.MILÁČIK SPOLOČNOSTI.

Stredná škola.

Moje meno je Boney Wollred a porozprávam Vám príbeh o chalanovi ktorý mal proste šťastie a narodil sa do rodiny zbohatlíkov ale nebol to tipický zbohatlík mal v sebe charizma a bol ozajstný gentleman proste Mike Brook...všetci ho volali MILÁČIK SPOLOČNOSTI...
            •>•<>•<>•<>•<>•<>•
Bolo koniec leta a začínal sa další školský rok na strednej škole. Rok plný utrpenia, žiadneho voľného času, skorého vstávania a pozerania na tupé ksichty žiakov. Ale dostaňme sa do príbehu...
           3.9.2018 pondelok
A je to tu znova. Otravný zvuk budíku. Posadila som sa ešte so zavretými očami a prosila nech je to len sen, lenže nebol. Asi po 10 minútach som vstala a doplazila sa do kúpeľne. Skúšala som nahmatať zubnú kefku aj so zubnou pastou až napokon sa mi to podarilo. Konečne som otvorila oči a vošla do sprchy kde som strávila asi 30 minút, inokedy by to bolo v pohode lenže som nič nestíhala. Schmatla som tričko aj s riflami a nejakú mikinu. Ponožky som mala každú inú no nebol čas to riešiť. Obula som sa a šprintovala na autobusovú zastávku. Ved jasné čo by to bol za deň keby mi ten hnusný autobusár aj s autobusom neodišiel rovno z pod ruky. Úžasné škola sa začínala o 20 minút a ja som stále tu. Nič iné mi nezostávalo než bežať. Po pár podknutí sa o vlastne nohy som sa konečne dostala pred školu no predný vchod bol ďaleko, tak mi neostávalo nič iné len si skrátiť cestu cez dvor kde to strážil školník Frencis. Z neho mal strach aj samotný vlkodlak. 5 sekúnd- bežím cez trávnik.
4-sekundy Frencis beží za mnou.
3-sekundy Frencis bere hrable
2- sekundy sakra! Sňúrky!
1-sekunda riaditel zamika dvere keď v tom ja do nich vpálim s krikom nech zamiká. Áno! Stihol to. ,,Frencis tie hrable si možes teraz maximálne vieš čo." dopovedala som a šprintovala do triedy. Pred dverami som sa upravila a vkročila dnu. Tak a teraz si pripomenieme druhú sekundu √

