Ako pieseň zabudla spievať.

I do not listen u.

,,Wenteria, prosím, vypočuj ma." Stála som na veľkom schodisku rozprestierajúcom sa po veľkej vstupnej hale. Pozrela som  sa za hlasom. 

Stál tam vysoký muž s pár dňovým strniskom, čierne vlasy mu prekrývali polku tváre a oči, rovnako čierne vypovedali ako sú na mňa nahnevané. 

,,Nie nebudem Ťa počúvať!" Zrevala som. Ústa som si prekryla a pozrela sa na odraz niekde blízko mňa. Hneď ako som seba uvidela zdesene som otvorila oči. 

Rozhodne som toto nemohla byť ja. Vyzerala som staršie. Mala som tmavé kučery spletené do copu. Pozrela som na chlapa, ktorý na mňa hovoril.

,,Nemôžem teraz s tebou hovoriť. Musím ísť, skontrolovať deti." Nečakala som na odpoveď a išla. Cestu som nejakým zázrakom poznala.

,,Teraz ma počúvaj ty v mojej hlave. Som tvoja prastará mama. Ešte pár krát sa stretneme."  Usmiala sa. Vedela kto som?

Otvorila dvere do nejakej miestnosti. Rozložila podložku a začala meditovať. Zatvorila oči. Objavila som sa naproti nej. Rozbehla sa ku mne a objala ma. 

,,Okej, kto si a čo tu robím?" Odsunula som sa od nej.

,,Ou jasné. Wenderia som Wenderia. Teda tvoja prastará mama. Rozprávame sa spolu už pár rokov a ani o tom nevieš." Vydesene som na ňu hľadela. 

,,Ako to myslíš rozprávame sa spolu už pár rokov?" Objavili sme sa naproti sebe pri stolíku, na ktorom stál pohár s kávou. 

,,Kapučíno presne ako máš rada. Dve lyžičky medu?" Musela som sa postaviť od stola. 

,,Čo to tu na mňa skúšaš? Je to úplne desivé." Pozrela som sa na ňu.

,,Okej fajn. Viem, že to teraz tak vyzerá, ale potrebujem, aby si ma vypočula." Podišla ku mne a chytila mi ruky v milom geste. Posadili sme sa ku stolu.

,,Okej spusti." Povedala som a odchlipla si z kávy. Ona sa pozrela na mňa na kávu a znovu na mňa.

,,Dobre. Wenderia, som z minulosti. Mohlo ti to dôjsť keďže som tvoja prastará mama. Narodila som sa do sveta v ktorom vládla vojna. Bola to vojna, ktorá tu vládla ešte dlhšie ako ja sama. Máme obe vďaka nej veľmi netradičné schopnosti. Rovnako ako  vďaka nej musíme dávať určitú daň." Poukázala na ornamenty na mojej pokožke.

,,Vojna bola už niekoľko desiatok rokov. Vďaka môjmu otcovi sme vybudovali, školy, u vás v novom svete sú to väzenia, v ktorých sa učíte bojové umenia, kultúru, umenie, jazyky a iné ďalšie."

,,Počkaj počkaj, takže najskôr postupne čo sa stalo pred tým ako začala vojna?" Znovu som si odchlipla z kávy.

,,Ou jasné. Vojna začala kvôli tomu, lebo neprirodzený, čiže negatívny boli potláčaný, vytlačili ich pozitívny do úzadia. Vďaka mieru a sile, ktorá ti koluje v žilách sme mali možnosť to zastaviť. S pozitívnymi sme začali žiť v miery. A teraz ma veľmi dobre počúvaj, tento mier už dlho nebude. Teda pozitívny a negatívny začnú viacej spolupracovať, lebo niektorý negatívny sa postavia proti všetkým. Začnú väčšie a väčšie vojny." 

,,Čo to robí so mnou do frasa." 

,,Ty si kľuč. Nezabudni láska v tvojom živote je veľmi dôležitá a vďaka nej nájdeš svoj skutočný potenciál. Sakra už sa zobúdzaš." Začala som blednúť a miznúť.

,,Nezabudni, kto si." Povedala svoje posledné slová

Keď som otvorila oči videla som okolo seba Jacka, Kreatu a Jackovú smečku. Ležala som na lôžku, prístroje okolo mňa pípali a naznačovali, že som živá. Všetci sa pozreli na prístroje.

