Ema

I. KAPITOLA

Keď som tak nad tým rozmýšľala, všetko to išlo dole vodou od smrti mojej matky.

Pršalo. Dážď agresívne narážal do markízy nad mojou hlavou a hulákal spolu s upískaným vetrom. Bola mi zima. Objímala som si krvavé kolená zodratými rukami a bojovala s návalmi sĺz. Pri nohách mi ležal malý bicykel ružovej farby. Kolesá a rám mal poškriabané a pofŕkané čerstvým blatom. Jednu gumu mal prasknutú a košík pri volante vylomený.

V pozadí znel krik. Spozornela som. V dažďových kvapkách sa mihlo pár osôb. Len na moment a hneď zmizli spolu s krikom. Utrela som si tvár od sĺz a objala si ramená. Zima.

Čosi vybehlo spoza rohu a narazilo do stĺpu. Myklo ma a vyhŕkla som. Neznáma osoba sa zľakla podobne ako ja. Vytreštilo to na mňa oči. Chalan, mohol mať maximálne tak štrnásť rokov. Na ramenách mal baseballovú bundu pokrytú červenými fľakmi a pokrčené tričko s nápisom v cudzom jazyku. Rifle mohol mať tak o číslo väčšie ako potreboval a dosť okato sa mu zberali pri mohutných topánkach.

Ale aj tak mi najviac padla do oka jeho čerstvá jazva plniaca sa krvou. Tiahla sa mu od ucha cez stred nosa až k ľavému kútiku úst. Ladila s krivkou jeho kučeravých pieskových vlasov. Lepili sa mu na tvár v zložitej sieti a padali do jeho zvláštnych očí. Svetlé, modro-šedé s jemným náznakom zelenej. Zabudla som aj plakať.

"Nikdy si ma tu nevidela, jasné?" priložil si krvavý prst na svoje pery.

"Utekáš niekam?" spýtala som sa a utrela si do ruky nos.

"Skôr pred niekým," povzdychol a nervózne obzeral po okolí. Nikde ani živej duše. Len nepriaznivé počasie.

"Prečo, zabil si niekoho?" prezerala som si ho. Rozhodne všetka tá krv na jeho tele nebola len z jednej rany na líci. Pozrel na mňa s prekvapením. Určite nebol zvyknutý na podobné otázky od štvorročných detí plačúcich na schodoch bytovky.

"Nie," odpovedal nakoniec so zakývaním hlavy, "zatiaľ nie."

"A dokázal by si niekoho zabiť?" pokračovala som vo svojich otázkach. Slzy mi už úplne vyschli a zanechali len vlhké cestičky.

"Máš zvláštne otázky, dievčatko," zazubil sa a čupol si, " a nemala by si sa báť niekoho, kto zabíja? Vraha?"

"S jedným bývam," mykla som ramenami. Kto vie, či len moja detská logika nevedela spracovať význam toho slova alebo som už vtedy mala všetko na háku. Hlas som mala ľahostajný, prerývaný slabším fňukaním. Neodpovedal. Úškrn sa mu vytratil a obzrel si ma pozornejšie.

"A chcem, aby zomrel," pokračovala som a pozrela mu upriamene do očí, "nevedel by si ho pre mňa zabiť?"

"Kto... je ten vrah?" spýtal sa opatrným hlasom.

"Môj otec."

"Tvoj otec," zopakoval po mne a začal žmoliť v ruke čosi neviditeľné. Nervozita z neho sršala. "A koho zabil tvoj otec?"

"Moju mamu," zašeptala som skoro nečujne a ramená sa mi znova roztriasli. "Utekala som za ňou. Za nimi. Chcela som im povedať pravdu. Vieš, otec im klamal. Vraj spadla zo schodov. Nespadla."

"Tam je!" zaznie mužské chrapčanie niekde z ľavej strany. Obaja sme sa tam pozreli. Dvaja mohutní chlapi si razili cestu rovno k nám.

"Nie, že tu zmrzneš. A mala by si utiecť. Možno k babke, alebo k nejakej tete, veď vieš," zdvihol sa na nohy, dal si dole bundu a hodil ju na mňa. Rýchlo som si ju stiahla z tváre, ale on už utekal druhým smerom. A neznámi muži za ním.