Posledný Monogus

3.

Keď som po ňom prešla rukou, rozsvietil sa ale hneď aj zhasol. Myslela som že sa mi zrúti celý svet.Zatočila sa mi hlava a na hrudi som pocítila tlak. Začalo sa mi ťažko dýchať a začali sa mi triasť aj nohy. Počula som ako niektorí zhíkli alebo si medzi sebou šepkali. Otočila som sa a hľadala som východ. Moje oči natrafili na veľké mramorové dvere a so sklonenou hlavou som sa k nim rozbehla. Rýchlo som ich za sebou zavrela a oprela som sa o stenu. Tlak v hrudi sa zväčšoval a ja som sa nemohla nadýchnuť. Bolo mi neskutočne zle. Som v tom. Počula som ako niekto otvoril dvere no hlavu som nezdvihla. "Alis. Zase máš záchvat paniky?" Zmohla som sa len na kývnutie hlavou. Dochádzal mi kyslík. "No ták! Dýchaj. To bude dobré, len sa upokoj." Podišiel ku mne a objal ma. Pocítila som jeho teplo a vycítila som jeho smútok. Neviem ako dlho sme tam takto stáli ale napokon som sa upokojila. "Už je dobre?" Opýtal sa. Znova som len kývla hlavou. "Brala si ráno lieky?"

"Áno" odpovedala som tichým hlasom.

"Dobre teraz sa tam vrátime a zistíme čo budeš robiť okej?"

"Okej" hlas sa mi už vrátil.

Chytil ma za ruku a pomaly ma ťahal k dverám.

Vošla som do miestnosti a otočila som sa k riaditeľovi ktorý nedokázal zakryť šok v očiach. Ukázal na roh miestnosti v ktorom sa na mňa usmievala sympatická asi tridsať ročná žena. V jej očiach som videla prekvapenie ale nebola tam žiadna ľútosť. Ako keby sa tešila. So sklonenou hlavou som podišla k nej. Samozrejme som si všimla tie pohľady ale snažila som sa to ignorovať. Podišla som k žene a ona sa mi predstavila: "Ahoj! Ja som Elesa! Budem ťa učiť po celý rok len ja. Ak by náhodou pribudli ďalší, budem vás učiť všetkých." Usmiala som sa na ňu "Myslím že už nikto nebude taký ako ja kedže toto sa nestalo celých tisíc rokov. Mimochodom asi to už vieš ale moje meno je Alisiana. V skratke Alis." Podala som si s ňou ruku a otočila som sa k pódiu. Ceremónia pokračovala avšak stále som na sebe cítila pohľady. Takto to pokračovalo asi ďalších dvadsať minút keď na pódium vystúpil chlapec. S modrými vlasmi a striebornými očami. Nemohla som z neho spustiť oči. Keď sa na mňa otočil, usmial sa ale ja som rýchlo sklonila hlavu. Nenápadne som ho pozorovala ako prechádzal po každom elemente a každý sa len rozsvietil tak ako u mňa.

 Pri poslednom sa stalo to isté. Vyrazilo mi to dych.

Takže nebudem sama.