Mäso

1. Kapitola

Záznam z denníka Williama Harpera

11.03.1949

Dnes sme dorazili. Nielenže sem mňa a moju ženu dovliekli násilím, čakali nás tu aj dlhé hodiny prehliadok a vypočúvania. Vedel som, že na tej zmluve niečo nehrá, mal som si ju prečítať lepšie. Musím im však nechať jednu vec, s mojou tehotnou ženou zachádzali jemne.

Chcel som len pracovať ako vedec, chcel som len robiť experimenty, ktoré by posunuli ľudstvo ďalej. Je na to priam skvelý čas, vlády sa obávajú návratu vojny a preto chcú vyvíjať stále nové zbrane... Problém je len jeden, v Londýne je vedcov, ako mravcov. Dopekla, ak by som chcel uspieť tam, musel by som mať aspoň o desať rokov skúseností viac, než mám. Pre mladých vedcov tam nebolo miesta.

A potom prišiel ten prašivý diabol, aj s jeho zmluvou. Dlho som nepremýšľal a podpísal som ju. Bola to príliš dobrá ponuka. Sľúbili mi, že dostanem vlastné laboratórium a všetky potrebné financie. Jediné, čo mi nepovedali bolo to, že to laboratórium dostanem v socialistickom Česko-slovensku. Hneď na druhý deň od podpísania vzali mňa aj moju ženu a dopravili nás sem. Chcel som zrušiť zmluvu, ale tí bastardi mi to nedovolili a tak som tu. Musím priznať, že Česko-slovensko je nádherné. Celý svoj život som prežil v zadymenom Londýne, preto sa mi zdajú pláne tejto zeme tak nádherné. Kopce, rieky, polia... Aj ľudia sa tu zdajú iní, neviem čím to je, ale vyzerajú skormútene. Sú to veľmi srdeční ľudia, no sú veľmi zachmúrení. Zajtra mi vraj ukážu moje laboratórium a ja si budem môcť najať nejakú výpomoc.

Moja žena má o tri dni termín, dúfam, že z tých nervov nebude rodiť skôr. Neustále mi nadáva. Nedokáže pochopiť, prečo som tú zmluvu podpísal. Je pravdou, že tu sú horšie podmienky na život, než v Londýne, no ja som dostal prísľub veľkého majetku. Pokiaľ to tí ľudia splnia, budeme si so ženou a dieťaťom žiť v luxuse.

So ženou sa hádame ešte o jednej veci. Aké dáme meno nášmu dieťaťu. Moja žena ho chce nazvať Harry, po jej otcovi a v prípade, že to bude dievča, Harrieta. Ja nesúhlasím. Aby sa moje dieťa volalo Harrieta... Nie je to vtipné?

Včera som počul meno jedného z vojakov, ktorý nám pomáhali so sťahovaním. Volal sa Ivan. To meno sa mi páčilo a rád by som ho dal svojmu synovi. Viem, že sa páči aj mojej žene, no nechce to priznať... Je hrozne tvrdohlavá.

Niekto klope na dvere, pravdepodobne potrebujú vybaviť nejaké formality.

Elise

Z jej príjemného podriemkavania v policajnom aute, ju vyrušila vysielačka.

„Hliadky v blízkosti parku, od anonyma máme nahlásené telo, pravdepodobne nejaký bezdomovec, ale mohli by ste to ísť niekto obzrieť?" Ozval sa hlas z vysielačky a ona otrávene pozrela na svojho parťáka, Martina.

Pokrčil plecami a vzal vysielačku. „Nie sme ďaleko, vezmeme to."

Elise si vzdychla. „To vážne? Za pätnásť minút nám končí služba..." Bola otrávená. Celý deň sa naháňali za nejakým dílerom, no nakoniec sa ukázalo, že to je len decko, ktoré sa chcelo zahrať na machra pred kamarátmi a vymyslelo si, že predáva tvrdé drogy, čo bol v skutočnosti kypriaci prášok jeho matky. Tŕpli jej nohy a bola unavená. Zívla a potom zapla sirénu. Sledovala ako Martin štartuje a pozrela sa z okna. Dúfala, že to nebude ďalšie telo. Poslednú obeť tiež našla ona a Martin. Bol to dosť desivý zážitok. Tá mladá žena, ktorú našli pred pár dňami bola nahá a z teľa jej chýbali kusy mäsa. Niektoré boli vyhryznuté, iné vyrezané. Nebolo pochýb, že tu riadi nejaký kanibal. Nebolo to po prvý krát... Bolo to zvláštne, ale toto mesto malo s kanibalmi dlhú históriu. Rozhodne to nebolo prvý krát, čo sa tu nejaký objavil.