You Are Here

Summertime sadness

*Píše do PC*

Čo iné si želať. Letné prázdniny. Hneď ako škola skončí, v každom z nás je toľko radosti, len z toho že ostaneme dva mesiace doma. No koľkí z nás si tie prázdniny naozaj aj užívajú? Chodíte na dovolenky? Festivaly? To by sa aj dalo. No čo potom? Na dovolenke ste približne 2 týždne maximálne. Niektorí menej niektorí možno viac. Ak sa nad tým tak zamyslím, čo vlastne robím ja cez letné prázdniny? Pozerám dookola tie isté seriály a filmy, ktoré som videla už tisíckrát, hrám hry, najlepšie tie, kde je virtuálna realita, aby som nemusela riešiť tu skutočnú. Neviem čím to je, ale obdobie leta pre mňa zvyčajne nie je to najšťastnejšie. Nechcem sa tu teraz ľutovať, ale je to pre mňa ako pesnička summertime sadness. Kto vie prečo. Všeobecne nerada hovorím o svojích pocitoch. No, kto v mojom veku áno. Mám 17 rokov. Nie je to až také nezvyčajné.. len v tom prípade, ak by sa to trošku ztvrtlo, ale to sa nikdy nestane. No naspäť k veci. Je lepšie ak nikomu nič nehovorím veď prečo by to niekoho malo vôbec zaujímať? Každý sa snaží žiť svoj život a neriešiť tých druhých. Jedine v tom prípade, ak ide o nejakú drámu, alebo ohováranie. To radi robíme všetci však? Načo to hovoriť niekomu, keď ani neviem, či tomu človeku verím alebo nie. Ja mám lepší nápad. Písať si všetko do notebooku, pretože z mojej vlastnej skúsenosti, ... denníky a diáre, nie sú až také bezpečné. No, to je už iný príbeh. Škoda že nie som veľmi dobrá s vyjadrovaním svojich pocitov. Viem, že je to len písanie do notebooku, ktoré si nikto nikdy nebude čítať, ale aj tak. Snažím sa nájsť tie správne slová, no zamotávam sa vo vlastných myšlienkach. Všetko je oveľa jednoduchšie, ak to povie niekto za mňa. Napríklad citáty, básne, pesničky. Robíme to skoro všetci. Dobrým príkladom je Instagram. Ak sme smutní, dávame si na storky smutné citáty, pesničky a podobne. Možno že to niekomu naozaj pomáha, no budem teraz úprimná. Ja to robím väčšinou preto, lebo chcem aby to videla jedna konkrétna osoba. No je blbé si myslieť, že práve tej osobe to dôjde. Ľuďom uniká skoro všetko, aj keď im to napcháte rovno pred oči. Neviem ako inak to opísať.
Na dnes by to už aj stačilo. Nenapísala som síce všetko čo by som chcela, ale ako by povedal môj psychológ, je to malý krok na ktorý by som mala byť hrdá. To že som sa odhodlala, aspoň do tohto, hovorí za všetko. Trochu sa cítim zle, pretože som tam písala strašne nepodstatné veci, ale to s tým letom má naozaj začína vytáčať. Už by som sa mala prestať strácať, vo vlastných myšlienkach.
Vonku je krásne. Svieti slnko no aj tak mám ten taký blbý pocit. Mala by som sa asi ísť prejsť. Obliekla som si prvé čo som videla na stoličke. Naozaj nemám náladu prehľadávať celú skriňu. Rozhodla som sa, že sa pôjdem prejsť k rieke neďaleko od toho kde bývam. Hoci, je naše mesto malé a neskutočne nudné, aj tak to má niečo do seba. Atmosféra sa nezaprie. Žilo by sa mi tu celkom dobre, ak by som tu nepoznala skoro všetkých. Posledné po čom túžim, je vidieť tie krásne tváre mojich spolužiakov ešte aj teraz. To by mi určite zlepšilo deň. Chvála Bohu, je ešte len 18:30 a väčšina z nich vonku nemá zatiaľ v pláne ísť, pretože sa chystajú na večerné výpravy. Mama mi vždy hovorí, žeby som mala chodiť von častejšie, pretože som príliš bledá a môj mozog nedostáva dostatočný prísun kyslíka, preto som tak mimo... Že vraj. Mohla som si so sebou vziať slúchadlá, no na to som az príliš paranoidna. Rada počúvam čo sa okolo mňa deje. Asi by som mala zájsť pozrieť babku, veď aj tak nemám nič v pláne. Býva len kúsok od mojej bytovky. Pomalým tempom som k nej došla. Vošla som do bytovky a nebudem klamať. Mám celkom strach z toho ich výťahu. Je úplne zastrčený v kúte a mám pocit, že na mňa niekto vyskočí. Našťastie som to zvládla. Vystúpila som na 6. poschodí a zaklopala. S úsmevom mi otvorila babka, ktorá sa tiež očividne celkom nudí. Privítali sme sa a šla som hneď do obývačky. V telke mala zapnuté správy ako zvyčajne. Začala mi rozprávať o tom, že nemám chodiť sama po večeroch vonku, ani odpisovať cudzím mužom na internete. Tak to je stále, keď tu prídem. Vždy dostanem lekciu, pretože, babka zabúda, že už nemám 10 rokov a viem celkom dobre rozoznať, s kým si píšem na internete. Starší ľudia by naozaj nemali pozerať správy. Všetko potom vidia negatívne. Všade samá vražda, znásilnenie a lúpeže. Začínam byť z toho nervózna už aj. Práve mi došlo, že pôjdem sama domov. Večer po tme. Najradšej by som bola, ak by ma niekto odprevadil, aj hore výťahom rovno pred byt. To mám z tých seriálov, filmov a dokumentov ktoré stále pozerám. Mala by som sa s tým krotiť, ale keď ono to je také fascinujúce. Jednoducho si s nedokážem pomôcť. Ani som si neuvedomila, ako rýchlo čas zbehol a už bolo 21:20.
"Dávaj na seba pozor" povedala babka, pri tom ako ma vyprevádzala z bytu.
"Neboj sa budem" zasmiala som sa a uistila ju. Vkročila som zas do toho hrozného výťahu, ktorý mi naháňa neskutočný strach. Veď hocikto si ma môže len jednoducho privolať. Asi by som mala prestať premýšľať a radšej si pohnúť domov. Cesta zbehla neskutočne rýchlo. Zase ten výťah. Blbý pocit. Po páru sekundách, som sa z neho dostala von a čo najrýchlejšie otvorila dvere do bytu. Nech robím čo robím, blbý pocit začínam mať čím ďalej, tým viac. Leto vo mne vo všeobecnosti vyvoláva čudný pocit, ale tentokrát je to ešte zvláštnejšie. Už by som si aj dokonca myslela, že som niečo zahliadla na chodbe. Asi začínam mať vidiny z toho aká som paranoidna. Zasmiala som sa sama nad sebou a odišla do izby.