A takto si tu žijeme

1.

1.

Už sú to dve hodiny čo cestujeme v nákladiaku. Vonku je tma, leje ako z krhly a my sa pomaly približujeme k naším pozíciám. Za normálnych okolností by sme tam šli za svetla, ale cisárske letectvo nám ledva dovolilo vystúpiť z vlaku. Už tam sme prišli o niekoľko našich kamarátov. Kvôli krytiu ideme dosť pomaly, nie sú zapnuté ani svetlá na nákladiaku. Ostatní deviati spia ako zabití, len ja nemôžem zažmúriť oka. Každú chvíľu nad nami počuť zvuk leteckého motora, ale naše protilietadlové kanóny strieľajú len sporadicky. Máme krízu čo sa munície týka a tak sa šetrí aj na miestach kde by sa nemalo. To som zvedavý koľko je toho nachystaného pre nás na stanovišti. Z kabíny vodiča sa ozve treskot na stenu ktorá oddeľuje kabínu od nákladového priestoru. Počujem zvuk otvorenia okienka na tej stene. Chlapi sa pomaly prebúdzajú keď sa ozve známy hlas: „Chlapi, preberte sa! Napraviť výstroj, nachystať zbrane až majú oficíri radosť. Už čoskoro tam budeme." Okienko sa zavrie a moji spolucestujúci sa pomaly dostávajú ku zmyslom. „Tss, čo na tom že tam pokapeme ako psy, hlavne že budeme mať uniformy krásne uhladené," ozval sa večne mrzutý Nikolaj. „Keď už tak, poberieme so sebou čo najviac tých cisárových idiotov," pridáva sa Frederik. Títo dvaja sú čudná dvojka. V boji sú vždy spolu a i keď to niekedy vyzerá že by sa pozabíjali navzájom, vždy si vedia perfektne pokryť jeden druhého. Výstroj sme si skontrolovali a napravili, zbrane máme nabité a zaistené. Šiesti sme nafasovali staré opakovacie pušky „OP-20" ešte z druhého kráľovského ťaženia k severnému polostrovu. Sú to pekné karabiny z tmavého dreva s priamym záverom nabíjané pomocou nábojového pásika. Na veliteľstve sme každý dostali ešte po dvadsať nábojov, päť do pušky a pätnásť do zásoby. Veliteľ má novučký samopal „UP-52" a tri zásobníky. Krátka zbraň ideálna do uzavretých priestorov, akurát sa vďaka svojej kadencii zvykne dosť prehrievať. Filip, ktorý je z nášho družstva najväčší, dostal guľomet PG-50. Toto dvanásť kilové monštrum papá muníciu tak rýchlo ako náš malý Andrej cisárske konzervy a rovnako ako konzervy sa ťažko tá munícia zháňa. Nikolaj a Frederik sa k nám pridali s poloautomatickými puškami PP-50, každý má tri zásobníky po desať rán. V rámci možností sme dostali celkom slušné zbrane, i keď v niektorých krajinách sú aspoň naše opakovačky dosť zastaralé. Život ale dokážu vziať rovnako dobre ako najmodernejšie kvéry. Počujeme ako náš nákladiak prechádza z prašnej lesnej cesty po drevenom moste. Potom vŕzgavé otváranie brány. Spomaľujeme. Potom nákladiak zastavuje. Niekto z vonku otvára vrata na korbe nákladiaka a k nám sa dostáva konečne poriadna dávka čerstvého vzduchu. „No vitajte páni, už sme mysleli že vás po ceste zožrali vlky alebo chytili cisárove lietadlá," ozval sa chlapík, ktorý stál na parkovisku. Spolu s nami odišlo asi osem áut od vlakovej stanice. „Aspoň jedna pozitívna vec na tomto všetkom je že nezmokneme. Prestalo pršať," hovorí Frederik, ktorý vystupuje hneď po veliteľovi. Za ním Nikolaj, ja a zvyšok jednotky. Keď sa rozhliadam na parkovisku, všímam si že nákladiakov je už len päť. „Veliteľ," hovorím, „kam sa mohol podieť zvyšok? Som si istý že nás išlo viac." Starý Jaroslav, teda vodca našej jednotky si to očividne všimol tiež: „Zrejme sa stratili po ceste, bolo