Deoyx

1. kapitola

Keď sa Peter vrátil domov, opatrne položil na stôl striebornú fľašu a vyčerpane sa zvalil do zodratého, kedysi červenožltého kresla. Jeho otec Richard vykukol zo spálne a pri pohľade na fľašku sa mu rozžiaril pohľad. Pomaly sa k nej došuchtal a nedočkavo ju schmatol.

„Deoyz," nahlas prečítal a v starom hlase bola počuť značná úľava. „Synak, bol najvyšší čas. Ak už nemôžeme mať Deoyx..."

„Prečítaj, čo sa píše na zadnej strane," prerušil ho Peter.

Richard poslúchol a prižmúril oči, aby rozoznal drobné písmenká. „Jedna dávka obsahuje osemdesiat percent deoyzimínu. No a čo má byť? Liek ako liek."

„To nie je liek," nervózne vyhlásil Peter a vyskočil na nohy. „To je... podvod. Dal som za tento odpad štyridsať jednotiek, rozumieš? Štyridsať jednotiek za nič. Osemdesiat percent deoyzimínu nestačí ani na potlačenie choroby, len na zmiernenie príznakov. Znížili koncentráciu, ale neobťažovali sa to nikomu povedať."

Richard neveriacky krútil hlavou a vrátil fľašu na stôl. „Choď to vrátiť."

„Nemôžem. Skúsil som to a odmietli. Nové interné predpisy. Kyslíkové preparáty sa nedajú reklamovať. Jednoznačne mi dali najavo, že si mám dať odchod. Som rád, že ma odtiaľ nevyhodila ochranka."

Jeho otec bol ako omráčený. „Čo budeme robiť? Mama má silný zápal pľúc." Prehrabol si riedke biele vlasy a sklonil hlavu.

„Daj jej to a dúfaj, že to pomôže," trpko odvetil Peter. „Pokúsim sa vziať si ďalšie zmeny navyše, aby som si mohol dovoliť kúpiť Deoyx."

„Zajtra nastúpim do fabriky aj ja. Viem, že ma vezmú, majú nedostatok manipulačných pracovníkov pri páse. Koľko máš jednotiek na čipe?"

„Dvadsaťdva."

„Zvládneme to. Koľko stojí dávka Deoyxu?"

„Päťsto jednotiek. Samozrejme, najnižšia koncentrácia."

„Kým nazbierame toľko jednotiek, mama umrie."

Peter beznádejne hodil rukou. „A čo mám robiť?"

„Úver."

„Zničilo by nás to. Ak by sme aj obaja začali ťahať dvanástky vo fabrike, do konca života by sme celý dlh nesplatili. Splátkový kalendár je príšerný. Pár mojich kolegov prišlo o všetko. Touto cestou sa nevydám. Deoyx je skvelá vec, ale musíme nájsť iný spôsob."

„Takto ty miluješ svoju matku, ktorá ti dala život?" rozčúlil sa otec. „Obrátiš sa jej chrbtom, tak ako si to spravil Kristíne? Si prekliaty zbabelec, vieš to?"

Peter sa zahanbene odvrátil. Deň, ktorý zažil ako šestnásťročný, sa mu vryl pod kožu ako večné memento jeho najväčšej hanby a roztrpčenia. Jeho najlepšia kamarátka z detstva, Kristína pracovala ako servírka v malej reštaurácii ponúkajúcej možnosť využitia regeneračných kyslíkových modulov. Začali sa spolu stretávať čoraz častejšie, ale skôr, ako mohlo ich priateľstvo narásť do niečoho väčšieho, cúvol. Kristína bola príliš revolučný typ, ako ju nazval počas jednej z ich častých hádok. Neprestajne rozmýšľala nad tým, ako je usporiadaná spoločnosť, búrila sa nad všadeprítomnou nespravodlivosťou. Peter jej to vyčítal, tvrdil, že všetko funguje tak, ako má, ale ona od svojho neustúpila. Nevedela pochopiť jeho povahu a on zasa, prečo sa nedokáže naučiť prijímať veci také, aké sú. Ona bola ako živý a výbušný plameň, zatiaľ čo on bol iba tichý a zadumaný tínedžer so záľubou v písaní básní, ktoré ju dokázali úplne pohltiť. Jeho nevyužitý talent ju privádzal do stavu čistej zúrivosti. Uvedomovala si, že nikdy v živote nič neuverejní, kým budú médiá pod kontrolou Únie. Jeho básne by cez cenzúru neprešli. Navyše ju rozčuľoval aj jeho prístup. Zdalo sa, že nič z toho ho netrápi.

A potom sa to stalo. Zaplietla sa s akýmisi pochybnými ľuďmi, ktorí mali v pláne prepadnúť konvoj s kyslíkovými preparátmi a zmiznúť s nimi preč. To, či mali v pláne sa skutočne rozdeliť s chudobnými, ako tvrdila Kristína, alebo ich iba predávať lacnejšie na čiernom trhu, zostalo iba v teoretickej rovine.

