Únos 2

1. Spomienky

Sedela som v kuchyni. Bolo 6:45 a ja som ešte polovične spala. Dnes som mala veľmi čudný sen. No, ono to bola skôr spomienka. Na všetko som si spomenula. Na to hrozné prebudenie s pocitom, že netuším, kde som, čo sa stalo, kde je ocko, mamina, Julka a vôbec všetci. Od maminej smrti sa mi to sníva stále častejšie. Najhoršia časť je vždy Nikolasova smrť. Vždy sa v tej časti zobudím. Som celá spotená so slzami v očiach a mokrou plachtou. Je to strašný pocit.

Z môjho spomínania ma prebral ockov hlas.
"Emma, tie raňajky sa samé nezjedia," povedal a zasmial sa.
"Už zase sa mi sníval ten hrozný sen," povedala som a pozrela som sa naňho. Do očí sa mi tlačili slzy. "Chýba mi mama," vykríkla som zrazu a začala som plakať. Už dávno som takto silno neplakala. Naposledy na jej pohrebe. No nedalo sa to zastaviť.

"Je mi to ľúto, miláčik. Je mi ľúto, čím si si musela prejsť," povedal súcitne.
"Ty za to nemôžeš. Ja ani neviem, kto za to všetko môže a je mi to jedno. Je mi to jedno, ale nedokážem na to zabudnúť. Veľmi by som chcela, no nedokážem to," povedala som zúfalo.
"Neboj sa, raz to všetko prejde. Len je to ešte príliš čerstvé. A teraz jedz, lebo ti to vychladne. Treba ti ísť do školy," povedal a zasmial sa.

Zase do školy. Škola je tak otravná! Nenávidím to tam. Nemám ani poriadnych kamarátov. Chcela by som už konečne mať veľa kamarátov, byť obľúbená alebo si aspoň nájsť najlepšiu kamarátku. Myslela som, že tento rok sa to konečne podarí. Začalo to tak dobre, no potom prišli Vianoce.
Boli to najhoršie Vianoce, aké som kedy zažila. Tesne pred Vianocami, vtedy ešte mojím najobľúbenejším sviatkom, mama zomrela. Už dávnejšie jej diagnostikovali nádor v mozgu, ktorý sa nedal vyliečiť. Doktori jej už nedávali veľa času, no aj tak to prišlo nečakane. Pár dní pred Vianocami sa to veľmi zhoršilo, dostala sa do nemocnice a deň na to zomrela. Následne som strávila sviatky s ľuďmi, ktorých som v živote predtým nestretla. Boli to nejakí príbuzní z otcovej strany. Poriadne si ich nepamätám. Ten čas som mala stále depresie, volala som s psychológom takmer každý deň a bola som tak prepchatá liekmi, že si skoro nič nepamätám.
Po Vianociach som musela ísť do školy, kde som nemala vôbec náladu sa s niekým rozprávať. Všetkých som odbila a teraz si všetci šepkajú, že som psychopatka a nemám rada ľudí.

"Oci, mne sa do tej školy naozaj nechce ísť," povedala som a vystrúhala som tú najsmutnejšiu grimasu, akú som vedela.
"Emmka, ešte to chvíľku vydrž. Už len tri dni a sú tu jarné prázdniny. Týždeň voľna. Vlastne deväť dní! Veď to je úžasné, nie?" usmial sa.
"A nemôžem tie tri dni ostať doma? Bola by som doma dvanásť dní," presviedčala som ho.
"Emmka, už zase začínaš? Nemôžeš stále nechodiť do školy. Viem, bolo to pre nás ťažké obdobie, ale musíme sa s tým vyrovnať. Vieš dobre, čo doktor hovoril, kontakt s ľuďmi ti pomáha zbaviť sa depresií. Už sú to skoro tri mesiace, je na čase sa cez to preniesť. Ešte to vydrž. Cez prázdniny príde Julka. Niekam si spolu vyrazíte. Tešíš sa?" upokojoval ma.

Stále ma núti chodiť k tomu psychológovi, volá s ním často a snaží sa ma neustále rozveseliť. Nevie pochopiť, že ja už dávno depresie nemám.
"Celkom hej. Ale k nej asi nepôjdem, nemám rada jej otca," poznamenala som a on súhlasne prikývol. Ani on ho nemal rád. 