,,Hej, čo tu stojíte, jak keby ste boli na pohrebe." Pozreli sa na moje otvorené oči a môj úsmev. Kreata sa rozplakala a objala ma tak silno až som nemohla dýchať.

,,Okej pusti ma, čo sa stalo?" Všetci na seba pozreli a potom v zápätí pozreli na mňa.

,,Na tri minúty si bola mŕtva." Zdesene som pozrela na Jacka a na všetkých okolo mňa. Odpojila som hadičky zo seba a posadila sa, zvesila som nohy z postele.

,,Hoooohoo, nie tak rýchlo dračica." Pridržiaval ma Jack rukou na mojom ramene. Pozrela som do jeho šibalských očí, ktoré teraz svietili nevšedným šťastím. Odsotila som jeho ruku.

,,Viem, chodiť aj sama." Povedala som a išla si po veci. Zamotala sa mi hlava, pridržala som sa stoličky, ktorá bola kúsok odo mňa. 

,,Tak nemyslím si, že vieš úplne bezpečne chodiť."  Znovu som započula ten hlas. Prečo musí byť v tej istej miestnosti ako ja. Ani som na neho nepozrela a zastrela  malý priestor v ktorom som sa prezliekla.

,,Slečna, potrebujeme skontrolovať váš bio čip." Započula som slová pravdepodobne sestričky. Natiahla som ruku cez látku, naskenovala ho.

,,Okej, ak sa do zajtra nič nezmení tak nemusíte chodiť. Len určite dodržujte pravideľnú psychickú hygienu pre vaše schopnosti." Poznamenala a odišla z miestnosti. 

Keď som bola oblečená vyšli spolu so mnou všetci. Pozrela som za seba ako na mňa všetci pozerali desilo ma to.

,,Hej. Dobre bola som "mŕtva" ako ste to vy nazvali, ale ja som reálne žila. Bola som len na, menšej návšteve. Ak na mňa všetci budete takto pozerať tak nebudem mať inú možnosť ako sa vypariť." 

Všetci mlčky prikývli ale naďalej ma prenasledovali. Vyšli sme z kliniky.

,,Okej, ak ma ospravedlníte mus...." Nedokončila som myšlienku, lebo som započula kričiacu ženu a plačúce dieťa z diaľky.

Pozrela som sa a videla kybertechnika. Zaraďujú sa do skupiny mágov ale nikto o nich nehovorí, lebo žijú veľmi krátko. Niekedy sa nedožijú svoje prvé narodeniny. Preto ma prekvapilo, že som videla muža stredného veku. Rozbehla som sa za nimi. 

Musela som niečo vymyslieť ale čo? Ako hovorila Wenderia, mám sa zamerať na lásku vo svojom živote. Ale moja láska je osoba, ktorá mi dáva najviac utrpenia. Musela som vynaložiť všetko k tomu, aby som urobila ten zázračný krok. Prišla som k Jackovi, ktorý stál kúsok odo mňa s pootvorenými ústami. 

Chytila som sa príležitosti pribehla k nemu, chytila ho za temeno hlavy a svoje pery spojila s tými jeho. 

Bol prekvapený, a z počiatku nespolupracoval, ale keď zistil, že ktorá bije chytil ma okolo drieku a pritisol si ma bližšie. Jeho pery boli presne také ako si pamätám, plné a hebké. Zabudla som aj na to prečo som to urobila dokým som necítila brnenie v rukách a v nohách a keď som cítila energiu, tak silnú až som ju neudržala odsunula som sa a jedným mávnutím ruky bol mág na Zemi.  Odhodila ho moja energia ďaleko, mohlo to byť niečo cez šesť metrov. Žena s dieťaťom na mňa hodili ďakujúci pohľad. 

Muž sa pozviechal, svoj zdroj všetkej energie znovu zresetoval a poslal na mňa tlakovú vlnu. Bola som však rýchlejšia a skôr ako sa ku mne dostala som ju presunula do vzduchu.

,,Heh, takže aj v tebe je mágia. Čo si, upír, vlk, mág alebo nejaká vúdú žena?" Zasmial sa a poslal na mňa vlnu plameňov. Znovu som sa snažila ubrániť ale problém bol ten, že ak by som obránila iba seba osoby za mnou by mohli zhorieť. Snažila som sa spraviť tlakový štít, ale ani raz mi nevyšiel, nikdy.

,,Wende, nie!" to už však bolo neskoro a plamene ma pohltili.