Ešte pred tým ako sa rozbalili sladkosti... a iné špeciály k NS

Príliš mladí na dospelosť

Kytice, bozky od rodičov a dlhé nemožné pátranie triedy plnej ľudí, s ktorými budem musieť zdielať najbližších osem rokov života. Celé to bolo neuveriteľne desivé.

Konečne sa mi podarilo vytrhnúť z vrúcneho objatia mojej mamy, v rýchlosti schmatnúť kyticu a vbehnúť do triedy. Bola tam zatiaľ len polovica mojich budúcich spolužiakov, ale aj tak z nich šla väčšia hrôza ako z rannej rozcvičky v letnom tábore, do ktorého som bol donútený počas prázdnin ísť. Všetci si prezerali každého opovrhujúcim súdiacim pohľadom. Bolo to tak príšerne kruté a desivé. Podľa môjho názoru bolo nad mieru neľudské vystavovať jedenásť ročné decká takejto situácii. Ale čo som mal robiť? Dostal som sa na osemročko, tak som tu.

Nervózne som si sadol do lavice a obzeral som sa okolo seba. I keď som bol skôr introvert dúfal som, že si ku mne niekto sadne. Lebo ak sedíte s niekym vzbudzujete pozornosť toho jedného jediného človeka, čo nie je tak zlé. Ak si k vám nikto nesadne a vy zostanete sedieť sami, vzbudzujete pozornosť všetkých.

Do triedy vošiel nejaký náhodný chalan. Pokúsil som sa naňho usmiať. On sa však len zaksichtil, prešiel popri mojej lavici a sadol si do zadu k inému z chalanov, s ktorým sa v momente pustil do reči, pričom mierne zazerali na mňa. Uvažoval som kvôli čomu ma ohovárajú tentokrát. Moja váha? Okuliare? Pehy? To že mám na sebe ružovkastú mikinu?

Pozrel som sa na ďalšie prichádzajúce dievča. Netipoval by som ju na jedenásť. V ruke držala kabelku, na perách mala jemný rúž, mini sukňu a samozrejme opätky. Prešla okolo mňa bez povšimnutia a pridala sa dozadu ku skupinke podobne dospelo vyzerajúcim dievčatám a chalanom.

Keď sa to tak vezme, všetci v triede vyzerali podozrivo vyspelo na to, že mali jedenásť. Bez problémov spolu začínali konverzáciu, dievčatá si chválili nalakované nechty, chalani si už vzájomne vymieňali mená na messngeri. A možno... oni boli tí normálni. Možno majú jedenásť ročné deti vyzerať takto vyspelo. Možno som bol ja ten, čo bol decko...

Odložil som čokoládu do ktorej som po celú dobu nervózne zakusoval (v poslednej dobe nejak často zaháňam nervy jedlom, mal by som s tým prestať) a smutne som si položil hlavu na lavicu.

A vtedy vošlo do triedy dievča, ktoré sa nedalo nevšimnúť. Malo obrovskú košatú ružovú sukňu, žiariace dúhové tričko s nápisom: "I love unicorns" a čelenku s ružových umelých kvietkov.
S úsmevom na tvári dohopkala k lavici v ktorej som sedel a ukázala na voľné miesto vedľa mňa: "Ahooj! Máš tu voľné?"

V momente som sa usmial a pravdepodobne aj očervenel: "Áno, samozrejme, sadni si."

Dievča mi úsmev opätovala a usadila sa na stoličku vedľa mňa: "Teší ma, som Christine."

Podal som jej ruku: "Potešenie na mojej strane... a... volám sa Luno."

Christinine oči sa rozžiarili ako dva malé lampášiky: "To je coool menoooo..."

Začervenal som sa: "Jej... hm... ďakujem. Ty máš... super čelenku."

Christine si chytila čelenku a usmiala sa: "Ďakujem, kúpila som si ju na festivale, kam ma zobral brácha."

Toto ma zaujalo: "Máš staršieho brata? To je super! Ja som vždy chcel mať staršieho súrodenca."

Christine sa zasmiala: "Ja mám oboje aj staršieho, aj mladšieho brata. Ver mi, je to príšerné. Omnoho radšej by som mala sestru."

Zasmial som sa: "Môžem ti niekedy požičať tu moju ak chceš. Má len tri roky, ale už teraz to je ten najhyperaktívnejší predmet vo vesmíre."

Christine sa zasmiala. Do triedy vošla stará paní, pravdepodobne naša triedna učiteľka. Vyzerala prísne, no ja som strach nemal. Už som sa nebál. Vôbec, ani školy, ani detí, ani šikany, ktorá ma prenasledovala od detstva. Už som sa nemusel báť. Mal som novú kamarátku, ktorá už na prvý pohľad pôsobila ako ten najúžasnejší človek, akého som kedy mal tú česť stretnúť. Mal som úžasnú kamarátku. Mal som Christine...

Tak, síce dneska slávim narodeniny ja, i tak som si dovolila dať darček všetkým mojim čitateľom v podobe tohto špeciálu. Snáď sa vám páčil, užite si Veľkú noc a ja sa idem zmieriť s tým, že som dospelá😅