"A oci?" nadhodila som.
"Áno, zlatko?"
"Skúste sa s Julkou nehádať, dobre. Nechcem, aby ste sa hádali. Sám si predsa povedal, že sme stále jedna rodina. A rodina drží spolu," povedala som mu. Neznášala som ich hádky. Pripomínalo mi to mamu. Aj ona sa s ockom stále hádala. Nebolo to vždy tak, ale po tom, ako ma uniesli, už nič nebolo tak ako predtým. Mama s ockom sa odcudzili. Najskôr sme chvíľku bývali u Júliinho otca, no ja som stále chcela ísť domov. Nepáčilo sa mi tam. Tak si mama nakoniec kúpila byt v centre. Tam sme bývali a ja som každý druhý víkend chodila k ockovi. S mamou sa rozviedli a skoro vždy, keď sa videli, sa hádali. Julka sa s ním síce háda viac, ale aj tak mi ju to pripomínalo.

"Jasné, že sme rodina. Sľubujem, nebudeme sa hádať. A teraz dojedz a utekaj, lebo zmeškáš autobus," povedal a na čelo mi vtisol bozk.
"Dobre, veď už idem," pousmiala som sa. Rýchlo som dojedla raňajky, zbalila som si desiatu a išla som sa obliekať.
"Pekný deň, miláčik," povedal ocko a prišiel ma ešte objať.
"Ahoj," povedala som, vyhodila som si tašku na plecia a odišla som.

Stála som na zastávke. Autobus zase meškal. Keby som to tak vedela, mohla som si ešte posedieť v teple. Na to, že už je koniec februára, je riadna zima. Neznášam zimu. Všade mrzne, na zemi je ľad a šmýka sa. A ráno je tma. Stále idem ráno na zastávke zamrznúť. 

Všímala som si ľudí. Vždy som to robila, lebo som sa nikdy nemala s kým rozprávať. Väčšinu z nich som už z videnia poznala veľmi dobre, ale dnes tam stál niekto, koho som ešte nevidela. Bola to mladá žena. Mohla mať tak najviac dvadsaťpäť. Stála o kúsok ďalej a za ruku držala malého chlapca. Bol taký malý. Chudák! V takej zime sa trepať takto skoro ráno autobusom. Otočil sa mojím smerom. Tie malé modré oči svietili do diaľky. Tá tvár, niekoho mi veľmi pripomínal. V tej chvíli som si nevedela spomenúť, koho, ale bola to neskutočná podoba.

Prišiel autobus. Stále som rozmýšľala nad chlapcom. Nastúpila som a sadla som si na sedadlo hneď pri zadných dverách. Rovno oproti mne zastal ten malý chlapec aj so ženou. Zrejme to bola jeho matka, aj keď na to, že má dieťa, vôbec nevyzerala. Bola veľmi mladá. Spýtala sa, či si ku mne môže prisadnúť.
"Samozrejme, nech sa páči," prikývla som. 

Žena si ku mne sadla a chlapec sa postavil vedľa nej. Chcela si ho zobrať na kolená, ale on si sadnúť nechcel. Dala mu dole čiapku aj rukavice. Chlapec pohodil hlavou a malou ručičkou si prehrabol svoje nádherné blond vlásky. Prehrabol si ich spôsobom, akým si ich vždy prehrabával jeden jediný človek z mojej minulosti. V tej chvíli mi to došlo. Pozrela som sa na chlapca. No jasné! Ako som len mohla byť taká hlúpa? Hneď mi došlo, na koho sa tak strašne podobal. Nikolas. Ale úplne. Mal presne také žiarivé modré oči, rovnakú tvár, rovnaké vlasy. Ešte si ich aj rovnako smiešne prehrabával. Nikolasa som nepoznala dlho, no stačilo to na to, aby sa mi navždy vryl do pamäte. Veľmi nám s Julkou pomohol. Zachránil ma. Teda vlastne nás obe. Ako je ale možné, že sa naňho tak veľmi podobá?

Ako je možné, že sa ten malý chlapec v autobuse tak veľmi podobá na Nikolasa? Túto otázku som si kládla snáď celý deň. Nechápala som to. Veď to bol úplný Nikolas. No áno, bolo to malé dieťa, ale inak to bol presne on. Viem, Nikolas zomrel a ak by aj žil, teraz by mal tak dvadsaťsedem a nie päť, či koľko to ten malý mal. No aj tak sa naňho až príliš podobal. To nemohla byť náhoda.

Čakala som, kým skončí posledná hodina a ja budem konečne môcť ísť domov. Konečne to zvonenie! Čakala som naňho snáď celú večnosť! Mohla som ísť domov.