„Nechcem kakao. Nechcem nič. Teda... chcem ísť domov a-„
„Tomuto sa hovorí depresia, drahý,“ zaškeril sa naňho Louis a Harry v prvom momente vlastne ani nevedel, ako na to zareagovať. Po celý ten čas si túto možnosť nechcel veľmi pripúšťať. Depresia zapríčinila aj to, že sa dostal sem a teraz musí byť predsa silný. Predsa... ešte musí existovať nejaká nádej a on sa dostane domov. Dostane sa k svojmu Louisovi...
Pomaly sa teda usadil do kresla, v ktorom vlastne väčšinou sedávala len Aideen a možno keby nebolo tej hlúpej poznámky, ktorá visela vo vzduchu, tak by mu na to, že jej obsadil obľúbené miesto, aj niečo povedala, ale zdržala sa komentára. Skrátka videla, že tam tá depresia je.
„Čo keby si si svoje debilné reči nechával občas pre seba, Lou?“
„Odrazu ti vadia?“
„Áno! Vadia mi, pretože jeho to deptá!“
„Nemáš len tak náhodou krámy? Že tak často meníš nálady.“
„Aj keby som mala, nie je to tvoja starosť. Nemusíš sa starať do toho v akej fáze je môj cyklus.“
„Vážne?“
„Úplne vážne! Vieš čo?! Ja-„
„Čo keby ste držali ústa pokope? Len som vyšiel z izby, jasné? Nič mi nie je, tak sa tu nehádajte ako starí manželia. Nie som vaše decko a už vôbec nie som vaše decko v nejakej pofidérnej depresii.“ Na znak súhlasu mu do konca na stehná vyskočil Christian a usalašil sa tam akoby predtým nebola medzi nimi dáka imaginárna vojna.
„Vidíš? Aj tvoj kocúr súhlasí.“
„Môj kocúr sa očividne zbláznil. Alebo má možno tiež pocit, že sem nepatrí.“
„Ale... my existujeme, nie? Je síce pravda, že zvieratá vycítia veľa vecí, lenže ja som sa nikdy necítil ako niekto... vymyslený.“ Zavŕtal do rozhovoru Louis a napätie vo vzduchu vystriedal strach.
„J-ja som nikdy nepovedal, že neexistujete... Len...“
„Len tu od začiatku tvrdíš, že nie si odtiaľto, nie?“
„Nikdy si nepočul o iných vesmíroch alebo tak, Louis?“
„Nikdy ma také chujoviny nezaujímali, kým si sa tu nezjavil ty.“
„Tak teraz tomu pripíš trochu viac vážnosti. AU! Chris-„ Na chvíľu mal Harry pocit, že tú bolesť spôsobil kocúr, keď si ho nevšímal, no nebolo to tak. Prestávalo ho baviť to, že jeho tetovania nie a nie sa ukázať a odrazu... Odrazu tam boli. A boli všetky. A bolelo to. Tak príšerne to bolelo. Nebola to ihla na jednom mieste a pár hodín utrpenia. Boli to ihly po celom tele a asi po prvý raz v živote začal ľutovať, že sa na nejaké tetovania vôbec dal. Slzy sa mu predrali na povrch, presne ako výkrik plný bolesti.
Opäť bol tam. Stál pred hotelom. Stál tam a pozeral sa na svojho Louisa. Bola tam rovnako veľká zima. Rovnako silno tam fúkal vietor. Všetko bolo tak ako predtým a keď sa v tej rýchlosti, aby opäť nezmizol, dotkol ruky staršieho chlapca, začul výkrik. Začul ženský hlas. Nejaký náraz. Auto? Motorka? V chaose spôsobenom v jeho hlave sa pustil Louisa bez toho, že by mu stihol čokoľvek povedať a kým stihol zaregistrovať, čo vlastne spôsobilo náraz... vrátil sa späť.