Skôr, než prišlo k celej akcii, podnikla polícia raziu. Pozatýkala všetkých podozrivých a po Kristínu si prišli do reštaurácie. Peter ju už v tom čase nevídal, lepšie povedané vyhýbal sa jej, ale zhodou okolností bol v ten deň v blízkom okolí. Stal sa svedkom toho, ako ju skupina ťažkoodencov vyvliekla za vlasy von. Kričala, bránila sa, kopala a opľúvala všetkých naokolo. Preklínala policajtov a ich rodiny. Keď ich prirovnala k fašistom, vybuchli od zúrivosti.

Peter stál meravo ako soľný stĺp. Z vedľajšej uličky, v ktorej sa skrýval, všetko sledoval. Po lícach mu tiekli potoky sĺz. V šoku zazrel, ako sa policajná čižma zaborila do jej úst a vykopla jej zuby spolu s hustým chuchvalcom krvi. Ďalší z policajtov jej rozmlátil s obuškom kolená a ostatní po nej dupali, kopali a skákali. Kristíne sa podarilo porezať nožom jedného z policajtov do nohy tesne pod kolenom. Zareval od bolesti, schmatol ju za husté vlasy a oprel jej hlavu o obrubník. Vtedy Kristína, zakrvavená na nepoznanie, zbadala vydeseného Petra. Čosi zamrmlala, ale zmĺkla, keď jej policajt dupol na krk. Ozvalo sa nechutné zachrapčanie zlomených väzov a Peter vzal nohy na plecia. Doma plakal ako zmyslov zbavený a všetko vyrozprával rodičom. Matka ho utešila, ale otec si ho premeral zvláštnym pohľadom a odmietol sa k tomu vyjadriť. Peter žil pár mesiacov v strachu, že si preňho policajti taktiež prídu a len ťažko v noci zaspával.

„Čo som mal robiť?" spýtal sa otca, precitnúc z nepríjemných spomienok. „Nemohol som jej pomôcť. Porušila zákon a niesla dôsledky. Napadla policajtov."

„Si jeden z tých, ktorí žijú s klapkami na očiach a držia pri moci ľudí, ako sú oni," zakričal otec a ukázal prstom na veľkú obrazovku televízora. „Kŕmia nás nezmyslami a myslia si, že im to prejde."

Televízor v ich dvojizbovom byte bol štátny. Peter si spomenul na otcovu radosť, keď im ho z fabriky priviezli. Čo na tom, že sa vysielali iba schválené programy? On bol zmierený so stavom vecí, keďže odmalička vyrastal v novom systéme a nekriticky prijímal realitu takú, aká bola. Jeho otec patril ku generácii, ktorá si pamätala iné časy. Rozčuľovalo ho, ako sa väčšina mladých prispôsobuje režimu bez toho, aby rozmýšľali nad zmenou.

Peter pocítil, ako ho otec schmatol za rameno a donútil prísť k oknu. Bola už noc, ale v meste svietilo množstvo svetiel a reklamných hologramov. Najnovšie sa na oblohe zjavil nápis s reklamou od Bertmana:

DOVOLENKA S DEOYXOM – TÝŽDEŇ ZA VÝHODNÝCH 20 000 JEDNOTIEK!

„Čo vidíš?"

„Obyčajnú reklamu," odvetil Peter. „O čo ti ide?"

Otec od rozčúlenia v tvári očervenel a vyhrnul mu rukáv na pravej ruke. Na predlaktí mal tmavú značku. „Vymývajú ti mozog, vari to nechápeš? Sledujú ťa! Chodíš s čipom a je ti to úplne jedno."

„Čo viem určite, je to, že vďaka čipom dokážu zabrániť ďalším vojnám a teroristickým útokom," bránil sa Peter. „Neustále sa ma snažíš o niečom presviedčať. Viem, čo je správne a čo nie. Nepáči sa mi politika spoločnosti, ktorá sa hrnie za ziskom, ani to, že je cena Deoyxu umelo vyháňaná nahor. Ale s tým nič nespravím!"

Mladý hlupák, pomyslel si otec. Stále neprebudený. Stále v tom istom sne. Ako ho mám dostať späť na zem?

„Prestaňte."

Matka stála vo dverách spálne v deravej nočnej košeli, tmavé vlasy mala zopnuté gumičkou a biela, vycivená tvár vonkoncom nepripomínala krásnu ženu, akou bol pred rokmi. K ústam si neustále prikladala vreckovku, do ktorej vypľúvala krv. „Nehádajte sa stále. Ani jeden si nemusíte kvôli mne robiť starosti. Na budúci týždeň budem mať päťdesiatpäť rokov. Je to pekný vek na odchod. Nepotrebujem žiadnu záchranu."

Povedala to s takou istotou, že jej nemali ako oponovať a tušili, že by to k ničomu neviedlo.

„Aj tak si zoberiem navyše nejaké zmeny," znenazdajky vyhlásil Peter. „Otec môže zostať doma. Ja to zvládam bez problémov. Teraz by si si mala vziať Deoyz. Uľaví sa ti."

Otec iba mlčal, a keď o niečo neskôr sledoval, ako sa jeho žene vracia farba do líc, napadlo mu iné riešenie.