Zrkadlová stuha II

1. - Posledný článok

„Daj mu! Daj mu!"

Prizerajúci tupo pokrikujú, krígle praskajú, stávky sa navyšujú. Ako zmyslov zbavené stádo; v tejto chvíli neexistuje absolútne nič okrem dvoch tlsťochov v kruhu utvorenom obecenstvom.

V chladnej pivnici sú jediné svetlo pulzujúce plamienky sviečok a lampášov, vytvárajúce mihotavé tiene, sťažujúce sokom pohyby. Jeden úder sem, druhý tam, bez systému, bez rozumu. Čo tam po vyrazenom zube čo rozbitom nose. Peňažná almužna a obdivné uznanie, to je ich odmena.

V Kalverame boli tieto zápasy na dennom (či skôr nočnom) poriadku. V pivnici krčmy U Dvojokého Izeva sa každý deň po zotmení nahrnula banda tej najspodnejšej spodiny z miestnej chudobnej žobráckej štvrte, kde s radosťou premrhávali svoje poctivo vyžobrané a nakradnuté úspory. Občas síce niekto niečo vyhral, no snáď jediný, kto z toho mal naozaj zisk bol sám Dvojoký, pretože tak či onak každý výhru rovno prepil.

Dāri sa držal trochu v ústraní. Pri stolíku v rohu len mlčky sedel a čakal na svoju chvíľu, popíjajúc mizerné pivo. Dal by krk na to, že je niečím riedené a poriadne.

„Netvár sa ako na pohrebe," štuchol ho Kartal, ktorý sedel vedľa neho. Spoznal sa s ním krátko po tom, ako ho osud priviedol za hradby tohto necudného mesta a odvtedy sa nerozdelili.

O Kartalovi by sa na prvý pohľad dalo povedať všeličo. Nízky, zavalitej postavy s riedkymi svetlými vlasmi a šibalskými očami. Na ulici žil prakticky už od narodenia a poznal snáď každého v meste. Koniec koncov, to on Dāriho dohodil na tieto zápasy a taktiež z každého jeho víťazstva bral ako sprostredkovateľ slušné percento.

„Nemôžem sa rehotať."

„Pozri. Aha ho," ukázal Kartal do improvizovaného ringu.

Holohlavý držal vlasáčovu hlavu po pazuchou a päsťou udieral do jeho temena, akoby sa mu snažil rozbiť lebku. Vlasáč sa zmietal, hrýzol, štípal, no holohlavý sa držal. Ešte pár úderov a bude po všetkom.

„Žiadny systém. Takýchto dať do armády a nedožijú sa ani prvého stretu s nepriateľom."

Kartal vyprskol smiechom.

„Ideš! Daj ho dole!"

Údery holohlavého boli čoraz pomalšie, únava sa už hlásila. Vlasáč pomaly ochaboval, až napokon z jeho úst vyšlo oslobodzujúce „vzdávam sa" a dav vybuchol. Jedni radosťou, iní zlosťou.

Kartal šťastne zaťal päsť: „Áno! Je to tam, päťdesiat medených vo vrecku."

„Almužna."

„Čo je s tebou? Máš v sebe nedostatok alkoholu? Poď niečo ti kúpim, kým mám za čo..."

„Prestaň s tým zase," poodsunul sa Dāri od stola. „Len som sa zamyslel."

„Vieš čo je tvoja chyba? Príliš myslíš. Tu dole pre mysliteľov nie je miesto. Začni žiť v skutočnom svete."

„Len si to trochu dajme dokopy..."

„Ach nie, a je to tu znova."

„Vážne má nejaký zmysel žiť takto? Cez deň živoríš, v noci si ideš vymlátiť dušu. Nerozmýšľal si niekedy nad tým, trochu sa dať dokopy? Postaviť sa, vyjsť z tejto diery?"

Kartal sa zasmial: „Presne viem o čom hovoríš. Každý jeden, kto tu skončí má spočiatku takéto nálady. Každý jeden. Aj keď u teba sa ta ťahá už pol roka a stále nič. Ale jedno ti poviem. Každý jeden, bez výnimky si nakoniec uvedomí pravdu a zmieri sa s ňou. Odtiaľto cesta von nevedie. Spoločnosť nás vyštvala a nechce nás. Tak prečo by sme sa silou mocou mali tlačiť naspäť? Toto je náš svet, Dāri. Tu sa rodíme, tu žijeme a tu aj umrieme. A čím skôr sa s tým zmieriš, tým lepšie pre teba."