iste dosť ťažké prejsť celú tú trasu po tme. Ak sa rozvidnie tak sa budú musieť niekde zamaskovať. Snáď sa potom zorientujú." Všetci sa staviame do radov. Piati vojaci dopredu, štyria dozadu, veliteľ na čelo skupiny. Potom sa k nám pridali spojári a odviedli nás do našich bunkrov. Kým tam prídeme sa pomaly rozvidnieva. Sme na vyvýšených pozíciách nad poľom kde už je pár mŕtvol cisárskych vojakov a ich koní. Na niektorých miestach sú vraky tých ich pancierových vozov. A všade plno blata ešte po tom nočnom lejaku. Dostali sme železobetónový bunker takže to vôbec nebude také zlé ako Nikolaj predpokladal. Na našu armádu celkom luxus. Dve skupiny dostali drevené búdy spojené s naším bunkrom zákopom. Sú dosť hlboko, len priezor je v takej úrovni aby mohli páliť na prípadné útočiace jednotky nepriateľa. No čo, stále lepšie ako byť v holom zákope. Bunker má dve podlažia; jedno na vrchu má obranné účely, to druhé je pod zemou na ubytovanie posádky tejto pevnosti. Odkladáme si svoje veci do skríň. Puška, sumky na náboje, helma, puzdro s plynovou maskou, poľná lopatka, čutora, ešus, bajonet či nôž a tak ďalej. Filip pridáva ešte guľometný pás, rukavice pre výmenu hlavne a samotné náhradné hlavne. Malý Andrej zasa poslednú mäsovú konzervu, ktorú sa mu ktovieako podarilo získať od nepriateľských vojakov. Nikolaj má svoj boxer, ktorý si vždy nosí so sebou, Frederik zasa knihu „Vojak v poli", prvé vydanie. Často opakuje že takú už dnes nezoženieme. Veliteľ sa snaží tajne skryť pleskačku s pálenkou, ale aj tak každý z nás vie že ju má. Nikto mu to nezazlieva. Ôsmi chlapi dole sedia a zháňajú si zábavky aby si skrátili čas. Niektorí hrajú karty, niektorí sa snažia trochu cvičiť, niektorí sa len rozprávajú. Ja sedím vo vrchnej časti a ďalekohľadom pozorujem pole a priestor za ním. Pri mne sedí Wlodek, kvôli svojej účasti na druhej cisársko-kráľovskej vojne niekdajší starosta. Teraz z rovnakého dôvodu sedí v rovnakej diere ako my. Armáda neberie ohľad na vaše postavenie v spoločnosti, zvlášť keď chýbajú ľudia. Wlodek nie je zlý chlapík, len dosť ufrflaný. Dosť sme sa napočúvali už vo vlaku čo všetko mu po jeho vojenskej kariére nasľubovali. Nakoniec sa jeho záznam zrejme „stratil" a preto tu kysne s nami. Vraj „veď oni z vrchu sa isto pomýlili" , vraj „veď oni to musia nájsť a poslať ma späť domov" a podobne. O to viac bol zhrozený keď prišiel na nádraží Griša s vozíčkom na ktorom boli naše zbrane. Vraj „tieto zbrane pamätám ešte z druhého ťaženia" vraj „veď to sú historické kusy!" a tak ďalej. Grišu to už natoľko nebavilo že mu pohrozil že dostane tou históriou „po papuli". A keď Griša niečo také povie, poväčšine to nie sú plané slová. Griša je v civilnom živote horár. Deti nemá a žena mu umrela keď bol ešte mladý. Dnes je to päťdesiatnik ktorý stále hovorí že nemá čo stratiť. Tiež bojoval v druhom ťažení, ako sa druhá cisársko-kráľovská vojna nazýva, ale od Wlodeka asi o sto kilometrov južnejšie na horách zvaných „Kamzíky" ako člen horských jednotiek. Táto vojna sa začala pred tridsiatimi rokmi a trvala 3 roky. Vtedy sa našim podarilo cisárove jednotky zatlačiť za naše hranice a vykúpiť utrpenie našich ľudí morom krvi z nepriateľských tiel. Keby bol vtedy náš pán kráľ nariadil v útoku pokračovať, možno by sme tu teraz nesedeli a nemuseli čuchať ten hnilobný smrad z mŕtvol na poli.