Ani som nestihla pozrieť kto je všetko v triede a už som ležala. Predstavovala som si ako ležím v hrobe a všetci sa tam na mne smeju
Slečna Wollred, slečna Wollred!
Vymánila som sa zo svojej fantázie a vošla som do krutej reality. Jediné čo bolo počuť bol smiech. A aby nestačilo toto vošiel do triedy Mike, Ano ten Mike Brook "náš milačik".  Samozrejme že on sa na zem nepozerá a zakopne o mňa. Len vidím jeho pád na mňa a čakám tu bolesť. Poviem vám, že ten deň už asi horší nemohol byť. Oboch nás poslali do školskej ošetrovni. Na jednom konci stola som sedela ja a na druhom on. Zdravotníčka mi priniesla obklad na hlavu a jemu obväz na ruku. Na ten vražedný pohľad nezabudnem. ,,Ďakujem, teraz nemožem íst na zápas len kvôli tomu že ty nevieš odlíšiť posteľ od zeme."  och bože on fakt zo mňa robí blbú? ,,Tak keby sa ty aj občas pozrieš kde dávaš tie tvoje metrové nohy tak by sa..." nestihla som ani dohovoriť a už sa dvere rozlepili. No zbohom jeho "životná láska" Anastasia kilmenová aj so svojím doprovodom Annie a Michel (blbá a blbšia) . Ani on nemal moc natešený výraz. ,,zlatko si v poriadku? Nič ti nespravila tá škreta?" ach bože ten jej umelý ksicht, viac plastu ma v ksichtu ako plastová hračka. ,,Ako haló? Ja som hneď vedla." len prekrutila oči teda myslím či som videla niečo cez jej umelé mihalnice. Mike vizeral že sa cíti dosť trápne asi preto ako sa s ním rozpráva Amanda. ,,Chrústik musím už íst s babami ideme na tréning. Máme to dosť ťažké máme tam novú a stále nevie podoprieť dve v malej pyramíde a to už tvoj zápas je o týždeň." s nevinným pohľadom sa pozrel do jej očí ,,Vieš Amanda ja na zápas íst nemôžem, mám naťiahnutý sval v ruke." jej tvár zkamenela. ,,Že čo? Toto dúfam nemyslíš vážne, ako tam budem vizerať bez svôjho partnera, svojej lásky?!" dusila som v sebe smiech no aj tak mi troška unikol. Zrazu boli všetky oči na mne. ,,A tebe je čo smiešne, ty by si mala byť ticho ani neviem kto si, aha pardón...nikto nevie kto si." ranna pod pás. Vstala som zo stola, položila naň obklad vzala si tašku a odišla. Ale ako tak premýšlam mala pravdu. Kto som?
Asi som len malá mucha čo lieta po chodbe a sadne si na stôl v triede a pozoruje. Shit, ani tá niesom. Lebo aj muchu si luďia všimnú. Proste som molekula atómu vzduchu. Čiže nič. Pred školou ma čakala sestra v aute.
,,Sakra Melanie kde si bola celí deň? Ani doma si nebola." naštartovala auto no nič nehovorila mala len slzy v očiach. ,,Melanie? Čo sa deje?" utrela si slzu čo jej vytiekla z oka. ,,Boney...mama je preč." čo? ,,Ako to mysliš že je preč? Melanie hovor!" chytila mi ruku. ,,Ráno keď išla do práce dostala šmyk a auto havarovalo. Skušali ju oživiť ale bolo už neskoro." zrútila sa mi myseľ. Myslou som bola inde. Nepočula som nič len ticho a moje srdce bijúce čím ďalej tak rýchlejšie.

O týždeň neskôr...už po pohrebe

,,Melanie a kďe budeme teraz?"
,, Ja pôjdem k tete Judith a ty na internát pri škole."
,,Čože? "
,,Judith to všetko uhradí."

Prvý deň na iternáte
Vošla som do svojej novej izby kde na mňa už čakala spolubývajúca Carrie. Docela fajn dievča, teda dúfam, vyzerá tak.
,,Ahoj ja som Carrie a ty?"
,,Boney, vizerá to tak že budeme spolubývajuce." vysmiata, to sa mi páči.
,, hej, toto je tvoja strana izby. Zariaď si ju podľa teba. Keby dačo budem s priateľmi v kaviarni Bernnie's tu za rohom. Budem rada ak sa k nám pridáš. Budem ťa čakať." s usmevom odišla a nechala ma samú v izbe. No nič začala som vybalovať. Skoro po hodine som svoju stranu izby mala hotovú tak a teraz čo? Spomenula som si na slová Carrie. Pozrela na dvere a rozmyšlala. Idem či nie?. Zobrala som si riflovú bundu ešte som sa pozrela do zrkadla a vyrazila som.
Vošla som do kaviarne a uvidela Carrie ako sedí pri veľkom okrúhlom stole s dalšími. Prišla som pri obsluhu a vypítala si čierny čaj. Vzala som si ho do ruky a mierila som ku stolu. Carrie ma zpozorovala a hneď na mňa mavála rukou. ,,Boney poď k nám!" zobrala stoličku z vedlajšieho stola a prisunula ju pri seba. Ja som si sadla a usmievala sa dokým som neuvidela oproti Mikea a v tom sme obaja zhodne zkríkli ,,TY?!"....

Ahojte viem že som nič dlho nevydala ale mala som vela práce no teraz sa pokúsim dávať každý druhý deň novú epizódu.