Farebné sklo

časť 1

Opäťsneží. Paríž je tak krásny, keď sneží a hlavne, ja mám rádzimu ! Je to moje najobľúbenejšie ročné obdobie. v diaĺke saozývajú hlasité bomby, ktoré dopadajú na mestečko. Našťastie,že je ďaleko, ale Nemci začínajú postupne zabierať územie, toma dosť znepokojuje. Prvá svetová vojna, je mi 17 rokov. Ešte roka idem do vojny. Dúfam, že do nej idem, pretože si myslím, žemoje miesto je práve tam. Tu, v Paríži, nenáchadzam žiadenzmysel života. Chcem ho nájsť, možno práve vojna bude touzáchranou, na ktorú celých 17 rokov čakám.

Môjbrat, Itachi, odišiel na vojnu pred 3 mesiacmi. Ešte sa nevrátilani na dovolenku. Posiela listy, ale jeho slová sú také prázdne,bez duše, že mám pocit, akoby tam vôbec nepatril, hlavne, že ajon sa na tú slávnu vojnu tešil, ako každý mladík v jeho veku.

Prečoje tomu tak ? Naša rodina, meštianská, ktorá nepozná chudobu,dobre zaobstaraná, musí prekročiť brány vojny ? Každý občanFrancúzska, ich územie, je v ohrození !

Vzdelávamsa len preto, aby som mohol čo i len prispieť k tomu, aby somzastavil chod vojny. Pošetilý som, ale dúfam, že sa mi to nejakýmzázrakom podarí.

Vchádzamzo zimného prostredia do tmavých, tmavozelených chodieb podzemnéhometra, nastúpim hneď doňho. Mal som šťastie, inak by som sanedostavil domov včas ! Všetci sa tisli k sebe, samozrejme, všetkysedačky boli obsadené starými ľudmi, mladí postávali. Niektorísi čítali, iní pozerali do tmavých okien, do nedohľadu. Metrobolo zapáchajúce spotenými telami a čistým, zimným vzduchom,ako náhle sa otvorili dvere. Otočil som sa a zaradil do davu, ktorésa držalo za oceľové tyče. Pozriem do okna, za ktorým sa ľudiapohybujú chaoticky a rýchlo. V tej rýchlosti som zaznamenal jednodievča. Neuveríte mi, ale jej ružové vlasy, až po pás, siurčite všimnite. A nebol som jediný. Všetci sa na ňu pozerali,ako bežala a snažila sa svojimi plnými rukami, odcunúť všetkýchz cesty a dostať sa do metra. Mala čierny kabát, na hlavu tenkú,červenú čiapku. Prešla medzi nás do metra. Za ňou sa ešte vialčistý vzduch, ktorých všetkých zobudil. Videl som to na ichtvároch.

Uvedomilsom si neskôr, ako sa snažím, aby som ju videl čo najčastejšie,tak som s tým hneď prestal. Prešla na koniec davu, presne opačnýmsmerom, než ten môj, takže bolo nemožné, aby sme sa stretli, čizavadili pohľadom o seba. To mi prišlo trochu ľúto, ale hneď somto prekonal. Metro sa posunul a nabral na rýchlosti. Začala savytvárať rosa na okne z nášho vzduchu, ktorý sme vypúšťali zaj tak nečistých pľúc. Toto obdobie je aj charakterizované tým,že vzduchom polutujú všetko možné, hlavne nie čistý vzduch.Preto ľudia v tomto období majú turbekulózu a všetky možnépľúcne choroby.

Mojemyšlienky sa opäť ale uberali na to dievča, ktoré som videl. Alevôbec som sa nesnažil, aby som ju hľadal medzi ľudmi v metre,prišlo mi to zbytočné.

Razomsa ozval buchot až na toľko, že okná v metre sa zatriasli. Davzpanikáril, ale nepohol sa. Metro z rýchlosti zabŕzdil, takspôsobilo silný tlak, všetci sme sa opierali o seba, snažiac, abysme nespadli. Moje telo sa prudko nahlo na ľavú stranu a narazilodo muža, ktorý bol vedľa mňa. Našťastie, ma udržal, a ja somudržal pomocou ním, celý zvyšok davu.

