedať, že celý čas pri písaní tejto novej kapitoly počúvam Lil Peepa. budem rada za každý jeden ohlas na túto knižku a v neposlednej rade vám chcem popriať príjemné čítanie. Do komentára mi môžete napísať kto je váš obľúbený interpret. 🙏😊

Tak, som tu. Nová škola. Bola divná, a to som už videla veľa škôl. Brána bola čierna, obrástená machom. Plot bol už úplne zarastený. Schody vyzerali byť čisto nové, ale tie steny boli zošuchané.

Videli ste už krematórium z nejakého hororu? Presne takto to tu vyzeralo. Všetci žiaci mali na sebe tmavomodrú uniformu s logom leva na ľavej strane. Vraj kvôli tomu, aby si žiaci neporovnávali oblečenie.

Keď som vošla do školy, prekvapilo ma, aké to je vnútri až do bodky moderné, keďže z vonku to vyzerá ako krematórium.

Stredná škola Austina McGregora. Veľa som o nej nepočula, ale vraj je to dobrá škola. Predierala som sa medzi žiakmi. Všetci naokolo boli veľmi vysokí. Chodby boli dlhé a tmavé. Učebňa 319. Vošla som do hlučnej triedy. Žiaci sa obhadzovali vrecúškami a kričali jeden po druhom. Len tak som tam stála a čakala som kedy si ma niekto všimne. Po necelých piatich minútach prišla do triedy nižšia už staršia pani. Keď ju žiaci uvideli, v tichosti sa posadili a konečne ma zazreli

,,Žiaci, chcem vám predstaviť vašu novú spolužiačku. Volá sa Emily Morgan. Porozprávaj nám niečo o sebe."

Pani učiteľka bola celkom milá a prekvapilo ma, ako ich dokázala tak rýchlo utíšiť. Chytila ma za chrbát a posunula ma o krok v pred aby som začala hovoriť. Pamätáte si, ako som na začiatku písala že nemám z novej školy strach ani obavy? Hahaha, aká je len dokážem byť vtipná, keďže práve v momente, keď som mala začať hovoriť, všetky tie divné pocity a strach si jednoducho prišli ku mne bez opýtania, či môžu. Lenže aj keby sa opýtali, poslala by som ich v slušnosti do teplých krajín.

Pochopila som, že nemôžem ostať večne ticho práve v momente, keď odo mňa všetci očakávajú, kedy sa im konečne predstavím a niečo menej o sebe poviem, tak som sa rozhodla začať konečne hovoriť s vedomím, že čím skôr začnem, tým skôr skončím a budem si môcť konečne sadnúť na miesto a tváriť sa že sem patrím už dlho.

,,Pochádzam z Redmondu. Keď som bola menšia, presťahovali sme sa do Ria a neskôr sme bývali aj v Ohiu. Mám 16 rokov. Žijem s adoptývnymi rodičmi na okraji mesta tu, v Stockholome....."

,,To znamená, že si adoptovaná?"

Prerušilo ma dievča, ktoré mi bolo veľmi povedomé, ale nikdy predtým som ju nevidela.

,,Áno. Adoptovali ma, keď som mala 4 roky. Neviem, prečo som bola v detskom domove, nepoznám ani svojich pravých rodičov, ale som šťastná s touto rodinou."

Obzrela som sa. Všetci vyzerali akoby nechápali o čom hovorím. Po skončení môjho monológu či dialógu - nazvite si to ako chcete, som si konečne mohla sadnúť a tváriť sa že tu nie som. Všetko by bolo fajn, keby sme nemali na každej hodine iného učiteľa a ja som sa musela znova predstavovať. Čo sa týka učiteľov boli celkom v  pohode. Ani neviem ako a zazvonilo na prestávku, našťastie, na tú obednú. Akurát som bola veľmi, veľmi hladná. Vošla som do jedálne, zobrala si tácku s jedlom a sadla som si čo najďalej. Otvorili sa dvere a dnu vošlo dievča z triedy. Smerovala priamo ku mne.

,,Ahoj, ešte som sa ti nepredstavila. Volám sa Maggie Whotshon. Zaujal ma tvoj príbeh. Tiež som z detského domova. Ako sa volal ten, v ktorom si bola?"

Nevedela som presný názov. Vlastne som o tom domove nevedela nič. Nevedela som ani to, kde sa nachádza.

počas môjho premýšľania nad tým čo jej poviem som sa rozhodla jej povedať pravdu miesto klamania, pretože ak mám byť toto moja nová a zároveň prvá kmarátka z tohto mesta, tak som nechcela zakladať naše priateľstvo na klamstve.

,,Noo.. neviem, nepamätám si."

Pozrela na mňa jej veľkými modrými očami a usmiala sa.

,,Chápem, veď si bola malá keď si ťa adoptovali."

Maggie si ku mne prisadla a dali sme sa do jedenia. Počas celej prestávky sme boli ticho len sme sa občas na seba pozreli. Skončila obedná prestávka a vybrali sme sa na naše posledné dve hodiny a potom konečne domov.

Maggie si sadla ku mne a začala mi rozprávať jej životný príbeh. Všimla som si že máme dosť podobné deje nášho životného príbehu. posledné dve hodiny sme mali zastupované, čiže sme sa mohli rozprávať celé dve hodiny a nikto nás neupozornieval a nemal chuť nás poslať za dvere.