Uväznená v sne

1.

Nie. Už zase to začína. Mám pocit na zvracanie a hlava sa mi točí, akoby bola v nejakom strašnom víre vetra a vody.

Prestávam vnímať realitu okolo seba a upadám do hlbokej temnoty svojich zvláštnych, miestami dokonca upokojujúcich myšlienok.

Myslím, že je to ojedinelý stav, ktorý sa nedeje len tak hocikomu, ale ja som si už na tieto prapodivné hry, ktoré hrá so mnou môj mozog zvykla.
Neupadám do tohto stavu pravidelne, ale dosť na to, aby si to okolie skôr či neskôr všimlo. Zatiaľ si to však nikto z ľudí nevšimol a ja mám celkom dilemu, či sa s tým mám niekomu zdôveriť.

Poďme sa ale vrátiť k mojej poslednej, nazvime to, strete vedomia.

Sedela som akurát doma a snažila som sa písať úlohy. Celý deň som však nebola vo svojej koži a keď na mňa prišla úzkosť, tušila som, čo bude nasledovať. Zachvíľu som už bola mimo úloh aj normálneho sveta. Tentokrát sa však stalo niečo zvláštne, iné ako zvyčajne.

Zobudila som sa uprostred púšte.
Nikde neboli žiadni ľudia iba piesok a sem tam sa mihol nejaký ten ker alebo kaktus.
Bola som úplne dozorientovaná a horúčava do mňa narážala zo všetkých strán, ako keby som bola magnet na teplo. V ústach som mala vyschnuté a žalúdok, keby som ho mohla videť, by vyzeral ako zoschnutá slivka. Keď sa mi v hlave rozjasnilo, začala som sa strachovať o svoj život. Veď čo predsa zmohne osamelé, vyhladované dievča uprostred púšte?

Učili ma však, aby som sa nevzdávala a preto som sa postavila na nohy a začala kráčať. Svoj cieľ som mala stále pred očami, nájsť ľudí, ktorí by mi pomohli.

Nemyslite si však, že som nikdy nespadla, alebo že moja cesta bola jednoduchá. To nie! Aj keď, nechcem sa tu sťažovať, lebo nikto nemá ideálny život bez starostí. Myslím si ale, že zobudiť sa osamelý na púšti, bez vody a jedla nie je sen nikoho.

Po približne pol dni bolestivého kráčania som v diaľke uvidela niečo, čo sa podobalo na starú, polorozpadnutú vežu. Zrýchlila som krok a po sto metroch som vedela rozoznať studňu. Ihneď som sa tam rozbehla a keď som zistila, že vďaka tomuto zostanem nažive minimálne ďalšich pár hodín, hodila som sa na kolená zo šťastia a vďaky Pánovi.

Keď som sa napila a na chvíľu si odpočinula, ako keby ma osvietilo zázračné svetlo a ja som vyskočila na nohy.
Napadlo mi totiž, že keď tu je studňa, musia byť nablízku aj ľudia. Nezačala som ani hľadať a započula som v diaľke hlasy detí. Boli to radostné výkriky a výbuchy smiechu. Aj ja by som najradšej kričala ale bola som vyčerpaná a ledva som chodila.
Premohla som sa však a išla som za hlasmi detí.

O hodinu neskôr som ležala na provizórnej posteli, poskladanej prevažne z dreva a niečoho, čo som nedokázala identifikovať. Momentálne ma však moje zloženie postele trápilo zo všetkého najmenej a ja som bola z celej duše vďačná. Ďakovala som týmto ľuďom, že nie sú zabijácky kmeň, ale pohostinní ľudia a ďakovala som Bohu za to, že som nezomrela a s Jeho pomocou sa dostala až sem.

Ráno ma zobudili neznáme hlasy a kým som rozmýšľala kde som, prehral sa mi v hlave včerajší deň. Nevedela som, ako som sa dostala na púšť. Spomínam si, ako som si písala úlohy a potom mám v hlave tmu. Spomienky sa mi vracajú, až keď som sa na pokraji síl zobudila na púšti.

Počkať! Prečo nie som doma za stolom s bolesťami hlavy, ale ležím v starej chatke s neznámymi ľuďmi okolo seba?

Vždy keď upadnem do tohto stavu, tak sa zobudím doma. Síce ma vždy bolí hlava ale som doma!
Nikdy sa mi ešte nestalo, že by som v sne vedela kto som, ale teraz si viem spomenúť na rodičov aj všetky detaily z môjho života a vôbec, ani náhodou sa necítim ako vo sne.