Zrkadlová stuha II

10. - Havran

„Yrvis!" rozbehol sa Evrik.

Dāri ho zachytil: „Jemu už nepomôžeme. Ale sebe ešte môžeme."

Evrik sa vytrhol a pozrel na Yrvisovo telo. Ostalo v smiešnej polohe s hlavou na zemi a vypučeným zadkom. Kua si mlčky pritláčal handru na skrvavenú tvár. Bojoval s túžbou nakopnúť si do toho nastaveného zadku, zvolať: „Preber sa ty hovädo ožrané!" a vidieť dlhoročného kamaráta vstávať zo zeme.

Ale Yrvis bol už mŕtvy.

„Kam len ideme..." zronene vzdychol.

„Preč odtiaľto," obrátil ho Dāri a pozrel mu do očí. „V pivnici vedľa sudov je uvoľnený kváder, kde som si vyhĺbil tajnú skrýšu. Je tam mešec s peniazmi. Zober ho a ujdite aj s Vavritom cez zadnú bránu. Ja ešte pôjdem zobrať Lys a stretneme sa pri Zrkadlovej stuhe."

„Dāri," prikývol Evrik. „Nezvyknem často ďakovať ľuďom, ktorý mi pomôžu. Ale tebe ďakujem. Za všetko."

„Neďakuj sakra a urob to! Ešte nie je nič za nami, potom budeš môcť ďakovať! Rýchlo!" Vybehol cez dvere, no zrazu sa rýchlo zachytil o zárubňu a obrátil sa späť. „A mimochodom," zvolal na odchádzajúceho Evrika. „Veľa šťastia."

Preskočil malú drevenú bránku a uhol pred letiacim kameňom. Nemal čas zisťovať, kto ho hodil.

Od kriku a vzrušenia mu hučalo v ušiach. Tak blízko slobody... ale ešte pred tým musel prejsť cez túto poslednú prekážku.

Všetok ten chaos mu pripomínal udalosti spred roka, keď v horiacom meste bojoval o život s Ródenmi a unikal pred smrtiacimi šípmi. Ale podoba bola len vonkajšia. Toto nebolo jeho mesto, toto nebol jeho domov. Necítil beznádej ako pred rokom. Naopak, pulzoval ním závan vzrušenia, akéhosi zvláštneho oslobodzujúceho pocitu.

Dvere na dome Lys boli otvorené. Nie, neboli otvorené. Vyvalené. Niekto sem vtrhol? Alebo nebodaj vyšla von do davu?

Tasil meč. Ničím si nebol istý.

„Lys?"

Ticho.

„Lys, ozvi sa!"

Hluk zvonka všetko prehlušoval. Vybehol po schodoch.

„Lys!"

Nebola sama. Kartal na nej, pridržiaval ju na posteli, snažil sa z nej strhnúť všetko, čo mu prekážalo v ceste. Lys sa bránila. Úporne, až to chvíľami vyzeralo, že sa bráni Kartal. Ale násilník bol vyššia váha a Lys dochádzali sily.

Meč zazvonil o podlahu, vypadol zo šokovaných prstov.

Dāri nečakal. V tej chvíli sa mu myšlienky stratili z hlavy. Jeho telo sa hýbalo samo od seba, nerozmýšľal nad svojím konaním. Len hnev a zlosť, raz už jeho blízkym ublížili a nedopustí, aby sa niečo také stalo aj tento krát.

Nemyslel. Myšlienky mu v tej chvíli opustili hlavu, zavládla len biela prázdnota, ktorá má len jediný cieľ. Bol len telo, ktoré koná inštinktívne a nepozerá na následky. Bolo to len telo, len nemysliaci bojový stroj hnaný vpred jedine živočíšnou túžbou.

Nie, Kartal. Lys je moja, je len moja, je moje srdce a moja duša a nikto okrem mňa sa jej nedotkne. Ty si si chcel vziať dušu, ale duša je chránená telom, ktoré ti nedovolí ísť ďalej. Nemôžeš ísť ďalej, nemôžeš si ju vziať, lebo bez nej som nič, len telo, len prázdna schránka, tak ako ty. A jedna duša nemôže prebývať v dvoch telách.

