„Olivia?" Zamávala mi pred očami pomerne veľká dlaň, pričom ma vytrhla z tranzu, v ktorom sa moja myseľ akurát nachádzala. Automaticky som svoje oči presunula z amatérsky namaľovaného obrazu, vzadu na stene, späť na postaršieho pána v čiernom obleku, bielej košeli s dvoma odopnutými gombíkmi, ktoré odhaľovali krk a časť jeho kľúčnej kosti, sediaceho na kresle pred konferenčným stolíkom.
„Hm..?" Snažiac sa niečo vyčítať z jeho hnedých oči, ukrytých za okuliarmi som jednoducho zamumlala.
Jemne sa usmial, pričom sa mu oči, ktoré boli doteraz dokorán otvorené, zúžili a svoj pohľad presunul do papierov, na pevnej čiernej podložke, na jeho prekrížených nohách.
„Pýtal som sa, či berieš stále tie lieky.." zopakoval očividne svoju otázku a skúmavo na mňa zdvihol zrak. Zamumlala som na súhlas a odvrátila pohľad na okno ležiace za ním, hneď vedľa toho nevkusného obrazu.
Musí sa mi nechať fakt, že v poslednej dobe som vedela veľmi dobre klamať.
Avšak nie teraz a nie v tejto chvíli. Dlane sa mi začali závratom potiť a cítila som ako mi vyschli pery. Pripadala som si, ako keby som zabehla 20 kilometrov, niekde na púšti v 40 stupňovej horúčave.
Neverila som si, konkrétnejšie svojmu hlasu. Vedela som, že keď sa pokúsim niečo zo seba dostať, hoci aj len jednoduché áno na jeho otázku, tak niekde v polovičke by sa mohol zlomiť.
Rýchlym pohybom jazyka som navlhčila pery a modlila sa aby si toho nevšimol.
Mihnutím oči som opäť vrátila svoj pohľad na jeho tvar, no keď som zistila, že sa na mňa uprene pozerá, vedela som, že aj tá mili-sekundička mu stačila na to aby si ma zdola nahor celú prečítal.
Periferne som videla ako zakrútil hlavou, počula ako si povzdychol, ako sa mu ramená pri tom úkone zdvihli a vrátili do rovnakej polohy ako predtým.
Jednoduchým ťuknutím palca na ľavej ruke vypol dosť drahé pero, čo zapríčinilo, že som mu začala venovať svoju plnú pozornosť a odtrhla sa od rátania okien na budove oproti tejto kancelárii. Nohy vrátil obe pevne na zem, predklonil sa na kresle a pravou rukou si rýchlym gestom zložil okuliare z nosa.
Ľavú ruku, v ktorej stále zvieral pero spolu so zápisnicou opatrne pustil pred seba až sa dotkla skleneného povrchu stola pred ním, pričom svoj stisk úplne povolil. Palcom a ukazováčikom tej istej ruky si potrel oči, ako keby naňho liezol neprekonateľný spánok a opäť si vzdychol. Možno toho už mal plne zuby. Byť na jeho mieste, už by som takého človeka dávno vyhodila.
Vedela som čo príde, keď sa opäť nadýchol..
„Olivia," začal jemne, „myslel som si, že toto už máme za sebou. Nechcem od teba nič iné, len to aby si bola úprimná." Dodal a jemne sa zamračil, ako keby dopredu vedel, čo chcem urobiť alebo povedať.
Jemne som prikývla na znak súhlasu a chrbtom sa oveľa viac zaborila do pohodlnej sedačky za mnou.
Môj mozog bol úplne vybitý, akurát mi pípalo v hlave červené svetlo, ktoré ukazovalo malý obrázok nabíjačky.
Hah, ako keby som si vedela dobiť mozog...
Keby to bolo také jednoduché, nebola by som v tejto situácií, nesedela by som opäť na tej istej sedačke a nepotrebovala by som riešiť takéto nezmysli..
Ale ako mi raz on povedal: „Keby bolo keby, boli by sme v nebi.."
