,,Mamička prečo plačeš?" Nežná otázka drsne zasiahla doráňané srdce. Kyprá pôda, na ktorej boli poukladané kvety okrem dažda vstrebávala aj smútok a slzy. Plavé vlásky dievčatka boli skryté pod dáždnikom, no ebenové kučery vzdali svoj boj s vodou. Nemali potrebu sa skrývať alebo ochrániť, tak isto ako ich nositeľka.
Červené oči po dlhých minútach prešli z čerstvého miesta odpočinku na pohľad nevinného dieťaťa.
,,Náš úsmev je ako slniečko, ktoré hreje naše srdiečka. Niekedy ale potrebuje srdiečko aj oblaky a dážď, aby nevyschlo. Nože sa mi usmej ty zlaté štastie, pretože moje srdce práve umiera láska moja. Už pridlho na ňho pršalo." Povedala matka a pohladila dcéru po suchých vláskoch. Nedokázala rozoznať, či bol silnejší dážď alebo prudké slzy veľké sťa kryštály.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