Kartal prosí. Snaží sa brániť, ale Dāri má viac síl. Zašiel priďaleko, dobre to vedel, no až teraz si uvedomil, akú chybu spravil. Severské päste dorážali na jeho tvár ako hladné vlky, bažiac po jeho mäse a krvi, nemajúc zľutovania.

Chlácholivá biela prázdnota, ktorá má moc neniesť žiadnu zodpovednosť sa začínala rozplývať, vytrácať z Dāriho mysli. Horkla a červenela, prinášajúc trpký pocit hryzúcich výčitiek.

Pálivá červená.

V tej chvíli sa Dāri uvedomil, že tá červená je horúca Kartalova krv v ktorej kľačí. Bezvládne telo a opustená tvár ležiaca v skle rozbitého okna. V ruke držal sklenený črep a ruka sa mu ešte stále hýbala hore a dolu, bodajúc do mŕtvej hrude, poliatej krvou z rozrezaného krku.

Prestrašene odhodil črep a uskočil, akoby mu len teraz došlo, čo sa vlastne dialo.

Lys sa dívala ako na smrť, šaty spoly strhnuté, dýchala ťažko, akoby jej v tom čosi bránilo. Myšlienky prúdili, no nemohla zachytiť ani jednu.

Severan vstal a vzal meč. V tej chvíli sa na chvíľu začal báť sám seba. Ako ďaleko je ešte schopný zájsť? Hlas svedomia bol čoraz slabší a myseľ sa vyjasňovala. Na spoveď bude čas potom, teraz musia ísť.

„Lys."

Nepočula ho. Jej zmysly neboli v tomto svete.

„Lys," zvýšil hlas. „Musíme ísť."

Nebol čas. Prehodil jej cez ramená roztrhnutú blúzu a vzal ju pevne do rúk. Nekráčala, nechala sa vliecť.

Dāri utekal. Rýchlo preč. Revolta trvala, no jeho teraz zaujímala jedine zadná brána, vedúca von z mesta, posledná hranica, pretrhujúca všetky putá.

„Dāri! Tu!"

Evrik bol už vonku. Kua sedel na balvane pri rieke a kontroloval si zranenú nohu. Akoby sa ho Yrvisova smrť vôbec nedotkla.

Dāri posadil Lys na zem vedľa. Tvárila sa nevoľne; držala sa za žalúdok. O chvíľu sa predklonila a začala nepríjemne dlho zvracať.

„Niečo sa stalo?" čudoval sa Evrik.

„Teraz by som o tom nerád hovoril," vydýchol severan. „Máš tie peniaze?"

„No... viac – menej." Evrik vytiahol poloprázdny mešec. Popravde, bol viac než len poloprázdny. „Rozsypalo sa mi to cestou. Nemohol som to tam začať zbierať."

Dāri zareval a udrel do zeme. Rok, celý rok a nezískal takmer nič. Takmer.

Niečo predsa len mal. Mal Evrika, mal Vavrita a... mal Lys, mal späť svoju dušu, ktorú mu pred rokom vzali.

„Takže sme v prdeli."

„Sme, ak budeme zmýšľať takto. Nesmieme skladať hlavu. Yrvis spravil chybu, vzdal to a to je presne to, na čo nesmieme ani pomyslieť, je to jasné? Mám nejaký výcvik a prakticky som vyrastal v divočine, takže máme určitý základ."

„Lepšie ako nič," prikývol Evrik a pohladil sa po bruchu. „Ale keď týždeň nemáš čo do huby, priority sa veľmi rýchlo menia."

Dāri sa pozrel cez plece na meč: „ Priority sa menia." Zadíval sa na juh. Lesy a hory, zelená jarná krajina. „A my sa meníme s nimi," pozrel sa na svoje ruky, na ktorých stále svietila Kartalova krv.

Z Arliedu zaškriekal havran, z výšky preletel Zrkadlovú stuhu a sadol si na vrcholec stromu, odkiaľ sa díval na kúdole dymu stúpajúce z mesta. Poskakoval na konári a vzápätí sa opäť vrátil na vojnou rozvrátený sever.

„Teraz sme voľní...," díval sa Dāri na čierneho vtáka a vzápätí sa obrátil na trojicu sediacu za ním. „...Havrani."