MHD.
Bežné ráno.
Sedíš oproti. Oproti nemu.
Zase.
Nič zvláštne.
Stretnú sa vám pohľady.
Iskra, žiaden výbuch. Pozeráš do blba. Určite vyzeráš blbo.
Frekvencia tepu sa nepochopiteľne zvýšila. Hladina cukru v krvi sa radikálne znížila a v tvojom bruchu sa rodí motýlia záhrada.
Americké klišé.
Sotva ťa pozná, no ty už máš napísaný jeho trojdielny beletrizovaný životopis.
Tváriš sa v pohode. Splývať s davom je tvoja špecialita.
Usmial sa.
Na teba?
Len tak?
Nie.
Tvoja prognóza-paranoja.
Nastúpi pár menších detí. Nevnímaš okolitý hluk. Uviazla si v čase. Odratávaš zastávky. 50-krát a stále ako po prvý raz.
Ako je to možné?
Niekde je chyba.
Napätie medzi koncami vodičov je priamo úmerne prúdu. Lenže tu nič neprúdi.
Žeby len jednosmerný? Pravdepodobnosť a kombinatorika sú nepoužiteľné. Zadanie nemá riešenie. Ďakuješ gravitácii, ktorá ťa drží pri zemi.
Tvoje druhé ja však pozná pravdu. Žiada priznanie.
Začalo sa myšlienkové súdne konanie. Popierať je zbytočné.
Pri ďalšom pohľade sa neubrániš úsmevu.
Zavrieš oči, oprieš si hlavu o okno a predstavuješ si veci hodné hollywoodskej scény.
Pretty women, hriešny tanec, fifty shades v jednom okamihu.
Otvoríš oči. Mamička s kočíkom. Vystúpil.
MHD.
Bežné ráno.