Tí,ktorí sedeli to mali výhodne, ale ani v ich očiach sa nezračilonič iné, než strach o svoj vlastný život. Jeden z mladíkovvykríklo : " Nemci bombardujú Paríž ! "

Mojaposledná myšlienka patrila mojej rodine a strach o ňu. Lenže, nežsom sa stačil rozpamätať, niekto mi chytil ruku a pevne stiskol.Otočil som sa, ako som len vládal, a naskytol sa mi pohľad na toružovovlasé dievča, nad ktorým som celú tú dobu premýšľal.Ako sa tu zostala práve z opačného konca ? Boli sme na sebastisknutí až na toľko, že som cítil jej vôňu vlasov, horkýdych, šteglenie jej vlasov okolo brady...

Terazv tomto momente ma nezaujímal nikto iný. Nevnímal som okolie, dav,ktorý stál ticho. Pozoroval som ju a cítil jej teplú ruku, ktorása začína potiť z toho pevného zovretia ruky.

Jasom jej tisnutie opätoval, čakal som na jej reakciu, ale ona sastále pozerala von oknom. Pootvorené pery, jemno-ružovej farby,pleť biela, skoro bez žiadných vyrážok, oči sťa zelená tráva,ktorú teraz v tomto období ani nevidieť. Ružové obočie,vlasy...Nádherna.

Tentookamih mi spôsobuje zimomriavky, aj z toho, že sa ma dotýkadievča, ktoré v podstate chcem, ale i z paniky, nešťastia, ktorémôže nastať čo chvíľu.

Výbuchyprestali.

Metrosa pohlo, za chvíľu som videl stanicu. Razom pocítim, že jej rukasa z môjho zovretia pustí a driape sa do východu. Chcem juzastaviť, ale masa ľudí, ktorí zablokovali celý vchod, mi toznemožňovala. Neostalo mi nič iné, než jej pozrieť naposledy dojej očí, ktoré obrátila ku mne hneď predtým, ako sa zatvorilidvere z metra. Vzduch, ktorý bol nasiaknutý pachom chemikálii sadostal i do metra.

Potomsa otočila a kráčala spolu s davom. Čo to mám za pocit, chcem juzastaviť, povedať jej... spýtať sa jej, či nemá čas, ktorý bymi venovala ! Takto to nemalo byť ! Ani náhodou !

Spoklesnutou hlavou som celú cestu nad tým rozmýšľal. Žiadnéslová medzi nami dvomi nepadli. Ako bude možné, aby som ju moholopäť stretnúť ? Ja ju chcem opäť stretnúť ! A stačí mi lentak málo !

Výjdemz metra, naskytne sa mi pohľad na námestie. Bolo celé zaprášenésivým prachom, kúsky budovy sa válali na snehu, ktorý bol celýsivej farby. Čo to len spravili ?

Dámsi šál bližšie k ústam, aby som sa nenadýchal hustého prachu azabočím do uličky, ktorá vedie presne domov. Sivé počasie sapostupne zamračilo, až nastala noc. Neviem, či to bola práve noc,ale ... pouličné lampy svietili, chudák Paríž, biedne toFrancúzsko. Potrebuje, aby mu ľudia dali čo i len máličkoveselej farby. Ale oni ? Oni ho len ničia, len pre kúsok pôdy !Ľudia, tá divná rasa...ktorí sa dokážu milovať i ubližovaťsi navzájom. Ja som dnes stretol už dievča, s ktorým sa chcem čonajrýchlejšie stretnúť, zamilovať sa a mať s ňou život. Áno,vojna pre mňa znamená zmenu, ale mal by som si dávať lepšípozor, čo budem hovoriť ostatným. Čo ak sa to zmení ?

Otvorímdvere od bytu, matka s otcom sa hneď vrhnú ku mne a pýtajú sa ma,či som v poriadku. Prikývnem, ale slovka nevydám. Moje myšlienkypatria len dievčati s ružovými vlasmi. Rodičia mi oznámili, žebrat by mal prísť z vojny, správa ma potešila, ale nie ažnatoľko, aby som tak zajasal ako rodičia. Nevečeral sa s nimi aodišiel do mojej izby. Ani som nezapol svetlo, radšej šetrím smalyčkou lampou pri stolíku, ktorý mám pri okne. Postel mámvpravo od stolíka, sadnem si na ňu, následne ľahnem. Dnes sa mivôbec nič nechce. Zažil som, čo som mal zažiť jedine na vojne,tie zvuky výbuchu bomby, ale naopak ... som sa možno zamiloval. Aja som si vždy hovoril, že láska na prvý pohľad neexistuje. Somja ale pošetilý.

Neviem,koľko bolo hodín, ale ťarchu očných viečok som nedokázaludržať, pustil som ich dolu a zaspal. Dúfam, že s ami o nej budesnívať.