Ema

I. KAPITOLA

Jeho päsť narazila rovno do mojej sánky a ja som ucítila dunivú bolesť v zuboch.

Môj život vždy pripomínal horskú dráhu. Smerom dole. Kričíte, čakáte kedy začnete stúpať, lenže márne. Už navždy to pôjde strmhlav dolu, rovno do samotných pekiel a vy to nemáte ako zastaviť.

Druhý úder bol lepšie smerovaný, rovno do spánku a mne sa na moment pretočilo pred očami. Modrá obloha s obrysmi troch osôb sa zakolísala a mňa naplo. Ústa sa mi naplnili krvou a snažila sa udržať si svoje miznúce vedomie. Nie, nie, teraz rozhodne nie je najvhodnejší čas zaspať. Tu, na streche budovy, kde nás nik nemohol vidieť ani počuť.

"Hej, počúvaš? Nepokúšaj sa teraz vytuhnúť, je ti to jasné?" zachrčal mi rovno do tváre a oprskal ma vlastnými slinami. Ťažko sa odpovedá s plnými ústami, tak som mu všetku tú krv vypľula rovno medzi oči. Vidieť jeho tlstý ksicht s myšacími očkami poznačenú teľnými tekutinami bolo vysoké zadosťučinenie. Jeden z partie sa dokonca tlmene zasmial.

"Ty suka jedna!" vykríkol, sčervenal ako rak a schmatol ma za vlasy. Zahryzla som sa do jazyka. Nie, kričať som nechcela, takú radosť som mu nechcela spraviť.

"To si odpracuješ ešte dvojnásobne, je ti to jasné? O to sa osobne postarám. A ver mi, že túto zákazku pokaziť nechceš, lebo zistíš, že existujú horšie veci ako smrť!" prskal a mával so mnou ako s handrovou bábikou. Pálila ma celá tvár, dusila som sa krvou a nedokázala som sa mu s mojím roztraseným telom v zoprieť.

Nechápala som to. Mali mi dať pokoj. Koniec. Chcela som ten vtip s menom môj život skončiť jediným skokom, zmiznúť do tmy a nikomu nechýbať. Ale musel sa ukázať on. Znova. Podlomiť mi nohy, zmlátiť ma a pripomenúť mi moje miesto. Horšia ako pes. Ako odpad.

"Pomôžte mi ju zdvihnúť!" okríkol dvojicu za ním. Poslušne pribehli. Pripomínali mi rotvajlerov v ľudskej verzii a v čiernych sakách. Ich stisk nebol dva krát príjemný. Schmatli ma pod rukami ako vrece zemiakov a nasilu vytiahli na nohy. Ledva som držala rovnováhu. Jeden z nich ma ostal bolestivo držať za rameno, aby som sa nerozbehla k okraju strechy a nedokončila to, čo som tu začala.

Michal, ten ktorého teraz zdobila moja krv, si začal naštvane utierať tvár do rukáva. Poznala som ho roky. Dal by sa nazvať mojím nevlastným bratom alebo osobným démonom. Stiahol ma do takých kútov tohto sveta, o ktorých ľudia skôr čítajú v knihách ako zažívajú na ulici. Bola som jeho perfektná bábika, čo zo strachu o vlastný život, o miesto v tomto živote, spravila čokoľvek. Až som pochopila, že už nebolo o čo bojovať a život sa stala len istá formalita, ktorú bolo treba zoskartovať ako nepotrebný kus papiera.

Dole schodmi a výťahom sme šli potichu. Ja som predychávala bolesť, snažila sa získať energiu do nôh a rozmýšľala kde skončím tentoraz. Inferno znelo ako dovolenková destinácia oproti tomu, čo som robila pre neho.

Vonku na nás čakalo pre mňa už známe auto, čierny mercedes, s-class, taká kancelária na kolesách. Chýbal im už len jeden stupeň do maybachu. Ale ani bohatí ľudia možno nie sú dostatočne bohatí na vrchol luxusu a pohodlia.

Rotvajleri mi drsne stlačili dolu hlavu a napchali ma na zadné sedadlá, chrbtom k vodičovi. Jeden z nich si sadol dopredu a dvaja ku mne. Michal sa samozrejme usadil hneď oproti mne. Dal si záležať, aby sa naše nohy dotýkali, zatiaľ čo do mňa zarýval ten nechutný pohľad.

"Je to veľmi jednoduché a ešte si aj užiješ dovolenku," uškrnul sa, "preletíš sa do Nemecka nejakú drobnosť vezmeš so sebou."

Zbledla som. Naposledy, keď som pašovala drogy do zahraničia, tak na hraniciach zastrelili nášho vodiča a ja som len tak-tak dobehla do neďalekého lesa pred rakúskymi zbraňami. Nehovoriac o nakladačke čo som dostala od Michala, že som sa vrátila naspäť namiesto dokončenia výnosnej zákazky.